Jakub a zvonček, ktorý sa nedal oklamať

Jakubovo obľúbené „potom“

V malej dedinke pod zasneženým kopcom býval chlapec menom Jakub. Mal šesť rokov, strapaté vlasy a vo vreckách vždy niečo zaujímavé. Raz kamienok v tvare zemiaka, inokedy šnúrku, tri gombíky alebo polovicu sušienky. Jakub nebol zlý chlapec. Vedel sa krásne smiať, rád staval snehuliakov a svojho kocúrika Murka hladkal tak nežne, až pri tom Murko privieral oči.

Lenže Jakub mal jednu obľúbenú odpoveď. „Potom!“ „Jakub, odlož si topánky.“ „Potom!“ „Jakub, uprac kocky, nech na ne niekto nestúpi.“ „Potom!“ „Jakub, poď si umyť ruky.“ „Po-tooom!“ To posledné vedel natiahnuť tak dlho, že by sa doň zmestili aj tri poriadne zívnutia.

Keď prišiel december, dedinka sa zahalila do bieleho snehu. Z komínov stúpal dym a v oknách svietili malé svetielka. V predvečer sviatku svätého Mikuláša piekla mama medovníky. Jakubova mladšia sestrička Zuzka sedela pri stole a vyrábala papierového anjela.

Mal široké krídla, žlté vlasy a úsmev nakreslený červenou pastelkou. „Ten je pre Mikuláša,“ povedala Zuzka. „Dám ho do okna, aby vedel, že tu bývame.“ Jakub si práve postavil z kociek vysokú vežu. Na jej vrchole stál drevený rytier.

Pozrel na sestrin výtvor. „Môj rytier by mohol na tom anjelovi lietať.“ „Nemohol,“ odpovedala Zuzka a pritiahla si ho bližšie. „Ešte nie je suché lepidlo.“ „Len raz!“ Jakub schmatol anjela za krídlo. Šklb. Papier sa roztrhol.

Zuzka zostala sedieť s otvorenými ústami. Potom sa jej oči naplnili slzami. Jakub pozrel na odtrhnuté krídlo. „Veď je to iba papier,“ zamrmlal. Zuzka si anjela pritúlila k sebe. „Ale robila som ho celé ráno.“

Mama odložila plech. „Jakub, Zuzku to mrzí. Čo by si teraz mohol urobiť?“ Jakub pokrčil plecami. „Neviem.“ Vedieť trochu vedel. Len sa mu nechcelo povedať prepáč. To slovo mu v tej chvíli pripadalo veľké ako celá pec.

Radšej sa obrátil k svojej veži. O chvíľu prišiel pod okno jeho kamarát Adam. „Jakub! Poď von! Urobíme cestu pre sane!“ Jakub sa obliekol tak rýchlo, že si jednu rukavicu navliekol obrátene. Pri dverách ho mama zastavila.

„Môžeš ísť. Zostaňte na námestíčku. Keď začne snežiť silnejšie, príď domov. A prosím, poriadne zatvor bránku. Murko sa motá na dvore.“ „Viem, viem!“ Jakub vybehol von. Bránka za ním zostala pootvorená. Na námestíčku si deti odhŕňali sneh a pripravovali miesto, kde večer privítajú Mikuláša. Adam priniesol malý drevený lampáš. Vo vnútri svietilo svetielko na baterky.

„Požičaj mi ho,“ povedal Jakub. „Môžeš ho podržať. Ale nehojdaj ním. Ocko mi ho včera opravil.“ Jakub chytil lampáš za rúčku. Najprv ho iba zdvihol. Potom ním trochu zatočil. A potom ešte trochu viac.

„Pozri, Adam! Lietajúci lampáš!“ „Jakub, prestaň!“ Rúčka vykĺzla Jakubovi z ruky. Lampáš spadol na zamrznutú zem. Prask! Jedna drevená nožička sa odlomila a dvierka zostali visieť nakrivo. Adam si k nemu čupol. „Veď som ti povedal, aby si s ním nehojdal.“

Jakubovi sa stiahlo bruško. „Ja som nechcel.“ „Ale spravil si to.“ Jakub chvíľu mlčal. Potom povedal: „Aj tak bol starý.“ Adam sa naňho pozrel. Už nič nepovedal. Zdvihol lampáš aj odlomenú nožičku a odišiel domov.

