Luma a posledná čiarka batérie

Každému kúsok energie

V nabíjacej hale číslo štyri sa ráno rozsvecovali žlté svetlá. Ventilátory ticho hučali a po hladkej podlahe sa tiahli modré čiary k nabíjacím miestam.

O stanicu sa starala robotka Luma. Mala malé mätovozelené telo so zaoblenými bokmi, dve okrúhle modré oči a žltú anténku. Kráčala na dvoch krátkych nohách. Na hrudi jej svietili štyri zelené čiarky batérie.

Luma kontrolovala voľné miesta a ukazovala prichádzajúcim robotom cestu. Keď sa jej batéria vybíjala, potrebovala sa pripojiť k nabíjačke tak ako ostatní.

Do poludnia jej zhasli dve čiarky. Zamierila k voľnému miestu pri stene. Zastavil ju oranžový robot Kubo. Mal telo ako kocku a dve široké sivé kolieska.

„Pustíš ma pred seba? Chcel by som ešte odviezť vozík do montážnej haly.“

„Pravdaže,“ povedala Luma a ustúpila.

Kubo jej poďakoval. Luma sa postavila na modrú čiaru a započúvala sa, či ju niekto nevolá.

Zavolala Tinka, fialová robotka s okrúhlou hlavou, striebornými rukami a hranatými chodidlami.

„Luma, pomôžeš mi roztriediť štítky? Pomiešali sa mi čísla nabíjačiek.“

„Áno, hneď prídem.“

Štítky boli hladké a klzké. Jeden sa Lume prilepil na dlaň. Keď zamávala, zamávalo aj číslo sedem.

„Ty už máš vlastné parkovacie miesto,“ zasmiala sa Tinka.

Luma sa zasmiala tiež. Mala rada, keď s ňou bolo ostatným dobre. Myslela si, že dobrá kamarátka odpovedá vždy áno.

Kým poukladali posledné čísla, zhasla jej ďalšia čiarka.

Ešte jedna maličkosť

Lume zostávala jediná čiarka. Teraz svietila jantárovo. Pri každom kroku počula vo svojich kolenách slabé bzučanie.

Na treťom nabíjacom mieste sa rozsvietil červený signál. Automatická poistka ho bezpečne odstavila. Kábel ležal nehybne v držiaku a vedľa neho svietil obrázok servisného robota.

„Tu treba zariadiť opravu,“ povedal Kubo, ktorý sa už odpojil od svojej nabíjačky. „Zavoláš Nita?“

Nit bol servisný robot. Mal vysoké sivé telo, žltý pásik na čele a skrinku s náradím. Opravovať nabíjacie káble smel iba on.

„Zariadim to,“ sľúbila Luma.

Na stole však ešte ležali štítky, ktoré prisľúbila odniesť do zásuvky. Odniesla ich. Potom si všimla prázdny vozík uprostred priechodu. Odtlačila ho do výklenku.

Teraz už len privolať Nita a nabiť sa.

Pri servisnom paneli zdvihla ruku. Prst sa jej zastavil tesne pred veľkým volacím tlačidlom. Motorček v lakti zabzučal a stíchol.

Luma skúsila ruku zdvihnúť znova. Nepodarilo sa to.

Na hrudi jej zablikala posledná čiarka. Ochranný režim vypol pohyb rúk, aby jej zostala energia na svetlá a rozprávanie.

„Luma?“ ozvala sa Tinka. „Prečo tak stojíš?“

Luma chcela povedať, že je všetko v poriadku. Veď sľúbila, že opravu zariadi. Lenže jej ruka visela pri boku a servisný panel mlčal.

„Mám skoro prázdnu batériu,“ povedala potichu. „Neviem už ani stlačiť tlačidlo. Potrebujem pomoc.“

Tinka prestala ukladať štítky.

„Prečo si nám to nepovedala?“

„Bála som sa, že budete sklamaní, keď nepomôžem.“

Kubo sa priblížil a zastavil kolieska.

„Ja som si myslel, že máš energie dosť.“

Chvíľu bolo počuť iba ventilátory.

„Nemám,“ priznala Luma. Tentoraz to vyslovila celkom zreteľne.

Miesto pre Lumu

Tinka si k nej čupla, aby mali oči v rovnakej výške.

