Oskar a dáždnik pre obrov

Návšteva pod modrou strechou

Oskar dostal nový dáždnik. Keď ho otvoril na lúke za domom, schovala sa podeň mama, otec aj vozík s kapustou. Oskar bol totiž mladý obor a jeho dáždnik vyzeral ako poriadny kus modrej oblohy.

„V mestečku dávaj pozor na komíny,“ pripomenula mama.

Oskar prikývol. Na návštevu ku krajčírke Mile chodieval opatrne aj bez dáždnika. Pri pekárni musel obísť vývesný štít a pred Milinou dielňou si čupnúť, aby na ňu videl cez okno.

Dnes mu chcela ukázať tri nové kabátiky pre bábky. Jeden mal vrecko na gaštan, druhý kapucňu a tretí maličké drevené gombíky. Mila ich šila celý týždeň a Oskar bol pozvaný na prvú prehliadku.

Obliekol si horčicový sveter, zelené nohavice a obul vysoké hnedé topánky. Potom vykročil k mestečku. Na kučeravé vlasy mu dopadla kvapka. Za ňou druhá. Kým došiel k prvým domom, dážď už bubnoval do modrého plátna.

„Dnes budem mať suchý aj nos,“ povedal si spokojne. Jeho pehavý nos pri obyčajnom daždi vždy zmokol prvý.

Ulička pri dielni voňala teplým chlebom a mokrým kameňom. Na jednej strane stála pekáreň, na druhej Miline nízke dvere. Hneď vedľa dielne viedol široký priechod do prázdneho dláždeného dvora. Oskar cezň zazrel mláku, v ktorej sa odrážalo sivé nebo.

Mila naňho mávala spod striešky. Mala tmavý vrkoč, tehlovočervenú zásteru a v ruke maličkú bábku. Pred dielňou stála lavička. Mila ju utrela a pripravila na ňu suchú handričku, aby sa na nej mohli bábky predvádzať. Debnička s ďalšími dvoma zatiaľ čakala v suchu za prahom.

„Vitaj! To je dáždnik!“ zvolala.

Oskar zastal pri lavičke. Okraj dáždnika siahal takmer od jedného domu k druhému. Mila vykročila spod striešky a pozrela hore. Nad nimi bolo príjemné modré šero a ani kvapka.

„Môžeme mať prehliadku aj v daždi,“ potešil sa Oskar.

Z druhej strany uličky sa ozvalo: „Oskar, pozri sem, prosím!“

Pekár stál vo dverách a držal prázdny košík. Z okraja dáždnika padal hustý prúd vody rovno na jeho prah. Dážď, ktorý predtým kvapkal po celej ulici, teraz stekal z modrej strechy na jedno miesto.

„Mám tu vodopád,“ povedal pekár. „A košík sa ešte nenaučil plávať.“

Oskar sa obzrel. Pod dáždnikom bolo sucho, ale pri jeho okrajoch voda skákala po kameňoch. Potiahla sa k pekárovým topánkam aj k Miliným dverám.

„Hneď to napravím,“ sľúbil.

Vyššie a trochu nabok

Oskar zdvihol dáždnik nad hlavu. Narovnal lakeť a postavil sa na špičky. Modrý okraj sa vzdialil od okien. Voda však padala na tie isté kamene, iba z väčšej výšky. Pekár ustúpil o krok, aby mu nestriekala na zásteru.

„Teraz mám vysoký vodopád,“ poznamenal.

Oskar spustil päty na zem. Ruka ho už trochu ťahala a nos sa mu zamračil tak, že sa na ňom pehy takmer stretli.

„Skúsim ho od dverí odkloniť.“

Naklonil dáždnik smerom k lavičke. Prúd pri pekárni zoslabol, no po nižšom modrom okraji sa rozbehla voda. Šplechla na lavičku a zmáčala suchú handričku.

Mila si pritiahla bábku k zástere a cúvla pod striešku.

„Kabátiky ešte počkajú,“ povedala. Bábku položila k ostatným do debničky a tú posunula hlbšie do dielne. „Aspoň zostali suché.“

Oskar sa pozrel na mokrú lavičku. Predstavoval si, ako budú bábky pochodovať v nových kabátoch. Teraz po ich javisku pochodovali kvapky. Jedna sa zachytila na konci dosky, narástla a spadla mu rovno na topánku.

Dáždnik pomaly zavrel. V uličke sa znova rozpršalo rovnomerne. Pekár odložil košík, zamával im a vrátil sa k chlebu.

Oskarovi zmokol nos.

„Asi pôjdem domov,“ povedal. „Myslel som, že s dáždnikom bude návšteva jednoduchšia.“

Mila vyšla na prah. Požičala by mu svoju striešku, keby sa pod ňu zmestil aspoň jeho lakeť.

„Ja som sa na teba tešila,“ povedala. „Aj bábka v kapucni. Tej som sľúbila veľkého diváka.“

Oskarovi sa trochu pohol kútik úst. Prstom si utrel nos. Od topánok mu tiekol úzky pramienok cez uličku a ďalej do priechodu vedľa dielne. Voda sa nestrácala v mláke. Pokračovala popri kraji dvora.

