Dávid a Goliáš

Pastier s košíkom chleba

Na kopcoch pri Betleheme pásol mladý Dávid otcove ovce. Mal kučeravé ryšavé vlasy. Nosil svetlú tuniku po kolená a modrozelenú vestu. Pri boku mu visela kožená kapsa a v ruke držal pastiersku palicu. Poznal úzky chodník k vode aj miesto, kde poobede zostával chladný tieň.

Najmenšie jahniatko zo stáda malo zvláštny zvyk. Vždy, keď sa Dávid posadil, strčilo mu noštek do kapsy.

„Zase hľadáš večeru?“ spýtal sa ho Dávid. „Dnes tam mám iba povrázok.“

Jahniatko povrázok ovoňalo a zatvárilo sa veľmi sklamane. Dávid sa zasmial a odtiahol kapsu, aby jahniatko nezačalo povrázok žuť.

Pastierska práca však nebola iba vysedávanie v tráve. Keď sa niektorá ovca zatúlala, Dávid ju hľadal. Keď sa priblížila šelma, musel stádo chrániť. Vtedy mu pomáhal aj prak. Tvoril ho malý kožený vačok s dvoma dlhými šnúrkami. Dávid ním vedel presne vystreliť kameň. Učil sa s ním narábať dlho a trpezlivo.

Jedného rána si ho zavolal otec Izai. Na stole mal pripravený chlieb, pražené zrno a syr.

„Tvoji bratia sú s kráľom Šaulom vo vojenskom tábore,“ povedal. „Zanes im jedlo a zisti, ako sa majú. Syr odovzdaj veliteľovi.“

Dávid zveril ovce druhému pastierovi. Chlieb a syr uložil do košíka a vak so zrnom si prehodil cez plece. Potom sa vybral na cestu. Chlieb ešte príjemne voňal. Keď mu pri chôdzi poskočil košík, zachytil ho oboma rukami.

„Pomaly,“ prihovoril sa sám sebe. „Veď by som bratom doniesol samé omrvinky!“

Za posledným kopcom sa otvorilo široké údolie. Na jednom kopci táborilo izraelské vojsko, v ktorom slúžili Dávidovi bratia. Na druhom stáli stany ich protivníkov, Filištíncov. Medzi tábormi tiekol potok. Vietor čechral okraje stanov a niesol so sebou prach z chodníkov.

Dávid odovzdal syr veliteľovi a ostatné zásoby nechal u strážcu batožiny. Potom sa ponáhľal za bratmi. Najstarší brat Eliáb ho zbadal ako prvý.

„Otec vás pozdravuje!“ zavolal Dávid. „Ako sa máte?“

Eliáb sa už nadychoval k odpovedi, keď sa z druhej strany údolia ozval mohutný hlas.

„Nájde sa medzi vami niekto, kto sa mi postaví?“

Z filištínskeho tábora vyšiel Goliáš.

Dávid zdvihol hlavu. Potom ju musel zakloniť ešte o kúsok. Goliáš bol obrovský. Na hlave mal bronzovú prilbu, na hrudi lesklý pancier a na nohách kovové chrániče. Jeho sandále boli také veľké, že by sa do jednej skoro zmestil Dávidov košík s chlebom.

Goliáš si zaprel ruku do boka a znovu zakričal. Brada mu pri tom poskočila. Prilba na jeho hlave pripomínala prevrátený hrniec. Dávidova rodina však taký veľký hrniec nemala.

Nikto sa však nesmial. Muži okolo Dávida cúvali. Goliáš sa im posmieval ráno aj večer už mnoho dní. Posmieval sa aj ich dôvere v Boha. Strach v tábore rástol.

„Prečo sa mu nikto nepostaví?“ spýtal sa Dávid.

„Lebo je to skúsený bojovník,“ odvetil jeden muž. „Pozri sa naňho.“

Dávid sa zadíval na Goliášovu veľkú kopiju a široké plecia. Potom sa obzrel na vystrašených mužov v izraelskom tábore. Zovrelo mu žalúdok. Pomyslel na chvíle, keď pri ovciach zostal sám a z krovia sa ozvalo zavrčanie. Aj vtedy sa bál. Aj vtedy prosil Boha o pomoc.

„Pôjdem za kráľom,“ povedal. „Poviem mu, že sa Goliášovi postavím.“

Brnenie, v ktorom sa nedalo chodiť

Muži v tábore počuli, čo Dávid povedal, a oznámili to Šaulovi. Kráľ si dal Dávida priviesť do svojho stanu. Vnútri bolo šero a na drevenom stojane visela ťažká výzbroj.

„Chcem pomôcť našim vojakom,“ povedal Dávid. „Postavím sa Goliášovi.“

Šaul si ho premeral od kučier až po zaprášené sandále.

„Si ešte veľmi mladý,“ namietol. „Goliáš bojuje už celé roky.“

Dávid mu porozprával o otcových ovciach. Spomenul leva aj medveďa, pred ktorými stádo bránil. Hovoril pokojne a nevychvaľoval sa.

„Boh mi pomohol, keď boli ovce v nebezpečenstve,“ povedal. „Dôverujem mu aj teraz. Nechcem, aby nás Goliáš ďalej zastrašoval.“

Kráľ chvíľu mlčal. Potom prikývol.

„Choď teda. Nech ťa Boh sprevádza.“

Šaul chcel Dávida čo najlepšie ochrániť. Pomohol mu obliecť si pancier a na hlavu mu nasadil prilbu. Prilba Dávidovi skĺzla tak nízko, že videl iba spodný okraj kráľovho plášťa.

Opatrne ju nadvihol.

„Teraz vás už vidím,“ povedal.

