Dráčik a kreslo, ktoré vozí

Zub na výlete

Dráčik Fúko si jazykom pošteklil predný zub. Zub sa trošku pohol. Fúko otvoril papuľku pred zrkadlom. Potom ju zavrel a skúsil to znovu.

„Mami! Môj zub tancuje!“

Mama nakukla do kúpeľne. Fúko stál na stupienku a vrtel celým zadkom. Chvostom pritom zhodil z háčika uterák.

„Vidím, že tancujete obaja,“ povedala mama.

Fúko uterák zdvihol. Dnes mali ísť k zubárke na kontrolu. Už sa tešil, ako jej tanečníka ukáže. Doma otvoril papuľku aj pred plyšovou husou. Tá mlčala.

„Ty tomu nerozumieš,“ povedal jej. „Nemáš ani jeden zub.“

Hus mala oranžový zobák a jedno krídlo dlhšie. Fúko si ju strčil pod pazuchu. Mama už čakala pri dverách.

„Ty pôjdeš tiež,“ šepol husi. „Ale nehryz pani doktorku.“

Vonku šušťalo lístie. Fúko cestou ukazoval husi kaluže. Pri každej jej zdvihol krídlo, akoby mávala. Pred ambulanciou zastal.

„Mami, a čo ak môj zub prestane tancovať, kým prídeme?“

„Ukážeš jej ho aj tak.“

V čakárni stáli malé stoličky. Fúko posadil hus vedľa seba. Jej krídlo trčalo na jeho sedadlo. Posunul sa. Hus sa prekotila zobákom dopredu.

„Ona už chce ísť,“ vysvetlil mame. Zdvihol ju a oprel si ju o bruško. Cítil jej mäkké látkové nohy.

Otvorili sa dvere. „Fúko?“ ozvalo sa. Dráčik vyskočil. Hus vyskočila s ním, pretože ju stále držal.

V ambulancii voňala mäta. Pri okne stálo veľké modré kreslo. Malo opierky aj miesto na nohy. Fúko sa rozhliadol po izbe.

„Vitaj,“ pozdravila ho zubárka. „Ja som pani Zuzka.“

„A toto je hus,“ predstavil ju Fúko. „Zuby si nechala doma.“

„A ako sa volá?“ spýtala sa pani Zuzka.

Fúko pozrel na hus. Doma ju vždy volal iba hus. Pohladkal jej dlhé krídlo. Potom si ju posadil na dlaň, aby jej dobre videl do tváre.

„Pani Hus,“ rozhodol. „Keď už ide k pani doktorke.“

Mama sa jej uklonila. Fúko za hus pohol zobákom. „Teší ma,“ povedal tenkým hlasom. Hus potom znova schoval pod pazuchu.

Pani Zuzka sa zasmiala. Potom stlačila pedál. Kreslo ticho zabzučalo a zdvihlo sa. Fúko urobil krok dozadu. Hus pritlačil k brušku a schoval sa mame za chvost.

„Ono sa hýbe!“

Hus ide prvá

Pani Zuzka kreslo zastavila. „Áno. Môžem ho zdvihnúť aj spustiť. Teraz stojí.“

Fúko vykukol. Kreslo bolo zrazu vyššie než pred chvíľou. Na jeho okraji ležal pruh slnka. Nič ďalšie sa nehýbalo.

„Ja vám zub ukážem odtiaľto,“ navrhol.

Otvoril papuľku. Pani Zuzka si čupla. Fúko si podoprel bradu a vystrčil predné zuby čo najviac dopredu.

„Predný zub vidím,“ povedala. „Ale dozadu ti takto dobre nevidím.“

Fúko sa obrátil chrbtom.

„A teraz?“

Mama si prikryla úsmev labkou. „Teraz vidíme tvoje krídla.“

„Aha.“ Fúko sa otočil naspäť. Pani Zuzka počkala, kým zavrie papuľku. Zub ešte cítil jazykom. Veľmi jej ho chcel ukázať poriadne. Len to kreslo mu nešlo z hlavy.

Podišiel k nemu zboku. Jednou labkou chytil mamu. Druhou sa dotkol opierky. Bola hladká a vôbec nehryzla. Fúko sa zadíval na veľké modré sedadlo. Potom na hus.

„Najprv ona.“

Položil ju do kresla. Hus sa oprela o chrbát sedadla. Dlhšie krídlo jej viselo cez okraj. Pani Zuzka si k nej čupla. Priblížila jej malé zrkadielko k zobáku.

„Tu vidím samú látku.“

„Vravel som. Zuby má doma,“ prikývol Fúko vážne.

Zubárka oddialila zrkadielko. Fúko sa naklonil bližšie. V lesklom koliesku sa mihol jeho nos.