Oskar vykročil za ňou. Mila si vzala svoj malý žltý dáždnik z háčika pri dverách a šla s ním.

Dvor bol oveľa širší než ulička. Nemal uprostred stánok ani strom, iba hladké kamene. Pri múre viedol plytký kamenný žliabok. Voda ním tiekla k okrúhlej odtokovej mriežke a mizla s tichým žblnkaním.

Oskar si čupol. Na dlažbe pri ňom ležal mokrý lístok. Prúd ho pomaly niesol k žliabku. Oskar ho zdvihol skôr, než doplával k mriežke, a položil nabok k múru.

„Tu sa voda nezastavuje pri dverách,“ povedal. „Kamene sa trochu zvažujú k tomu žliabku.“

Pozrel hore, potom na zavretý dáždnik. Očami si odmeral prázdne miesto uprostred dvora.

„Mila, čo keby sme prehliadku presťahovali sem?“

Prehliadka na novom mieste

Oskar sa postavil doprostred dvora. Najprv sa rozhliadol, či má dosť miesta pri múroch. Potom pomaly otvoril modrý dáždnik. Okolo jeho okraja zostal široký pás voľnej dlažby. Žiadne dvere, žiadna lavička.

Voda stekala na kamene, rozbiehala sa po nich k žliabku a odtiaľ do odtoku. Mila obišla suchý kruh pod dáždnikom. Oskar ho držal pokojne a čakal, kým skontroluje aj miesto pri priechode.

„Tu by mohol stáť stolček,“ povedala Mila a ukázala do sucha blízko Oskarovej ruky. „A ja by som sa zmestila vedľa.“

Oskar sa pozrel cez priechod na mokrú lavičku. Tú už neusušia hneď, ale z dielne videl nohy malého dreveného stolčeka.

„Lavička môže zostať tam. Bábkam urobíme menšie javisko.“

Mila doniesla stolček pod modrú strechu. Potom zašla po debničku. Oskar na chvíľu prešiel so svojím dáždnikom k strieške nad dielňou. Mila mu na voľnú dlaň položila zatvorenú debničku a vykročila vedľa neho späť k stolčeku. Ani jeden kabátik nezmokol.

Oskar položil debničku na stolček. Potom sa pomaly posadil na dlažbu a skrížil nohy. Jednou rukou držal veľký dáždnik, druhú si uložil do lona. Vošli sa podňho obaja aj s javiskom.

Mila zavrela žltý dáždnik a nechala ho odkvapkať za modrým okrajom. Otvorila debničku.

„Prehliadka sa začína!“ oznámila.

Prvá bábka vystúpila v zelenom kabátiku. Mila jej hýbala nohami po stolčeku. Bábka sa zastavila pred Oskarom a vytiahla z vrecka gaštan.

„Má aj desiatu?“ zašepkal Oskar.

„Nie. Gombík do zásoby,“ odpovedala Mila. „Veľmi veľký gombík.“

Oskar sa zasmial. Dáždnik sa jemne zachvel, ale pevne ho pridržal. Na modrom plátne hrali kvapky: tap, tap, tap.

Druhá bábka mala žltú kapucňu. Keď si ju nasadila, zakryla si aj oči. Mila jej ju trochu posunula a bábka sa Oskarovi poklonila tak hlboko, až mu takmer strčila nos do rukáva.

Tretí kabátik bol modrý ako dáždnik. Drevené gombíky mal drobné, no Oskar sa naklonil a všetky si poriadne prezrel.

„Ten by mi bol dobrý,“ povedal. Nastavil konček malíčka.

Mila k nemu priložila kabátik. Nesiahal mu ani po prvý kĺb.

„Trochu krátke rukávy,“ rozhodla vážne.

Keď prehliadka skončila, Mila bábky opäť uložila. Z dielne priniesla kanvičku čaju a dva hrnčeky. Oskar si svoj chytil opatrne medzi palec a ukazovák. Voňal po jablkách a škorici. Na jeden obrovský dúšok by bol primalý, preto si z neho Oskar upíjal celkom pomaly.

Za modrým okrajom padal dážď. V žliabku žblnkala voda a v uličke sa rozsvietilo pekárske okno. Mila sedela na nízkom stolčeku, Oskar na kameňoch, a rozprávali sa, ktorý kabátik by potreboval vrecko ešte na druhý gaštan.

Keď dážď zoslabol, Oskar pomohol preniesť debničku späť pod striešku. Mila odniesla stolček i hrnčeky. Potom sa s ním rozlúčila a on sa vydal domov.

Pri rohu sa obzrel. V okne dielne stála bábka s trochu priveľkou žltou kapucňou. Mila jej zdvihla maličkú ruku na pozdrav.

Oskar zamával voľnou dlaňou. Nad hlavou mu ticho šušťal dáždnik a jeho nos zostal až po lúku suchý.