Jonáš a veľká ryba

Loď opačným smerom

V prístave sa na vode hojdali lode a nad nimi krúžili čajky. Muži nosili na loď vrecia a hlinené nádoby. Medzi nimi stál Jonáš. Pevne držal malý cestovný vak a pozeral sa na lodnú plachtu.

Mal sa vydať na celkom inú cestu.

Jonáš bol prorok. Jeho úlohou bolo hovoriť ľuďom, čo im Boh odkazuje. Teraz ho Boh posielal do veľkého mesta Ninive. Jeho obyvatelia ubližovali druhým a Boh chcel, aby s tým prestali. Jonáš ich mal varovať, že ak sa nezmenia, príde na mesto nešťastie.

Lenže Jonáš do Ninive nechcel.

O obyvateľoch Ninive vedel veľa zlého. Nechcel im pomáhať. Vedel, že ak sa títo ľudia zmenia, Boh im môže odpustiť. Jonáš však nechcel, aby im Boh odpustil.

Namiesto toho, aby sa vydal do Ninive, zamieril do prístavu Jafa. Našiel loď, ktorá sa chystala vyplávať do ďalekého Taršíša. Zaplatil za plavbu a nastúpil. Chcel odplávať čo najďalej a vyhnúť sa úlohe, ktorú dostal.

Námorník odviazal loď od brehu. Loď sa pohla a prístav sa začal pomaly vzďaľovať. Jonáš zišiel do vnútra lode, ľahol si a tvrdo zaspal.

Potom Boh zoslal na more silný vietor.

Plachta sa napla. Vlny sa zdvihli a drevené boky lode zapraskali. Námorníci sa držali lán a prosili svojich bohov o pomoc. Vyhadzovali náklad do vody, aby bola loď ľahšia. Búrka však silnela.

Kapitán našiel spiaceho Jonáša.

„Vstávaj! Pros svojho Boha o pomoc!“ naliehal naňho.

Jonáš vyšiel hore k námorníkom. Chceli zistiť, prečo ich zastihla taká strašná búrka. Podľa vtedajšieho zvyku preto žrebovali. Žreb padol na Jonáša. Všetci sa k nemu obrátili a pýtali sa, odkiaľ prichádza.

Jonáš im povedal o Bohu, ktorý stvoril more aj zem. Priznal aj to, že uteká pred úlohou, ktorú mu Boh zveril.

„Za túto búrku môžem ja,“ povedal. „Ak ma hodíte do mora, more sa utíši.“

Námorníci mu nechceli ublížiť. Znovu zabrali do vesiel a pokúsili sa doviesť loď k brehu. Vlny ich však tlačili späť. Keď už nevládali, prosili Boha, aby im odpustil. Napokon urobili, o čo ich Jonáš žiadal, a hodili ho do mora.

More sa upokojilo.

Námorníci zostali užasnutí. S veľkou úctou ďakovali Bohu. Jonáš však zmizol pod hladinou. Kto mu teraz pomôže?

Modlitba uprostred mora

Boh na Jonáša nezabudol. Poslal veľkú rybu a tá ho prehltla.

Vo vnútri ryby bola tma. Jonáš nevidel breh, loď ani oblohu. Nevedel, kam ho ryba nesie a kedy sa z nej dostane. Zostal však nažive. Boh mu týmto zvláštnym spôsobom zachránil život.

Jonáš zostal vo vnútri ryby tri dni a tri noci.

Nevidel, kedy vychádza slnko. Nemohol odtiaľ sám vyjsť a už nemal kam utekať. Premýšľal o tom, čo sa stalo na mori.

V tme sa začal modliť.

Spomínal na hlbokú vodu a na chvíľu, keď si myslel, že je s ním koniec. Ďakoval Bohu, že počul jeho volanie o pomoc a zachránil ho.

Aj tu sa mohol modliť.

Nemusel vidieť nebo, aby ho Boh počul. Mohol mu povedať všetko, čo ho trápilo. Teraz sa obracal práve k Bohu, pred ktorým sa predtým pokúšal utiecť.

Jonáš v modlitbe prisľúbil Bohu vernosť. Vedel, že by sa z hlbiny sám nedostal. Bol vďačný, že mu Boh zachránil život.