„Tam je zase drak!“

„To si ty,“ povedala mama.

Fúko pohol hlavou. Nos v zrkadielku sa pohol tiež. Dráčik sa usmial. Už stál celkom pri kresle. Mama ho pustila, no zostala vedľa neho.

„Ukážete mi, ako hus povozíte?“ opýtal sa.

Pani Zuzka prikývla. „Pomaly?“

„Pomaly. Ona ešte nikdy neletela.“

Kreslo ticho zabzučalo a vyšlo hore. Fúko sledoval husí zobák. Hus sa nedržala. Len jej dlhé krídlo trochu poskočilo. Hore sa kreslo zastavilo.

„Zabudla mávať,“ zašepkal Fúko mame.

„Možno sa pozerá z okna,“ zašepkala mama.

Fúko sa postavil na špičky. Z okna videl korunu stromu. Hus bola o kúsok vyššie. Pani Zuzka kreslo zase spustila dolu. Fúko svoju cestujúcu pošteklil na látkovej nohe.

„A lístok máš?“ opýtal sa jej. Hus neodpovedala.

„Nemá ani vrecko,“ povedala mama.

Fúko sa zasmial a pohladkal modré sedadlo. Bolo mäkké. Zdvihol hus. Na sedadle zostala malá jamka. O chvíľu sa vyrovnala.

Chvíľku sa na ňu díval. Potom položil jednu labku na opierku.

Dvaja cestujúci

„Teraz si sadnem ja,“ povedal Fúko. „S husou. A najprv len trošku hore, prosím.“

Pani Zuzka počkala, kým sa usadí. Fúko si uložil hus na kolená. Chvost mu trčal popri kresle. Skúsil si ho schovať pod zadok. Hneď zase vyskočil.

„Au. Sedím na sebe.“

Mama mu pomohla uložiť chvost vedľa sedadla. Fúko si znova sadol. Tentoraz pohodlne. Natiahol nohy a hus si oprel o bruško.

Kreslo jemne zabzučalo. Fúko stisol mame labku. Pani Zuzka ho trochu zdvihla a zastavila. Fúko sa obzrel po izbe.

„Mami, teraz som vyšší!“

„Vidím,“ povedala mama. „Aj hus.“

Fúko sa zasmial. Hus sa mu pritom skĺzla z kolien. Zachytil ju za dlhé krídlo. „Počkajte!“ zvolal. Pani Zuzka počkala. Mama mu pomohla posadiť hus naspäť.

„Ona chcela vystúpiť skôr,“ vysvetlil Fúko. Objímal ju jednou labkou. Druhú znova podal mame.

„Už môžeme.“

Pani Zuzka priblížila lampu. Na Fúkovom brušku sa rozsvietil svetlý kruh. Dráčik doň strčil husí zobák.

„Teraz má žltý nos,“ zašepkal.

Zubárka lampu posunula vyššie. Fúko prižmúril oči. „Môžem ich zavrieť?“

„Môžeš,“ povedala pani Zuzka.

Fúko ich zavrel. Zasa ich otvoril. Mama stála vedľa neho. Hus mu sedela na kolenách. Všetko zostalo tam, kde malo byť. Dráčik si pohodlnejšie oprel hlavu. Z chodby bolo počuť tiché kroky. Potom zavrel oči znovu.

Fúko otvoril papuľku. Pani Zuzka mu malým zrkadielkom prezrela zuby. Keď sa potreboval opýtať, na chvíľku prestala.

„Aj ten tanečný ste našli?“

„Aj ten,“ usmiala sa.

Fúko zase otvoril papuľku. Hus sa opierala o jeho bruško. Fúko otvoril oči. Vonku za oknom sa pohla vetva. Dráčik ju chvíľu pozoroval. Potom pani Zuzka zrkadielko odložila.

„Hotovo.“

Fúko zavrel papuľku. „Už?“

Pani Zuzka prikývla a podala mu väčšie zrkadlo. Fúko sa usmial na vlastné zuby. Predný tanečník bol stále na svojom mieste. Dráčik vyplazil jazyk.

„Hus, pozri! Ty máš zobák. Ja mám toto!“

Fúko vrátil zrkadlo pani Zuzke. Zdvihol hus z kolien a pritisol si jej zobák k lícu. Potom ju znova posadil na kolená.

Pani Zuzka spustila kreslo dolu. Fúko už vstával, no zrazu si zase sadol.

„Ešte jedna jazda?“ poprosil. „Hus sa nestihla pozrieť z okna.“

Pani Zuzka ich ešte raz pomaly zdvihla. Fúko priložil hus k oknu a zamával jej dlhým krídlom.

Tentoraz nezabudla.