Tekvička s veselou tvárou
Za posledným domom v dedine mala babka Dorotka záhradu. Na jeseň v nej voňali jablká a pod nohami šušťalo lístie. Pri plote rástli tekvice. Boli veľké aj malé, guľaté aj dlhé. Najmenšia sa volala Milka.
Meno jej dala Dorotkina vnučka Ela. Rada za ňou chodila do záhrady. Polievala ju a rozprávala jej, čo cez deň zažila. Jedného dňa ju pohladila po hladkej šupke.
„Babka, táto sa na mňa usmieva!“
Milka ju počula. Tekvice v Dorotkinej záhrade totiž počuli všetko. Hovoriť však mohli iba jednu noc v roku: na Halloween. Keď v ten večer zapadlo slnko, stonky ich pustili a tekvice sa mohli voľne kotúľať. V bruškách sa im rozsvietilo čarovné svetlo. Nepálilo a svietilo až do rána. Keď zakikiríkal kohút, tekvice stíchli a ich svetlá zhasli.
Milka sa už nevedela dočkať svojho prvého čarovného večera.
Ráno na Halloween priniesla Dorotka do záhrady košík a nožík. Ela s bračekom Adamom vyberali z tekvíc semienka. Babka im potom opatrne vyrezávala tváre.
Veľký Valér dostal ostré zuby. Dlhý Ignác zamračené oči. Guľatá Berta mala ústa dokorán. Adamovi sa zdalo, že vyzerá, akoby práve zjedla kyslú uhorku. Pri tej predstave sa tak smial, až mu vypadla lyžica.
Potom prišla na rad Milka. Dorotka jej vyrezala dva veľké zuby. Lenže tekvička sa usmievala.
„Má zúbky ako ja!“ potešila sa Ela a ukázala svoje predné zuby.
Babka pridala ďalšie ostré zuby. Milka sa usmievala ešte širšie. Nepomohlo ani nahnevané obočie. Vyzerala, akoby ju práve niekto pošteklil.
Dorotka napokon odložila nožík. Milka bude mať jednoducho veselú tvár. Ela ju objala.
„Mne sa páčiš takto.“
Milka by jej bola rada odpovedala. Zatiaľ však mohla len počúvať a čakať na večer.
Popoludní sa deti išli prezliecť na slávnosť. Ela mala špicatý čarodejnícky klobúk a Adam netopierie krídla. Ich kamarát Tobiáš sa prezliekol za ducha. Na bielej plachte mal dokonca vrecko na rožok, keby cestou vyhladol.
Keď slnko zapadlo, v záhrade čosi puklo. Tekvice sa začali hýbať. Valér sa pohol prvý a v brušku sa mu rozsvietilo.
„Búúú!“ zaburácal.
Spod listu vybehla myška. Valér sa potešil, že ju vystrašil. Berta si však všimla, že myška beží po orech. Valérovi to neprekážalo. Hlavné bolo, že bežala rýchlo.
Rozsvietila sa aj Milka. Na hlinu okolo nej dopadlo žlté svetlo. Skúsila zavolať poriadne hlasné „bú“. Znelo to však tak veselo, že vrabec na plote iba naklonil hlavu a začvirikal.
Z dediny zazvonil zvonec. Začínala sa halloweenska slávnosť. Dorotka tam už chystala teplú jablkovú šťavu. Pred odchodom položila cez prah bráničky dosku, aby sa tekvice mohli vykotúľať von.
Valér sa vybral prvý. Keď zbadal, že Milka ide za ním, zastavil sa.
„Ty zostaň tu. Dnes máme strašiť. S tebou sa budú všetci iba smiať.“
Milka navrhla, že bude stáť celkom na kraji. Ignác však pokrútil hlavou. Aj tam by bolo vidieť jej úsmev. Berta sa zahľadela do zeme a odkotúľala sa za ostatnými.
Milka zostala sama. Ešte chvíľu sa dívala na bráničku. Dúfala, že sa niekto vráti a zavolá ju. Na ceste však bolo ticho.
Odkotúľala sa pod jabloň. Pozrela sa do misky s vodou. Jej tvár sa stále usmievala, hoci jej bolo do plaču.
Prišiel k nej kocúr Papučiar. Jednu labku mal bielu, akoby nosil papučku. Obtrel sa o Milku a ľahol si vedľa nej. Tekvička sa k nemu pritúlila. Aspoň niekto chcel zostať pri nej.
