Stvorenie sveta a človeka

Keď sa rozsvietilo

Na začiatku nebolo počuť vtáčí spev ani špliechanie rybích chvostov. Nikde nerástol strom, pod ktorým by sa dalo odpočívať. Zem ešte nemala svoju podobu. Nad hlbokými vodami bola tma a nad vodami sa vznášal Boží Duch. Práve tu sa začína biblické rozprávanie o tom, ako Boh stvoril svet.

Boh dal zaznieť svojmu slovu a vzniklo svetlo. Tma už nezahaľovala všetko. Boh oddelil svetlo od tmy a pomenoval deň a noc. Svetlo bolo dobré. Ešte tu nebol nikto, kto by pri ňom otvoril oči, ale svet už nebol taký ako na začiatku. Prišiel večer a po ňom ráno. Tak sa skončil prvý deň.

Na druhý deň Boh vytvoril oblohu. Oddelil vody pod ňou od vôd nad ňou a oblohu nazval nebom. Rozprestieralo sa nad zemou, na ktorej ešte nebola jediná lúka. Pod oblohou sa raz budú niesť vtáčie krídla. Zatiaľ tu však nepreletel ani najmenší vtáčik. Aj druhý deň mal svoj večer a svoje ráno.

Na tretí deň Boh zhromaždil vody tak, aby sa ukázala súš. Vodám dal meno moria a súši meno zem. Už tu bolo pobrežie, kde sa stretávala zem s vodou. Vlna sa mohla rozbehnúť k brehu a zase sa vrátiť. Na súši však ešte nič nešuchotalo. Čakalo ju ďalšie prekvapenie.

Na Božie slovo vyrástla zeleň. Zo zeme sa dvíhali rastliny so semenami a stromy s ovocím. Tenké steblá stáli vedľa pevných kmeňov. Korene sa držali v pôde, vetvy sa rozkladali do priestoru. V plodoch boli ukryté semená, z ktorých mohli vyrásť ďalšie rastliny. Holá zem sa zazelenala.

Predstav si list, ktorý sa práve rozvinul. Pred chvíľou ho nebolo vidieť a teraz sa cez jeho jemnú plochu prediera svetlo. Vedľa neho visí ovocie a pod stromom rastie tráva. Každá rastlina má svoju podobu. Boh videl, že je to dobré. Prišiel večer a ráno tretieho dňa.

Na štvrtý deň Boh stvoril svetlá na oblohe. Slnko malo svietiť cez deň, mesiac v noci a s ním aj hviezdy. Vďaka nim sa dali rozlišovať dni, roky a obdobia. Nad zemou sa teraz dvíhalo slnko a po západe sa ukazovala nočná obloha. Hviezd bolo viac, než by sa dalo spočítať na prstoch.

Svet už mal zem i more, zeleň aj oblohu plnú svetiel. V mori však ešte neplávali ryby a na konároch nesedeli vtáky. Potom prišiel piaty deň. Boh stvoril živé tvory vo vode a okrídlené vtáctvo. Pod hladinou sa mihli malé telá a vo veľkých hĺbkach sa pohli veľké morské zvieratá.

Vzduchom preleteli prvé krídla. Vták sa zniesol na vetvu, zachytil sa pazúrikmi a naklonil hlavu. Voda sa rozvírila pod rybími chvostmi. More už nebolo prázdne a obloha už nebola tichá. Boh požehnal svojim tvorom, aby sa rozmnožovali. Za piatym večerom prišlo ďalšie ráno.

Adam hľadá spoločnosť

Na šiesty deň Boh stvoril zvieratá na súši. Po zemi mohli kráčať veľké i malé tvory, pobehovať či plaziť sa. Jedno malo dlhé nohy, iné sa držalo nízko pri tráve. Drobné labky zanechávali v mäkkej pôde drobné stopy. Svet bol plný života, a predsa jeho stvorenie ešte nebolo dokončené.

Boh stvoril človeka na svoj obraz. Stvoril muža a ženu, aby na zemi žili, mali rodiny a starali sa o svet, ktorý im zveril. Boli to prví ľudia, Adam a Eva. Keď Boh videl celé svoje dielo, bolo veľmi dobré. Tak sa zavŕšilo šesť dní stvorenia.

Biblia potom rozpráva o prvých ľuďoch podrobnejšie. Akoby sme pristúpili bližšie k záhrade a pozreli sa, ako sa začal ich život. Boh utvoril človeka z prachu zeme a vdýchol mu život. Adam sa nadýchol. Otvoril oči a uvidel svet, ktorý si sám nepostavil ani nevysadil.