Jakub zostal na námestíčku sám. Kopol do hrudky snehu. Už sa mu tam veľmi nepáčilo. Nad strechami sa začalo skoro stmievať. Snehové vločky boli väčšie a vietor ich naháňal popri plotoch. Jakub sa vybral domov.

Keď prišiel k bránke, uvidel mamu. Mala na sebe kabát a v ruke Murkovu misku. „Jakub, zatvoril si za sebou?“ Chlapec pozrel na otvorenú bránku. Pozrel na misku. A potom rýchlo povedal: „Áno.“ Mama sa zamračila.

„Určite? Murka nevieme nájsť.“ Jakubovi znovu stislo bruško. Tentoraz ešte silnejšie. „Určite,“ zašepkal.

Mikulášov čarovný zvonček

Vtom sa z námestíčka ozvalo: Cingi-lingi. Cingi-ling. Mama zdvihla hlavu. „Už prichádza Mikuláš. Ocko sa práve vrátil z obchodu, pôjde Murka hľadať so mnou. Ty zostaň na námestíčku pri pani učiteľke. Hneď tam prídeme.“

Jakub prikývol a pomaly vykročil. Pri veľkom smreku už stáli deti. A pred nimi stál svätý Mikuláš. Mal dlhú bielu bradu, vysokú čiapku a v ruke držal pastiersku palicu. Na kabáte sa mu trblietali snehové vločky.

Po jeho pravici stál anjel v svetlom plášti. Na chrbte mal mäkké krídla a cez plece tašku. Po ľavici poskakoval čert. Bol huňatý, trochu ufúľaný a jeden roh mal menší než druhý. Z vrecka mu trčala varecha.

Keď sa pokúsil postaviť dôstojne, stúpil si na vlastný chvost. „Au! Kto sem dal ten chvost?“ Deti sa rozosmiali. „Ty,“ povedal anjel. Čert sa obzrel. „Aha. Tak potom prepáč, chvost.“ Jakub sa napriek starostiam trochu usmial.

Mikuláš pozdravil deti a anjel mu podal malý strieborný zvonček. Bol zvláštny. Na jeho bokoch boli vyryté drobné hviezdičky a namiesto obyčajného srdiečka mal vo vnútri guľôčku v tvare slzy. „Tento zvonček,“ povedal Mikuláš, „má rád pravdivé slová. Keď niekto povie niečo úprimné, jeho hlas je čistý a jasný.“

Čert sa hneď vystrel. „Tak to skúsim! Dnes som nezjedol ani jeden medovník!“ Mikuláš jemne pohol zvončekom. Ozvalo sa iba: Klop. Anjel pozrel čertovi na bradu. Visela na nej omrvinka. „Ani jeden?“ spýtal sa.

Čert si pošúchal nos. „No dobre. Zjedol som tri.“ Cing! „A jeden malý.“ Cing! „A polovicu veľkého.“ Cingi-ling! Deti sa smiali ešte hlasnejšie. „To bola veľmi chutná pravda,“ povzdychol si čert. Postupne predstupovali deti. Niektoré povedali básničku, iné zaspievali pesničku a najmenší Miško len zamával.

Mikuláš sa s každým porozprával. Keď prišiel rad na Jakuba, čert nakukol do svojej malej knižky. „Jakub, Jakub… Aha! Tu mám poznámku. Rád stavia vysoké veže.“ Jakub prikývol. „A tiež vraj veľmi dobre pozná slovo potom.“

Niektoré deti sa zachichotali. Mikuláš však zdvihol ruku. „Dnes sa nikomu nevysmievame.“ Potom sa sklonil k Jakubovi. „Ako sa máš, chlapček?“ Jakub otvoril ústa. Chcel povedať dobre. Lenže dobre sa nemal. Spomenul si na Zuzkinho anjela, na Adamov lampáš aj na otvorenú bránku.

„Ja…“ Za plotom čosi zašuchotalo. Jakub sa prudko obrátil. „Murko?“ Bola to iba vetvička, ktorú vietor posunul po snehu. Mikuláš si všimol jeho pohľad. „Niekoho hľadáš?“ Jakub sklopil hlavu. „Nášho kocúrika.“ Anjel si k nemu čupol.