Jeden zo sluhov sa usmial. Šaul Dávidovi pripevnil k opasku aj meč. Dávid skúsil vykročiť. Pancier zaštrngal. Urobil druhý krok, no pod ťažkou výzbrojou sa zapotácal. Musel roztiahnuť ruky, aby udržal rovnováhu.

Zastal uprostred stanu. Ťažký pancier sa mu pri každom pohybe hojdal a rinčal ako veľký zvonec.

„V tomto sa neviem poriadne hýbať,“ priznal. „Nie som na to zvyknutý.“

Šaul videl, ako ťažko sa Dávid pohybuje, a pomohol mu zložiť prilbu. Sluhovia odopli meč a pomohli chlapcovi vyzliecť pancier. Dávid sa konečne mohol zhlboka nadýchnuť. Pohol plecami a urobil niekoľko ľahkých krokov.

Vzal si svoju palicu, kapsu a prak. Boli to veci, ktoré poznal z pastvy. Bez ťažkej výzbroje sa opäť mohol voľne pohybovať.

Cestou ku Goliášovi sa zastavil pri potoku. Voda bola číra a studená. Obtekala okrúhle kamene, ktoré sa pod hladinou leskli sivou, hnedou aj bielou farbou.

Dávid si kľakol a začal vyberať kamene. Každý chvíľu podržal v dlani. Jeden bol priveľký, a tak ho vrátil na dno. Iný mal ostrú hranu. Nakoniec mal v dlani päť hladkých kameňov, aké používal pri cvičení s prakom.

Kamene jeden po druhom uložil do kapsy. Ticho pri tom o seba klopkali.

Keď sa chystal vstať, zbadal na hladine svoj odraz. Videl svoje kučery, modrozelenú vestu a štíhle ramená.

Na opačnej strane údolia sa pohol Goliáš. Bronzový pancier sa mu zablysol na slnku.

Dávidovi búšilo srdce. Chvíľu počúval vodu a pomaly vydýchol.

„Bože, pomôž mi,“ zašepkal.

Potom vstal a vykročil smerom ku Goliášovi.

Päť kameňov a odvážne srdce

Goliáš zbadal, kto k nemu prichádza. Naklonil hlavu nabok, akoby si nebol istý, či dobre vidí. Pred ním stál mladý pastier s palicou a koženou kapsou.

„To poslali teba?“ zahučal.

Jeho smiech sa odrazil od svahu. Dávid cítil pod sandálmi drobný štrk. Zovrel palicu, ale neodpovedal posmechom.

„Spoliehaš sa na svoje zbrane,“ povedal Dávid pevným hlasom. „Ja dôverujem Bohu, ktorému sa posmievaš. Verím, že nám pomôže.“

Na návrší stál Eliáb a nespúšťal z brata oči. Neďaleko neho čakal Šaul s vojakmi. Celý tábor stíchol.

Goliáš vykročil dopredu. Kovové chrániče mu zaštrngali. Dávid položil palicu na zem, siahol do kapsy a vložil jeden hladký kameň do koženého vačku praku.

Takto s prakom na pastve cvičil znova a znova. Teraz ním zatočil, pustil jednu šnúrku a kameň vyletel.

Zasiahol Goliáša do čela. Obrovský bojovník sa zrútil na zem. Dávid ho premohol a jeho vyhrážanie sa skončilo.

Keď Filištínci uvideli svojho porazeného bojovníka, dali sa na útek. V izraelskom tábore sa ozvali výkriky úľavy. Muži vyšli zo svojho tábora a povzbudzovali sa navzájom. Údolie, ktorému ešte pred chvíľou vládol Goliášov krik, sa naplnilo ich hlasmi.

Dávid zostal na chvíľu stáť. Dýchal rýchlo a prsty sa mu trochu triasli. Spustil ruku s prakom a zavesil si ho na opasok. V kapse mu zostali štyri hladké kamene. Potom zodvihol zo zeme palicu.

Eliáb k nemu pribehol. Zastal tesne pred ním, akoby chcel niečo povedať, ale nevedel nájsť prvé slovo. Napokon položil Dávidovi ruky na plecia.

„Si v poriadku?“

Dávid prikývol.

Brat ho pevne objal. Dávid sa na chvíľu oprel o jeho plece.

Neskôr si Dávid sadol v tábore na nízky kameň. Eliáb si prisadol k nemu a podal mu misku s vodou. Dávid sa napil. Až teraz zistil, aký je smädný.

„Keď si vyšiel do údolia,“ povedal brat, „zabudol som aj dýchať.“

„Aj ja som si musel pripomenúť, aby som sa nadýchol,“ priznal Dávid.

Chvíľu sedeli bez slova. Potom Dávid zbadal košík, ktorý ráno priniesol. Strážca im ho doniesol aj s vakom zrna. Chlieb v košíku bol stále prikrytý utierkou.

„Tento chlieb vám poslal otec,“ povedal Dávid.

Eliáb sa pozrel na košík a po dlhom čase sa usmial. Rozlomil jeden chlieb a polovicu podal Dávidovi. Okolo nich sa ľudia rozprávali čoraz pokojnejšie. Jeden muž rozviazal vak so zrnom, druhý podával jedlo ďalším vojakom.

Slnko klesalo za návršie. Na plátne stanu sa mihali dlhé tiene. Dávid dojedol, pozbieral si z kolien omrvinky a potichu poďakoval Bohu.

Chvíľu s bratom iba tak sedeli. Pri Dávidových nohách ležala pastierska palica. Jemný vietor mu nadvihoval okraj vesty. Z údolia doliehalo žblnkanie potoka.

„Zajtra musíme otcovi poslať správu,“ povedal Eliáb.

Dávid spokojne prikývol. Košík s chlebom bol prázdny a on mal konečne chvíľu na odpočinok.