Vlak do krajiny Čo by bolo, keby

Bolo presne štyri hodiny popoludní a pršalo tak pomaly, že aj kvapky na okne vyzerali, akoby sa im vôbec nechcelo padať. Malá Ela sedela na drevenej lavičke na starej staničke. Mama čítala noviny a ocko pozeral do telefónu. „Nudím sa,“ vzdychla Ela a pätou kopla do lavičky. Tuk, tuk, tuk.

Lenže obyčajné vlaky boli hnedé a sivé. Prichádzali, urobili ššš-puf a odišli. Ela sa zahľadela na opustenú koľaj číslo tri, ktorá bola zarastená púpavami. Viedla k starému tunelu, o ktorom sa hovorilo, že tadiaľ už nikto nechodí. Zrazu sa zo starého tunela ozvalo pískanie. Nebolo to kovové píšťalové pískanie, ale zvuk, ako keď niekto fúkne do stebla trávy. Z tunela sa vyvalil dym – voňal ako čerstvo upečené vanilkové rožky!

A potom prišiel TEN vlak. Bol pestrofarebný, mal vozy poskladané zo starých farebných kníh, lesklých trúbok a obrovských guličiek. Vpredu nesedel strojvodca v čiapke, ale múdra sova s veľkými okuliarmi na nose a na prsiach mala zlatý odznak s písmenami: Č.B.B.K. Dvere vagóna sa otvorili s tichým puf. Sova vystúpila a zvolala hlbokým, no veľmi milým hlasom: „Pristupovať! Vlak do Krajiny Čo by bolo, keby odchádza o chvíľku! Lístky sa nekupujú za peniaze. Lístkom je tvoja vlastná otázka!“

Ela rýchlo pozrela na mamu a ocka – tí akoby na chvíľu zastali a nehýbali sa. Ela podišla k sove. „Aké lístky?“ opýtala sa zvedavo. „Každý cestujúci musí vymyslieť a povedať jednu otázku. Musí sa začínať slovami: Čo by bolo, keby...“ Ela sa zamyslela, pozrela na oblohu a povedala: „Čo by bolo, keby... kvapky dažďa neboli z vody, ale zo sladkého jahodového sirupu?“ Sova sa usmiala a z malej trúbky na streche vypadol voňavý ružový lístok.

Vagón vo vnútri nebol z tvrdého dreva ani z kovu. Kreslá boli z obrovských, mäkučkých vankúšov, ktoré pri posadení urobili fúúúk. Okolo sedeli veselé postavičky: milý zajac v pletenom svetri, ktorý si čítal detskú knižku, a chlapec menom Tim, ktorý mal na hlave papierovú loďku. Vlak sa pohol. Koľajnice sa vinuli priamo cez ružové a modré obláčiky z hustej cukrovej vaty!

Vlak zrazu prudko zastal. Ozvalo sa jemné zaškrípanie bŕzd, ktoré znelo ako veselé mňaukanie malých mačiatok. Sova vyzrela z okna a zvážnela. „Pred nami je Údolie Zívania. Zhromaždil sa tam veľký mrak veľkej nudy. Ak cez neho prejdeme bez pekného nápadu, náš vlak uviazne!“ Pred nimi chýbal kus trate. Namiesto koľajníc tam bola obrovská sivá priepasť, z ktorej bolo počuť len: „Yáááwn... to je nudááá...“

Ela cítila, ako jej oťaželi nohy. Sivá nuda bola nákazlivá. Vtedy si však spomenula na svoju stanicu a na to, ako veľmi chcela zažiť niečo čarovné. „Nie!“ zvolala Ela. „Nuda je len miesto, kde sme ešte nevymysleli žiadnu zábavnú otázku!“ Pribehla ku kraju vozňa, nadýchla sa a zakričala do sivej priepasti najhlasnejšie, ako vládala: „ČO BY BOLO, KEBY SME NEMALI NOHY, ALE SKÁKACIE PRUŽINY A VŠADE BY SME LEN POSKAKOVALI?!“ Ela hneď vymyslela ďalší nápad: „A čo by bolo, keby sme namiesto rozprávania spievali veselé pesničky ako vtáčiky?!“

V priepasti to začalo bublať. Sivá hmla zrazu zmenila farbu – na žiarivo oranžovú. Z hlbín sa ozval smiech. „Pridajte sa!“ kričala Ela. Tim vyskočil: „Čo by bolo, keby stromy rodili namiesto lístia farebné lízanky?!“ Zajac pridal: „A čo by bolo, keby mrkva lietala vo vzduchu a sama skákala zajačikom do batôžka?!“ S každou novou bláznivou otázkou sa zo dna priepasti zdvihol obrovský trblietavý svetelný most. Vlak radostne zapískal a prešiel cez most plnou rýchlosťou.

Vlak preletel cez dúhový tunel a Ela sa zrazu ocitla späť na drevenej lavičke. Pršalo. Mama práve dočítala stranu v novinách a ocko si schoval telefón do vrecka. „Tak čo, Ela,“ opýtal sa ocko s úsmevom, „stále sa tak strašne nudíš?“ Ela sa usmiala. Dala ruku do vrecka a prstami zacítila malý, studený mosadzný kľúčik, ktorý jej dala sova. „Vôbec nie, ocko,“ povedala s iskričkami v očiach. „Práve premýšľam... čo by bolo, keby naše topánky pri každom kroku po kaluži spravili smiešne ‚kváák‘?“ Ocko sa prekvapene zarazil, potom sa pozrel na mamu a obaja sa nahlas rozosmiali.