„Stratil sa?“ Jakub prikývol. Na námestíčku bolo zrazu tichšie. Vietor zachytil stuhu na smreku a jemne ňou zatriasol. „Bránka zostala otvorená,“ povedal Jakub. „Vieš, ako sa to stalo?“ spýtal sa Mikuláš. Chlapec si silno zovrel rukavice.

Vo vnútri akoby sa mu ozvali dva tenučké hlásky. Jeden vravel: Povedz, že nevieš. Budeš mať pokoj. Druhý šepkal: Ale Murko je stále vonku. Jakub preglgol. „Ja som ju nezatvoril.“ Cing. Zvonček zaznel jemne, ale celkom jasne.

Jakubovi zvlhli oči. „Mama sa ma pýtala a ja som povedal, že áno.“ Cingi-ling. „Bál som sa, že sa nahnevá.“ Anjel mu položil ruku na plece. „Povedať pravdu býva niekedy ťažké.“ „Je to zvláštne,“ pridal sa čert. „Pravda je malé slovíčko, ale občas ho človek tlačí z úst ako veľkú kapustu.“

Jakub sa cez slzy trošku zasmial. Práve vtedy prišli mama s ockom. Jakub sa k nim rozbehol. „Mami, ja som klamal. Nezatvoril som bránku. Prepáč.“ Mama si kľakla a objala ho. „Ďakujem, že si mi to povedal.“

„Hneváš sa?“ „Mrzí ma, že si mi nepovedal pravdu hneď. Ale teraz potrebujeme nájsť Murka.“

Po stopách strateného Murka

Ocko ukázal k ceste. „Pri plote som videl drobné stopy. Vedú k starej kôlni pri mlyne.“ Jakub zbledol. Stará kôlňa mala sivé dosky a pri vetre v nej všetko vŕzgalo. Deti si o nej rozprávali všelijaké príbehy.

„Pôjdem s vami,“ povedal Mikuláš. „Aj ja,“ ozval sa anjel. Čert zdvihol varechu. „A ja budem dávať pozor, aby nás neprepadla nejaká nebezpečná palacinka.“ Pani učiteľka zostala s ostatnými deťmi pri stromčeku. Mikuláš im sľúbil, že sa čoskoro vráti.

Jakub chytil mamu za ruku. Vybrali sa po stopách. Sneh pod topánkami ticho vŕzgal. Chrum. Chrum. Na konci ulice už bolo menej svetla. Ocko rozsvietil baterku. Jej lúč prechádzal po snehu, plote a holých kríkoch.

„Tu sú,“ povedal. V bielej prikrývke sa tiahli malé odtlačky labiek. Jakub ich sledoval očami. „To sú určite Murkove.“ Pri mlyne vietor zosilnel. Staré koleso bolo nehybné, ale z odkvapu visel kus ľadu. Kvapka z neho spadla na plechové vedro.

Cink! Jakub nadskočil. Čert tiež. „Ja som sa nezľakol,“ vyhlásil. Mikulášov zvonček sa vo vrecku ticho ozval: Klop. Čert si odkašľal. „Dobre. Trošku.“ Cing. Jakub sa pritlačil bližšie k mame. Potom sa z kôlne ozvalo dlhé zavŕzganie.

Vŕŕŕzg. A za ním duté: Buch. Jakub zastal. „Čo to bolo?“ Ocko posvietil na dvere. „Vietor nimi hýbe.“ „A to buchnutie?“ Ocko zachytil dvere práve vo chvíli, keď sa chceli znovu zavrieť. „Udierajú do rámu. Pozri.“

Jemne nimi pohol. Vŕzg. Buch. Zvuk bol zrazu oveľa menej strašidelný. Mikuláš sa započúval. Všetci stíchli. Najprv bolo počuť iba vietor. Potom čosi tenké a slabé. „Mňau.“ Jakub sa nadýchol. „Murko!“ Chcel sa rozbehnúť dnu, ale mama ho jemne zadržala.

