Bacil, ktorý pokazil strašenie

Strašidlo s hlasom kuriatka

V mestečku rozprávkových bacilov otvárali divadlo. Javisko malo zo škatuľky, oponu z červenej vreckovky a za oponou celý rad háčikov na kostýmy. Bacil Fľak si jeden voľný háčik pohladil. Už na ňom videl svoj strašidelný plášť.

Fľak bol zelený, mal oranžové fľaky a také krátke nohy, že pri behu vyzeral ako uhorka na kolieskach. Každé ráno nacvičoval poklonu. Predklonil sa, roztiahol ruky a čakal na potlesk. Zatiaľ mu tlieskali iba papuče, keď v nich cupital po podlahe.

„Dnes hľadám poriadne strašidlo,“ oznámil riaditeľ Bruč. Uhladil si fialové fúzy a ukázal na javisko. „Vieš vystrašiť publikum?“

Fľak nadul líca. Chcel vypustiť také bú, až by sa opone rozviazali uzly.

„Píp!“

Bruč si obzrel strop. Potom nazrel pod javisko. „Máme tu kuriatko?“

„To som bol ja,“ priznal Fľak. „Ešte raz.“ Zaprel si nohy, zamračil sa a otvoril ústa dokorán. Vyšlo z nich ešte tenšie píp. Bručovi sa pohol jeden fúz, ale tvár si udržal vážnu.

„Potrebujeme hlas väčší než gombík,“ povedal. „Skús niečo vymyslieť. Ja zatiaľ pripravím lavičky.“

V kúte stál prázdny modrý hrnček. Keď doň Fľak zakričal, hrnček mu odpovedal hlasnou ozvenou. To je ono! Vliezol dnu, postavil sa na špičky a z celej sily zapišťal. Hrnček zadunel tak, že Bruč pustil lavičku.

Fľak sa chcel víťazoslávne vynoriť. Lenže v hladkom hrnčeku sa mu šmýkali nohy. Vystrčil ruku, skĺzol, vystrčil druhú a znovu skĺzol. Napokon nad okrajom ostali trčať iba dva zelené prsty.

„Strašidlo je hotové!“ zavolal.

„Výborne. Poď von.“

„Strašidlo potrebuje vytiahnuť.“

Bruč naklonil hrnček. Fľak sa vykotúľal na mäkkú handričku a pristál mu pri nohách. Riaditeľ sa teraz už musel odvrátiť. Fúzy sa mu triasli.

Fľak sa rýchlo zdvihol. Hlas nestačil, ale stále mohol vyzerať strašidelne. Zo škatule s kostýmami vytiahol dlhú sivú ponožku, prevliekol si ju cez hlavu a tvár vystrčil dierou na päte. Ponožka za ním ležala ako dlhokánsky chvost.

Vykročil na javisko. Jednou nohou si pristúpil na chvost, druhou urobil veľký krok a prekotil sa. Hlavu mal dolu, zadok hore. Práve vtedy sa od dverí ozvalo zachichotanie.

Na prahu stálo malé žlté bacilie dievčatko v modrých šatách. V ruke držalo lístok na večerné predstavenie. Za ním nakúkala mama.

„Mami, pozri! On sa klania zadkom!“

Fľak sa vyhrabal z ponožky. Rýchlo sa uklonil aj hlavou, aby bolo jasné, že to vie. Dievčatko sa rozosmialo ešte viac.

Diváčka pod lavičkou

„Ja som Tinka,“ predstavilo sa. „Prišli sme si vybrať miesto. Chcem sedieť vpredu.“

Bruč ochotne vystúpil na javisko. „Tak si vypočuj skutočné divadelné strašidlo.“ Zdvihol ruky, našuchoril fúzy a zaburácal: „Búúú!“

Tinka pustila lístok. V okamihu bola pod lavičkou. Mama si k nej čupla a podala jej ruku. Bruč spustil ruky dolu tak rýchlo, až mu fúzy spľasli.

Fľak zdvihol lístok a prikľakol k lavičke. „Tvoj lístok sedí na podlahe. Asi chce prvý rad.“ Posunul ho k Tinke, ale neliezol za ňou.

Tinka vystrčila nos. „Ja som chcela vidieť divadlo. Len to bú nechcem.“

„Moje bú sa dnes vôbec nedostavilo,“ povedal Fľak. „Prišlo iba píp. A ešte sa mi pokazila poklona.“

Spod lavičky sa znovu ozval drobný smiech. Tinka vyšla von a chytila mamu za sukňu. Na javisko sa však pozerala ďalej.

„Chceš vidieť, ako vyzerá strašidlo zozadu?“ spýtal sa Fľak.

Položil ponožku na hrnček a otočil ho. Diera na päte teraz hľadela do zákulisia. Tinka obišla javisko a nazrela dnu. Namiesto strašidla našla prázdny hrnček a jeho veľké modré ucho.

„Toto strašidlo má ucho na bruchu!“ zvolala.

Fľak naklonil hrnček a nechal ponožku pomaly skĺznuť. „A vyzlieka sa bez rúk.“ Tinka sa zasmiala. Potom opatrne potiahla za prázdnu špičku ponožky, akoby strašidlu podávala ruku.

Bruč ich chvíľu pozoroval. „Ponožkové strašidlo si odlož,“ povedal Fľakovi. „Možno sa zíde. Večer mi budeš pomáhať s oponou.“

Fľak prikývol. Pri opone bude aspoň blízko javiska. Ponožku však položil pod svoj vysnívaný háčik. Nezavesil ju. Miesto na kostým ešte nedostal.

Tinka sa zatiaľ posadila na kraj javiska. Našla tam maličké sivé pierko. Priložila si ho k nosu a začvirikala tak verne, že Bruč znovu pozrel na strop.

