Pinokio 2030: Príbeh o živom srdci

V roku 2030 stála na okraji obrovského žiarivého mesta malá dielňa. Býval v nej starý vynálezca Geno. Vedel vyrábať veci z dreva, no teraz pracoval s niečím zvláštnym: s bio-drevom. V tomto príbehu je to drevo budúcnosti, ktoré je šetrné k prírode a dokáže samo opraviť svoje poškodené miesta. Geno celé dni aj noci vyrezával chlapca, aby už nebol sám. „Nebudeš len zo súčiastok a drevených vlákien,“ šepkal, keď spájal posledné tenké kábliky, ktoré prenášali svetlo. „Budeš sa vedieť sám rozhodovať.“

Keď Geno dokončil prácu, chlapec otvoril oči. Vnútri jeho hrude ticho zabzučalo malé jadro, ktoré mu dodávalo energiu. Geno mu dal meno Pinokio. Nad stolom sa objavil svietiaci obrázok vo vzduchu. Mal podobu svätojánskeho chrobáčika, ktorý sa volal Chip. Bol to počítačový pomocník, ktorý vyzeral ako živý. „Som tvoj sprievodca,“ oznámil Chip jemným pípnutím. „Budem ti pomáhať spoznávať svet a rozlišovať, čo je dobré a čo zlé.“

Ráno dal Geno Pinokiovi priehľadný školský tablet a poslal ho do školy, ktorá sa volala Neoakadémia. „Pamätaj, Pinokio,“ povedal mu na rozlúčku, „v nose máš zvláštny snímač. Dokáže rozpoznať, keď nehovoríš pravdu. Ak zaklameš alebo zmeníš informácie tak, aby si niekoho oklamal, nos sa ti zväčší a začne červeno blikať. Ak sa chceš stať skutočným človekom, začni tým, že budeš úprimný.“

Cestou do školy stretol Pinokio na ulici plnej farebných svetiel dve nezvyčajné postavy. Jednou bol Vulpis, prefíkaný robotický lišiak. Druhou bol jeho spoločník Felix, pokazený lietajúci robot v podobe mačky. „Načo chodiť do školy?“ usmial sa Vulpis a zastal Pinokiovi v ceste. „Poznáme Virtuálny svet zábavy! Je to svet vytvorený počítačom. Tam sa nemusíš učiť a môžeš mať všetko, po čom túžiš.“

Felix vytiahol z tašky najnovšie VR okuliare. Keď si ich niekto nasadil, videl okolo seba počítačový svet, akoby bol naozaj v ňom. Tieto zvláštne okuliare sa navyše vedeli spojiť priamo s mysľou toho, kto ich nosil. „Len si ich nasaď,“ prehováral Pinokia Felix s falošným úsmevom. „Vstúpiš do sveta, kde neplatia žiadne pravidlá.“ Chip lietal okolo Pinokiovej hlavy a naliehavo ho varoval. Pinokio bol však príliš zvedavý. Neodolal a nechal sa zlákať.

Pinokio sa ocitol v počítačovom svete, ktorý vyzeral ako skutočný. Lietal nad mestami z čistého svetla a hral jednu hru za druhou. Ani si nevšimol, ako rýchlo plynie čas. V skutočnom svete však jeho batéria slabla. Do jeho systému sa dostali počítačové vírusy, škodlivé programy z počítača, na ktorom bežali hry. Tie mu odoberali ďalšiu energiu. Pinokio uviazol v hre, ktorá sa stále opakovala. Nevedel z nej odísť ani sa prebudiť.

Chipovi sa podarilo dostať za Pinokiom do počítačového sveta. „Priznaj si, že si urobil chybu!“ zakričal naňho. Pinokio sa pozrel na svoj dlhý blikajúci nos. Narástol mu zo všetkých výhovoriek, ktorými ospravedlňoval svoje klamstvá. „Oklamal som otca aj seba... Chcel som len zábavu!“ vykríkol Pinokio. Len čo vyslovil pravdu, nos sa mu zmenšil. Klamlivý počítačový svet sa rozplynul a okuliare sa vypli.

Keď sa Pinokio prebral, zistil, že bol preč celé dni. Na obrazovke domáceho počítača našiel správu. Geno ho išiel hľadať na výskumnom člne na oceáne. Zastihla ho však búrka. Strhla ho do vody a pohltil ho Leviatan-09. Leviatan-09 bol obrovský podmorský stroj, ktorý sám plával oceánom a zbieral odpad. „Musím otca zachrániť!“ rozhodol sa Pinokio bez váhania.

Pinokio sa ponoril do tmavých hlbín oceánu. Jeho telo z bio-dreva odolalo aj silnému tlaku vody hlboko pod hladinou. Vplával do obrovského kovového Leviatana-09. Preplával cez jeho vnútorné komory, malé oddelené priestory za dverami. Až hlboko vnútri našiel potopenú výskumnú kabínu. Dochádzal v nej vzduch. Geno ležal vo vnútri bez vedomia. Nehýbal sa a nereagoval na Pinokiov hlas.

Záchranná kabína potrebovala elektrinu, aby mohla odčerpať vodu a otvoriť dvere. Pinokio jej mohol dať energiu zo svojho jadra. Vedel však, že by tým zničil jemné spojenia vo svojom tele a prestal by fungovať. Napriek tomu pripojil svoje káble ku kabíne a odovzdal jej energiu. „Mám ťa rád, otec,“ pošepkal. Jeho svetielka pomaly zhasli.

Vtom sa pri Pinokiovi objavila čarovná víla Aura. Jemne sa dotkla jeho hrudníka. Jeho drevené telo sa začalo meniť na mäkkú ľudskú pokožku. V hrudi mu po prvý raz zabúchalo skutočné, teplé ľudské srdce. Pinokio otvoril oči, zhlboka sa nadýchol a pevne objal Gena. Už nebol robotom ani bábikou z bio-dreva. Stal sa skutočným živým chlapcom.