Filip a dedkov kufrík

Čo je pod posteľou?

Filip prišiel k dedkovi v čižmách. Vonku už svietilo slnko. No vo vrecku mal malé autíčko. A autíčko predsa potrebovalo poriadnu mláku.

„Dnes budem jazdiť cez rieku!“ oznámil pri dverách. Dedko sa pozrel na jeho vrecko. Trčalo z neho červené koliesko. „Tak dúfam, že šofér vie plávať.“

Filip sa zasmial. V kuchyni odložil autíčko na stôl. Dedko kráčal do izby po sveter. Filip ho nasledoval. Zrazu zbadal pod posteľou zelené ucho. Bolo veľké a kožené.

Kľakol si na koberec. „Dedko! Pod posteľou máš krokodíla!“ Dedko sa zohol. „Dúfam, že mi nezjedol papuče.“ Spolu vytiahli malý zelený kufrík. Na rohoch mal odretú farbu.

„Čo je vnútri?“ Filip si hneď sadol vedľa neho. „Poklad,“ povedal dedko. Filipovi sa rozšírili oči. Možno zlatá minca. Alebo ozajstná pirátska mapa. Kufrík ticho cvakol.

Na dne ležala sivá látková hus. Mala červený zobák a na brušku žltú záplatu. Vedľa nej bola drevená lyžica. Pod lyžicou vykúkala fotografia. Filip naklonil kufrík. Žiadna minca nezaštrngala.

„Veď sú to len staré haraburdy,“ povedal. Hus pustil späť. Jej zobák sa oprel o lyžicu. Dedko si hus pohladil po hlave. „Ja ich mám rád.“ Potom kufrík pomaly zavrel.

Filip si šúchal prstom šev na čižme. Dedko sedel vedľa neho. Už sa neusmieval. Z kuchyne bolo počuť tikot hodín. Filip na chvíľu prestal šúchať čižmu.

„Prepáč, dedko,“ povedal. „Myslel som, že tam bude zlato.“ Dedko mu položil ruku na plece. „To by sa nám pod posteľou horšie zametalo.“ Filipovi cukli kútiky. Potom ukázal na kufrík.

„Môžem sa pozrieť na tú hus?“ Dedko prikývol a kufrík znovu otvoril. Podal mu ju. Bola ľahká. Jedno krídlo mala prišité zelenou niťou. Filip jej obrátil hlavu k sebe. „A ty si čo za poklad?“

Dedko pohol jej zobákom. „Gá!“ Filip sa od prekvapenia zaklonil. Hus ho ďobla do kolena. „Táto je veľmi ukecaná,“ povedal dedko. „Volá sa Gréta.“

Chlapec na fotografii

Filip podržal Grétu na dlani. „Bývala s tebou, keď si bol malý?“ Dedko sa načiahol po fotografii. „Pozri.“ Na obrázku stál chlapec v krátkych nohaviciach. V ruke držal lyžicu. Na nej sedela Gréta.

Filip sa pozrel na dedka. Potom na obrázok. Potom zasa na dedka. „Ty si bol taký malý?“ Dedko si priložil dlaň nízko nad koberec. „Ešte aj menší. Len si to už nepamätám.“

Na fotografii rástla za chlapcom jabloň. Pri kmeni ležala deka. Filip ju spoznal. Aj dnes mali v záhrade jabloň s krivou vetvou. „To je náš strom!“ ukázal. „A kde má Gréta hniezdo?“

„Na tej deke,“ povedal dedko. „Nosil som ju tam na lyžici. Raz mi spadla do prázdnej krhly. Potom z nej trčal iba zobák.“ Filip sa rozosmial. Pritlačil husi krídla k telu. „Takto? Pomoc! Som kvet!“

Dedko sa smial až po fúzy. Filip prevrátil fotografiu. Vzadu nič nebolo. Znovu sa zahľadel na malého chlapca. „Nebol si na tú hus už veľký?“ Dedko pokrčil plecami. „Nie. Bola so mnou veľká zábava.“

Filip vyskočil. „Poďme jej spraviť hniezdo aj dnes!“ Už bol pri dverách. Potom sa vrátil. „Chceš sa hrať, dedko?“ Dedko vstal. „Chcem. Len si vezmem sveter.“ Filip ho tentoraz počkal.

Dedko si obliekol modrý sveter. Zo skrine vybral mäkkú kockovanú deku. Filip niesol hus aj lyžicu. Kufrík nechali otvorený na posteli. Fotografia zostala bezpečne vnútri.

V kuchyni sa Filip zastavil pri autíčku. Položil doň Grétu. Hus bola väčšia než celé auto. Chvostom zakrývala zadné kolieska. „Tá potrebuje autobus,“ povedal dedko. Filip jej autíčko opatrne vytiahol spod bruška.