„Počkaj pri mne. Ocko najprv pozrie, či je tam bezpečne.“ Ocko otvoril dvere dokorán a posvietil do kôlne. Boli tam staré hrable, prázdne vrecia a prevrátený košík. Spoza veľkej debny vykukli dve zelené oči.

„Tu si, tulák,“ povedal ocko. Murko sa však nepohol. Keď sa k nemu ocko priblížil, kocúrik sa prikrčil ešte viac. „Bojí sa,“ zašepkal Jakub. Anjel vytiahol z tašky mäkkú deku a podal ju ockovi.

Mama si kľakla ku dverám. „Murko, poď. Máme tu pre teba miesto.“ Jakub zostal pri nej. Nenaháňal ho. Nekričal. Len ticho povedal: „Murko, to som ja.“ Kocúrik pohol uškami. „Prepáč, že som nechal otvorené.“

Murko opatrne vytiahol jednu labku. Potom druhú. Prešiel okolo debny, obišiel prázdne vedro a zastal pri Jakubových topánkach. „Mňau.“ Ocko ho opatrne zabalil do deky. Jakub ho pohladkal po hlavičke. Murko bol studený a trochu sa triasol, ale o chvíľu sa z deky ozvalo známe:

Pŕŕŕ. Jakubovi sa tak uľavilo, až si musel hlasno vydýchnuť.

Čert si utrel nos rukávom. „To je dobre,“ povedal. „Ty plačeš?“ spýtal sa anjel. „Nie. Len mi do oka vletela snehová vločka.“ Z vrecka sa ozvalo: Klop. Čert povzdychol. „Tak dve vločky. A trochu radosti.“

Cingi-ling.

Od slov k náprave

Cestou späť niesol Murka ocko. Jakub kráčal vedľa neho a každú chvíľu nakukol do deky. Keď prišli na námestíčko, deti ich privítali radostným krikom. Zuzka, ktorá tam zatiaľ prišla so starou mamou, vybehla k nim.

„Našli ste ho!“ Pohladkala kocúrika medzi ušami. Potom sa pozrela na Jakuba. Chlapec si spomenul na papierového anjela. „Zuzka,“ začal, „mrzí ma, že som ti roztrhol krídlo. Nebol to iba papier. Dala si si s tým veľa práce.“

Zuzka mlčala. Jakub pokračoval: „Pomôžem ti ho opraviť. Ak chceš.“ „Krídlo som si nechala,“ povedala potichu. „To je dobre.“ „Ale rytier na ňom lietať nebude.“ „Nebude,“ súhlasil Jakub. Mikulášov zvonček zazvonil jasne ako kvapka vody.

Jakub sa rozhliadol po Adamovi. Stál pri smreku a v rukách držal pokazený lampáš. Prísť k nemu bolo skoro rovnako ťažké ako povedať pravdu o bránke. Jakub to predsa urobil. „Adam?“ Kamarát zdvihol oči.

„Prepáč, že som ti zlomil lampáš. Povedal si mi, aby som ním nehojdal. A ja som ťa nepočúval.“ Adam prstom prešiel po odlomenej nožičke. „Ocko ho včera dlho opravoval.“ „Viem. A nebolo pekné povedať, že bol aj tak starý.“

Chvíľu obaja stáli v snehu. Potom sa Jakub obrátil na svojho ocka. „Mohol by si nám pomôcť opraviť ho? Ja budem robiť, čo povieš.“ Ocko prikývol. „Doma máme lepidlo aj malé svorky. Môžeme sa naň spolu pozrieť.“

Adam si lampáš ešte chvíľu držal pri sebe. Potom ho podal Jakubovi. „Tak dobre. Ale nes ho oboma rukami.“ Jakub ho chytil oboma rukami. Pevne. A bez hojdania. Mikuláš sa usmial. „Dnes si urobil niekoľko dôležitých krokov, Jakub.“

Chlapec sa pozrel na svoje topánky. „Veď sme šli až k mlynu.“ „Aj to,“ prikývol Mikuláš. „Ale ja myslím kroky, ktoré nevidno v snehu. Povedal si pravdu. Ospravedlnil si sa. A ponúkol si pomoc s opravou.“