„Čo teraz potrebuješ?“

Luma sa pozrela na voľnú nabíjačku pri stene. Bola tak blízko. Pred chvíľou by k nej došla niekoľkými krokmi.

„Nabiť sa. A nechcem už skúšať chodiť.“

„Priveziem prepravný podstavec,“ povedal Kubo.

„Prosím,“ prikývla Luma. „Tinka, zavoláš Nita? Tretie miesto musí zostať odstavené.“

Tinka stlačila tlačidlo. Panel krátko cinkol a rozsvietil potvrdenie, že Nit prichádza.

Kubo priviezol nízky podstavec určený na presúvanie vybitých robotov. S Tinkou pomohli Lume bezpečne sa naň posadiť. Potom ju pomaly odviezli popri modrej čiare.

Luma sledovala stropné svetlá. Jedno, druhé, tretie. Prvý raz v ten deň sa nikam nemusela ponáhľať.

Pri nabíjačke sa Tinka opýtala, či jej môže pomôcť s pripojením. Luma prikývla. Ozvalo sa mäkké cinknutie a čiarka na hrudi prestala blikať.

„Chcela som vám uľahčiť prácu,“ povedala Luma.

„Ja viem,“ odpovedala Tinka. „Ale pokojne mi povedz, keď už nemôžeš. Štítky môžu počkať v krabičke.“

Nit medzitým prišiel k odstavenému miestu. Na podlahu postavil servisnú zábranu a prevzal pokazený kábel do svojej dielne.

„Opravu mám na starosti ja,“ oznámil. „Ostatné miesta môžu ďalej nabíjať.“

Luma sa za ním obzrela.

„Chcela som ti ju nahlásiť skôr.“

„Teraz o nej viem,“ povedal Nit. „Ty máš svoje nabíjacie miesto.“

Kubo zaparkoval prázdny podstavec. Pri otáčaní jemne zapískal.

„To nebol signál,“ vysvetlil vážne. „To bolo moje koliesko. Má rado, keď sa všetci pozerajú.“

Luma sa zasmiala. Ruky mala ešte nehybné, ale už ich nemusela dvíhať. Tinka jej položila na dosah malú doštičku so svetelnými tlačidlami. Luma na nej rada skladala farebné vzory.

„Nechám ti ju tu,“ povedala. „Môžeš sa s ňou hrať, keď budeš chcieť.“

Luma zatiaľ iba zatvorila oči. Za chrbtom jej rovnomerne hučala nabíjačka.

Odpoveď pri žltom svetle

Keď Luma otvorila oči, mala znova štyri zelené čiarky. Motory sa hýbali ľahko. Na doštičke si vyskladala žltý štvorec a okolo neho štyri modré bodky.

Ešte chvíľu chcela zostať sedieť.

Vtedy prišiel Kubo. Na vozíku mal tri veľké škatule s novými štítkami.

„Luma, pomôžeš mi ich roztriediť a potom odniesť do troch hál? Mohli by sme začať hneď.“

Luma už otvárala ústa. Známe áno bolo pripravené vyskočiť.

Pozrela na svoje zelené čiarky. Bola nabitá. Potom pozrela na nedokončený vzor. Chcela k nemu pridať ešte jeden žltý štvorec. A chcela mať chvíľu ticho.

Kubo čakal. Luma cítila vo vnútri nepríjemné chvenie, hoci všetky jej motorčeky fungovali správne.

„Teraz nemôžem,“ povedala. „Mám prestávku. A triedenie aj roznášanie všetkých škatúľ si dnes nevezmem.“

Kubo sklopil oči k vozíku.

„Aha,“ povedal.

Luma zovrela doštičku. Chvíľku sa jej zdalo, že to ticho trvá veľmi dlho.

Potom Kubo prikývol.

„Dobre. Odveziem škatule na skladový stôl a spýtam sa, kto má dnes čas na triedenie.“

Otočil vozík a zastal.

„Ukážeš mi potom svoj vzor?“

„Ukážem,“ usmiala sa Luma.

Kubo odišiel pomedzi žlté svetlá. Luma pridala druhý štvorec. Dva modré body presunula o kúsok ďalej, chvíľu si ich prezerala a spokojne položila doštičku na kolená.

Z dielne ticho cinklo náradie. Po chodbe prešiel vozík. Luma zostala sedieť pri stene a vychutnávala si mäkké svetlo svojej nabíjacej stanice.