Boh ho postavil do záhrady Eden. Bola to rajská záhrada s riekou a stromami, ktoré boli krásne na pohľad a dávali ovocie. Adam sa mohol zohnúť k vode, načrieť si do dlaní a napiť sa. Keď zdvihol hlavu, v listoch sa zachveli kvapky. Za každou vetvou sa črtal ďalší kúsok záhrady.

Adam dostal aj úlohu. Mal záhradu obrábať a strážiť, starať sa o to, čo mu bolo zverené. Nebol v nej iba na návšteve. Prstami prehrnul mäkkú zem a zblízka si prezrel mladý výhonok. Mal sa učiť žiť medzi rastlinami a zvieratami tak, aby sa o tento domov staral.

V záhrade rástol strom života aj strom poznania dobra a zla. Boh Adamovi dovolil jesť ovocie zo záhradných stromov, ale z jedného mu jesť zakázal. Bol to strom poznania dobra a zla. Boh ho varoval, že porušenie tohto príkazu prinesie smrť. Adam teda vedel, že nie každý plod v záhrade je preňho.

Boh priviedol k Adamovi zvieratá, aby ich pomenoval. Adam ich pozoroval. Jedno sa priblížilo opatrne, druhé si ho premeralo veľkými očami. Vtáčik poskočil, akoby nevedel chvíľku postáť. Adam sa za ním otočil a usmial sa. Pri toľkých tvoroch bolo stále na čo pozerať.

Keď sa však zvieratá vzdialili, Adam zostal bez ľudského spoločníka. Nemal komu povedať, čo práve objavil. Nemal vedľa seba nikoho, kto by mu rozumel tak, ako človek rozumie človeku. Mohol dať vtákovi meno, no vták mu neodpovedal rozprávaním o tom, čo videl ponad stromy.

Boh vedel, že pre človeka nie je dobré byť samému. Dal preto Adamovi hlboko zaspať. Kým Adam spal, Boh z jeho rebra utvoril ženu. Keď sa Adam prebudil a Boh ju priviedol k nemu, uvidel konečne niekoho, kto mu bol blízky. Bola mu rovnocennou spoločníčkou.

Dvaja v záhrade

Adam sa zaradoval. Pred ním stála žena, človek ako on. Mala ruky, ktorými sa mohla dotknúť vody, aj hlas, ktorým mu mohla odpovedať. V našom rozprávaní ju už budeme volať Eva. Adam teraz nemusel každý nový objav prežívať sám. V záhrade sa ozvali dva ľudské hlasy.

„Pozri sem,“ zavolal Adam, keď sa pri rieke zastavil malý vták. Eva podišla bližšie. Vták sklonil zobáčik k vode a vzápätí prudko zdvihol hlavu. Obaja stíchli, aby ho nevyplašili. Keď odletel, ešte chvíľu hľadeli za ním. Tentoraz sa Adam mohol o svoje potešenie s niekým podeliť.

Spoločne objavovali domov, ktorý dostali. Pod jedným stromom bolo viac tieňa, pri inom sa cez lístie predieralo teplé svetlo. Všimli si ovocie nad hlavami aj semienka v ňom. Adam Eve ukázal rieku. Eva si kľakla na breh a sledovala, ako prúd obteká kameň a za ním sa znovu spojí.

Pred nimi bolo veľa práce aj veľa objavov. O záhradu sa teraz mohli starať spolu. Adam pridržal ohnutú vetvu a Eva prešla pod ňou. Potom ju pomaly pustil, aby sa nešvihla prudko naspäť. Nemuseli záhradu zvládnuť každý sám. Mohli sa zastaviť, zavolať na seba a podať si ruku.

Vtedy sa jeden pred druhým nehanbili a nemuseli sa skrývať. Žili v blízkosti Boha aj v blízkosti jeden druhého. Nad nimi sa rozprestierala obloha, na zemi rástla tráva a vodou sa mihali ryby. Všetko, čo Adam s Evou objavovali, patrilo k svetu, ktorý vznikol z Božej vôle.

Siedmy deň Boh odpočíval od svojho dokončeného diela. Požehnal tento deň a urobil ho osobitným. Rozprávanie o stvorení sa tak končí odpočinkom. Už nebolo treba pridávať ďalšie more ani ďalšiu oblohu. Svet bol stvorený a prví ľudia v ňom mali svoj domov.

Adam s Evou sa zastavili pri rieke. Tentoraz nemuseli nikam vykročiť. Počúvali vodu a šelest listov. Vták sa vrátil na konár a zložil si krídla. Adam sa obzrel na Evu a ona mu úsmev opätovala. V záhrade už nebol sám.