Jakub chvíľu premýšľal. „Keď poviem prepáč, už je všetko dobré?“ Mikuláš si sadol na lavičku, aby sa mu lepšie pozeral do očí. „Prepáč je dobrý začiatok. Zuzkino krídlo však ešte treba prilepiť. A Adamov lampáš opraviť.“

„A bránku zatvárať,“ dodal Jakub. „Presne tak.“ Čert zdvihol prst. „Ja som raz anjelovi zjedol jablko. Povedal som prepáč, ale jablko sa mu tým do ruky nevrátilo.“ „Tak mi priniesol druhé,“ povedal anjel. „A jedno pre seba,“ dodal čert. „Aby sa nešťastie neopakovalo.“

Deti sa zasmiali. Potom Mikuláš s anjelom rozdali balíčky. Aj Jakub dostal svoj. Bol v ňom pomaranč, orechy, malý medovník a čokoládová hviezda. Chvíľu ho prekvapene držal. „Aj ja?“ „Aj ty,“ povedal Mikuláš. Jakub sa pozrel na čerta.

„A ty si ma nechcel dať do vreca?“ Čert otvoril svoje veľké vrece. Boli v ňom náhradné rukavice, tri šály, kefka na čižmy a plná škatuľa medovníkov. „Kam by som ťa dal? Veď by si mi sadol na desiatu!“

Jakub sa rozosmial tak hlasno, až Murko vykukol z deky.

S ľahkým srdcom

Keď sa večer vrátili domov, v kuchyni bolo teplo a voňalo tam škoricou. Murko sa uložil pri peci. Najprv sa dôkladne poumýval. Potom zívol, schoval si nos pod chvost a zaspal. Jakub si vyzul topánky.

Už sa takmer rozbehol k stolu, keď sa zastavil. Pozrel na topánky uprostred chodby. Vrátil sa a položil ich vedľa seba ku stene. Mama si to všimla, ale nič nepovedala. Len sa usmiala. Na stole rozložili staré noviny.

Ocko pripravil lepidlo a spolu s Jakubom a Adamom opravili lampáš. Jakub pridŕžal nožičku presne tak, ako mu ocko ukázal. Keď museli čakať, kým lepidlo zaschne, pomohol Zuzke s anjelom. Pod roztrhnuté miesto nalepili prúžok papiera. Krídlo opäť držalo.

Zuzka naň dokreslila malú modrú hviezdičku. „Tu bude mať ozdobu,“ rozhodla. Jakub jej podal žltú pastelku. „Môžem mu vyfarbiť topánky?“ Zuzka sa zamyslela. „Môžeš. Ale opatrne.“ Jakub vyfarboval pomaly. Ani raz neprešiel cez okraj.

Keď bol anjel hotový, postavili ho do okna. Vedľa neho položili opravený lampáš. Jeho svetielko svietilo do tichej ulice. Adam sa spokojne usmial. „Zajtra ho môžeme vziať na námestie.“ „Môžeme,“ povedal Jakub. „Ale bez lietania.“

„Bez lietania.“ Neskôr už Jakub ležal v posteli. Zuzka spala a Murko sa mu stočil pri nohách do teplého klbka. Mama mu prikryla plecia. „Mami?“ zašepkal. „Áno?“ „Myslíš, že už nikdy neurobím nič zlé?“

Mama mu odhrnula vlasy z čela. „Určite ešte niekedy niečo pokazíš. Každému sa to stane.“ Jakub zvraštil nos. „Aj tebe?“ „Aj mne.“ „Aj ockovi?“ „Aj ockovi.“ Jakub sa na chvíľu zamyslel. „Tak potom poviem pravdu. A skúsim to napraviť.“

Mama ho pobozkala na čelo. „To je dobrý nápad.“ Za oknom pomaly padal sneh. Na konci ulice kráčal Mikuláš s anjelom a čertom. Čert práve ponúkal anjelovi posledný medovník. Naozaj posledný. Tentoraz ani omrvinku neschovával.

A v tichom zimnom večere sa celkom slabučko ozvalo: Cingi-ling. Jakub zavrel oči. Bránka bola zatvorená, lampáš opravený a papierový anjel stál v okne s oboma krídlami. Pri nohách mu spokojne priadol Murko. A Jakub zaspal s ľahkým srdcom.