„Teraz už vták?“ zamrmlal.

„Teraz ja,“ povedala Tinka a schovala pierko do vrecka. „Večer si sadnem vedľa mamy. Ale tak, aby som videla aj oponu.“

Keď odišli, Fľak pomáhal rozostavať lavičky. Zakaždým, keď sa otvorili dvere, zafúkal nimi studený vzduch. Vysoký plamienok v lampáši sa prikrčil. Bruč prisunul lampáš ďalej od vchodu a Fľak zastrčil roh opony, aby sa nehojdal.

Potom v divadle ostalo ticho. Fľak sedel na javisku a hompáľal krátkymi nohami. Skúsil si predstavovať plné lavičky. Všetky tváre otočené k nemu. Všetci čakajú na strašidlo a on iba pípne.

Zdvihol ponožku a pošepol do nej: „Ty aspoň nemusíš hovoriť.“ Potom ju preložil vedľa hrnčeka. Ak bude iba ťahať oponu, musí ju aspoň otvoriť poriadne.

Kde sa schovalo píp

Večer voňalo divadlo drevom a jablkovými koláčikmi. Bacily sa tiesnili na lavičkách. Tinka sedela pri mame, presne ako si naplánovala. Fľak ju videl škárou v opone. Držala si pierko a palcom ho hladila po kraji.

Bruč vystúpil pred oponu. „Milí diváci, naše dnešné strašidlo…“

Dvere zavŕzgali. Dnu sa vopchal oneskorený bacil s takým širokým klobúkom, že ich nedokázal zavrieť. Opieral sa o ne bokom a klobúk mu stále zavadzal. Prudký prievan prebehol cez sálu. Lampáš zhasol.

Tinka krátko zhíkla. Fľak už jej tvár nevidel.

„Som tu,“ ozval sa Bruč pokojne. „Ostaňte sedieť, hneď rozsvietim.“ V zákulisí zašuchotala škatuľka so zápalkami. Pri dverách ktosi konečne zložil klobúk a zavrel ich.

Fľak zvieral oponu. Mohol počkať za ňou. To bola jeho úloha. Zo sály však začul Tinku: „Mami, pôjdeme?“

Pustil látku. Nohy sa mu roztriasli, no vykročil na nízke javisko, ktoré za deň prešiel už toľkokrát. „Prosím vás,“ povedal do tmy, „nesedí niekto na mojom píp?“

Šuchot stíchol.

„Pred chvíľou tu ešte bolo,“ pokračoval Fľak. „Chcel som povedať bú, lenže bú neprišlo a píp sa mi teraz tiež niekam schovalo. Takto nemôžem ani pozdraviť.“

Zo zadnej lavičky niekto zamrmlal: „Ja sedím iba na svojom kabáte.“ Ozvalo sa zachichotanie. Fľak nahmatal pri nohe hrnček a naklonil sa doň.

„Píp, si doma?“ Hrnček mu odpovedal dutým hlasom. Fľak prudko odtiahol hlavu. „Nie. Tu býva vedro.“

Vpredu sa ozvalo tiché čviriknutie. Fľak ho spoznal. Tinka.

„Aha! Počul som vtáčika. Nevidel si moje píp?“

„V ponožke!“ ozvala sa Tinka. Hlas mala ešte maličký, ale bolo ho počuť.

Fľak nahmatal svoj plášť. Navliekol ponožku na hrnček a zdvihol ho nad hlavu. „Ponožka, okamžite otvor ústa!“ sám tenko zapišťal a potom si druhou rukou zakryl ústa. „Tak predsa! Ona mi ho zjedla!“

V tej chvíli Bruč rozsvietil lampáš. Diváci uvideli zeleného Fľaka, ako drží nad hlavou sivé ponožkové strašidlo. Z diery na päte trčalo modré ucho hrnčeka. Fľak sa naň prísne zamračil.

„Vypľuj mi hlas. Potrebujem ho na večeru.“

Tinka sa rozosmiala. „Pošteklí ho na uchu!“

Fľak pošteklil modré ucho a sám povedal: „Píp!“ Potom si hrnček pritisol k bruchu a vydýchol si. „Už ho mám. Ale trochu vonia ponožkou.“

Smiech sa rozbehol od prvej lavičky až po poslednú. Aj bacil so širokým klobúkom sa smial. Klobúk držal na kolenách a pri každom zachichotaní ním buchol suseda do pleca. Radšej si naň sadol.

Fľak urobil poklonu. Ponožkový chvost mu znova skĺzol pod nohu. Tentoraz zastal, pozrel na divákov a chvost si slávnostne prehodil cez ruku. „Zadok sa dnes už klaňal. Teraz je rad na mne.“

Potlesk bol oveľa hlasnejší než jeho cupitajúce papuče. Bruč vyšiel na javisko a uklonil sa spolu s ním. Do konca večera hrali hľadanie píp aj ponožkové strašidlo, ktoré sa bálo vlastného ucha. Tinka ostala sedieť pri mame. Pierko už nehladila; mávala ním ako maličkou zástavkou.

Keď diváci odchádzali, pristavila sa pri Fľakovi. „Prídem aj nabudúce,“ povedala. „Bude tam tá ponožka?“

„Ak sa dovtedy naučí slušne jesť,“ povedal Fľak.

Bruč ho zavolal za oponu. Na voľný háčik pripevnil malú drevenú hviezdičku. „Toto je tvoje miesto. Na zajtra potrebujem komika.“

Fľak si chcel od radosti poskočiť, ale najprv sa pozrel, či nestojí na ponožke. Ráno jej skráti chvost. Kúsok si však nechá. Zavesil ju na svoj háčik a ešte raz sa jej uklonil. Tentoraz hlavou.