Potom Boh prikázal rybe, aby Jonáša vypustila na suchú zem.

A Jonáš bol zrazu na brehu.

Pod rukami mal pevnú pôdu. Nad hlavou otvorené nebo. Mohol sa nadýchnuť čerstvého vzduchu a pozrieť sa ďaleko pred seba. Voda zostala za ním a pred ním sa znovu otvárala cesta.

Jonáš sa tešil, že je znovu na pevnej zemi. Už nebol uväznený v tme. Bol nažive a mohol pokračovať v ceste.

Boh ho znova poslal do Ninive. Jonáš mal ľuďom v meste povedať, čo im Boh odkazuje.

Tá istá úloha. To isté mesto. Jonáš však tentoraz nehľadal loď, ktorá by ho odviezla preč. Vstal a vydal sa tam, kam ho Boh posielal.

Pred sebou mal ešte cestu do Ninive. V meste žili ľudia, s ktorými ešte nehovoril. Aj oni mali dostať možnosť prestať ubližovať druhým a začať odznova.

Mesto a malý tieň

Ninive bolo obrovské. Za jeho bránami stáli domy s dvormi a medzi nimi viedli dlhé ulice. Jonáš prechádzal mestom a varoval jeho obyvateľov. Ak budú naďalej konať zlo, o štyridsať dní bude mesto zničené.

Obyvatelia počúvali. O Jonášovom varovaní sa dozvedel aj kráľ. Odložil svoj kráľovský plášť, obliekol si jednoduchý odev z drsnej látky a sadol si do prachu. Tak ukázal, že aj on ľutuje zlo, ktoré sa v meste dialo.

Ľudia sa postili. To znamená, že sa na určitý čas vzdali jedla. Prosili Boha o zľutovanie. Kráľ ich vyzval, aby prestali ubližovať druhým. Svoju ľútosť mali ukázať aj tým, že zmenia svoje správanie.

A obyvatelia Ninive naozaj zmenili svoje správanie.

Boh videl, že prestali konať zlo, a nezničil ich mesto.

Jonáš sa však neradoval. Nahneval sa.

V modlitbe sa Bohu sťažoval, že presne toto čakal. Vedel predsa, že Boh je trpezlivý a ochotný odpúšťať. Preto pôvodne nechcel ísť do Ninive. Teraz bol taký nahnevaný, že už nechcel ani žiť.

Boh sa ho spýtal, či má na taký hnev dôvod.

Jonáš vyšiel za mesto. Urobil si jednoduchý prístrešok a čakal, čo sa s Ninive stane. Slnko pálilo a aj pod strieškou mu bolo horúco.

Vtedy Boh nechal nad Jonášom vyrásť rastlinu s veľkými listami. V jej tieni sa mu uľavilo.

Jonáš mal z rastliny veľkú radosť. Pod jej listami mu bolo príjemne. Aspoň na chvíľu si oddýchol od páliaceho slnka.

Na druhý deň ráno však Boh poslal červíka. Ten rastlinu poškodil a ona vyschla. Listy ovisli a tieň zmizol. Potom začal fúkať horúci vietor. Jonáš bol vyčerpaný a znovu sa veľmi hneval.

Jonášovi bolo ľúto vyschnutej rastliny. Boh mu však pripomenul, že ju nezasadil ani sa o ňu nestaral. Vyrástla rýchlo a rovnako rýchlo uschla.

Potom mu Boh pripomenul veľké mesto Ninive. Žilo v ňom množstvo ľudí, ktorí ešte potrebovali pomoc a radu. Bolo tam aj veľa zvierat. Nemal by mať Boh súcit aj s týmito ľuďmi a zvieratami?

Za hradbami žili celé rodiny, ktorým Boh dal novú šancu. Ľudia prestali ubližovať druhým a Boh im odpustil. Mohli žiť ďalej.

Jonáš bol rád, že ho Boh zachránil. Dokáže sa teraz tešiť aj z toho, že Boh zachránil druhých?

Z Biblie sa už nedozvieme, čo Jonáš odpovedal. Príbeh sa končí Božou otázkou. Nad Ninive svietilo slnko a mesto zostalo stáť. Jeho obyvatelia dostali novú šancu.