Na dvore voňala mokrá tráva. Pri mláke sa ligotalo blato. Filip naň pozrel. Potom zdvihol hus vyššie. „Dnes pôjdeš radšej po chodníku.“ Gréta mu visela z ruky dolu hlavou. „Ale najprv ťa otočím.“

Pod jabloňou našli suché miesto. Dedko položil deku na trávu. Filip jej zroloval okraje. Vzniklo mäkké hniezdo. Doprostred položil žltý list. „Raňajky pre hus!“ Dedko nadvihol obočie. „Mne by viac chutil chlieb.“

Filip sa načiahol za ďalším listom. Na topánku mu pristála lienka. Chvíľku stáli obaja bez pohybu. Potom lienka roztvorila krídla a odletela. „Tá lyžicu nepotrebuje,“ zašepkal Filip.

Gréta ide domov

Pri chodníku stála lavička. Dedko si na ňu sadol. Filip položil Grétu na širokú drevenú lyžicu. „Odveziem ju do hniezda!“ Vykročil tak rýchlo, až mu hus poskočila. Žuch. Pristála v tráve.

Filip zostal stáť s prázdnou lyžicou. Potom sa za husou zohol. Na žltej záplate mala steblo trávy. Oprášil ho. Skontroloval zobák aj krídla. „Nič ti nie je. Len si sa trochu napásla.“

„Môžem to skúsiť ja?“ spýtal sa dedko. Filip mu podal hus aj lyžicu. Dedko ju položil na bruško. Urobil pomalý krok. Potom ďalší. Gréta sa viezla. Pri hniezde naklonil lyžicu. Gréta skĺzla na deku.

Filip sa rozbehol k nemu. „Ešte ja!“ Dedko mu podal lyžicu. „Nech sa páči.“ Filip si vzal Grétu a odniesol ju späť k lavičke. Tentoraz jej nedovolil pozerať cez okraj.

Položil ju na bruško. Červený zobák mieril dopredu. Filip vystrčil bradu presne tak ako ona. Vykročil. Pri lavičke mu zafúkalo do vlasov. Hus sa trochu naklonila. Filip zastal a narovnal lyžicu.

„Máme prestávku,“ oznámil. Dedko si sadol na lavičku. „Tak si ju dám aj ja.“ Filip chvíľu stál. Potom pokračoval. Pomaličky prešiel popri mláke. Gréta sa tentoraz ani nedotkla trávy.

Pri deke si čupol. Sklonil lyžicu a hus skĺzla do hniezda. Zobákom pristála na žltom liste. Filip sa obrátil k dedkovi. „Už obeduje!“ Dedko mu zamával. „Tak jej povedz dobrú chuť!“

Filip sa jej poklonil. Pri tom mu kapucňa spadla cez oči. „Dedko! Nevidím vlastnú hus!“ Dedko mu ju odhrnul. Gréta stále sedela v hniezde. Žltý list jej trčal spod zobáka.

Potom si Filip sadol vedľa dedka. Zahrial si studený nos v dlaniach. Dedko mu ukázal svoju dlaň. Mal na nej malú okrúhlu jazvičku. „Tu ma raz ďobla sliepka. Myslela si, že držím zrno.“

Filip mu položil Grétu na koleno. „Táto ti dá pokoj.“ Dedko pohladil žltú záplatu. „Túto hus mi ušila moja babka.“ Filip chytil dedka za ruku. Prstami mu prešiel po hánkach. Potom chvíľu sedeli len tak.

Keď sa vrátili dnu, Filip si umyl ruky. Na stole našiel papier a pastelky. Nakreslil jabloň. Pod ňu deku a sivú hus. Vedľa nej dvoch ľudí. Jednému pridal modrý sveter. Druhému obrovské čižmy.

„Ten malý som ja,“ povedal. Dedko si obrázok pozrel. „A prečo má Gréta také veľké brucho?“ Filip si prezrel kresbu. „Zjedla celý list.“

Spolu odniesli obrázok ku kufríku. Filip ho položil vedľa starej fotografie. Lyžicu uložil na dno. Grétu prikryl čistou vreckovkou. „Sem sa ti zmestí aj autobus,“ pošepkal jej.

Dedko chcel kufrík zasunúť pod posteľ. Filip ho jemne chytil za rukáv. „Počkaj. Nabudúce mi ukážeš ďalšiu fotku?“ Dedko prikývol. Filip pustil rukáv a spolu kufrík zasunuli.

Zelené ucho zostalo vykúkať spod postele. Filip sa k nemu sklonil. „Dobrú noc, krokodíl.“ Potom sa otočil k dedkovi. „A teraz mi povedz, ako to bolo s tou sliepkou.“