Hmla nad dedinou
Vtom sa cez plot začala plaziť hmla. Najprv zakryla mrkvu, potom sud s vodou. Čoskoro nebolo vidieť ani bráničku.
V dedine sa práve začala prechádzka s lampášmi. Deti kráčali s dospelými k veľkému stromu pri ceste. Ela, Adam a Tobiáš išli s babkou Dorotkou.
Keď hmla zhustla, pani učiteľka zastavila ostatných.
„Vrátime sa na námestie. Držte sa spolu!“
Tobiášova plachta sa však zachytila o konár. Ela mu ju pomáhala uvoľniť a Adam im svietil. Keď sa obrátili, babku už nevideli.
Ela ju zavolala. Z hmly sa ozvali hlasy a deti vykročili za nimi. Držali sa za ruky, no na mieste, kde sa cesta delila, zle odbočili. Namiesto do dediny kráčali medzi jablone.
Onedlho hlasy stíchli. Všade naokolo bola len biela hmla. Adamov lampáš slabo svietil, ale cestu domov im ukázať nevedel.
Ela zastala.
„Zostaneme tu, aby nás našli.“
Pri ceste zbadali lavičku a sadli si tesne k sebe. Zavolali o pomoc a počúvali. Zo stromov kvapkala voda. Tobiášovi sa triasla brada, a tak mu Ela stiahla plachtu z hlavy a chytila ho za ruku.
Rozprávala mu o jablkovom koláči, ktorý ich čakal doma. Adam si spomenul aj na babkinu kuchyňu a žltý obrus. Tobiáš ich počúval a pomaly sa upokojil. Potom všetci znova zavolali o pomoc.
Dorotka už vedela, že deti chýbajú. Ostatné deti zostali s dospelými v sále na námestí. Učiteľka s niekoľkými rodičmi sa vrátila k stromu. Babka hľadala pri ceste do záhrad. Volala deti po menách a zvonila malým zvoncom.
Cink-cink. Cink-cink.
Milka začula zvonenie aj Elino meno. Vykotúľala sa na cestu a Papučiar šiel za ňou. Tam stretli Bertu. Povedala im, že sa stratili tri deti. Valér s Ignácom ich hľadali medzi jabloňami.
Milka sa hneď vybrala za nimi.
Pri ceste stretli Dorotku. Milka jej povedala, kam idú. Babka prikývla a zavolala na učiteľku, nech ide s ňou. Tekvice zatiaľ pokračovali popri plote. Papučiar tú cestu dobre poznal a kráčal pred nimi.
Za zákrutou stretli Ignáca.
„Deti sú pri lavičke! Ale boja sa nás.“
V hmle videli len veľké zubaté tiene. Netušili, že sú to tekvice zo záhrady. Keď sa k nim Valér priblížil, zakryli si oči.
Svetielko, za ktorým sa dá ísť
Milka poslala Ignáca po babku. Potom sa sama pomaly prikotúľala k lavičke.
„Ela? To som ja, Milka. Tá so zúbkami ako ty.“
Ela zdvihla hlavu. Zbadala známy úsmev a žlté svetlo. Videla v ňom aj kamienky na ceste a kocúra s bielou labkou.
„Milka! Ty vieš rozprávať?“
„Dnes áno. Babka vás hľadá. Poďte za mnou, posvietim vám.“
Ela vstala a chytila chlapcov za ruky. Tentoraz sa nebáli vykročiť. Milka sa pomaly kotúľala pred nimi a svietila im pod nohy. Papučiar kráčal tesne vedľa nich.
Po niekoľkých krokoch začuli zvonec. Z hmly sa vynoril babkin hnedý kabát.
„Babka!“ vykríkli deti.
Dorotka im vyšla v ústrety. Kľakla si do mokrého lístia a všetkých troch objala. Ela jej povedala, že čakali pri lavičke. Babka ich pohladila a pochválila, že zostali spolu.
Prišla aj učiteľka. Každé dieťa sa chytilo dospelého za ruku a všetci sa vrátili na námestie. Milka im celou cestou svietila.
V sále bolo teplo a voňala tam jablková šťava. Deti dostali deky a koláč. Dorotka položila Milku na širokú lavicu. Ela jej podložila zložený šál, aby sa nekotúľala.
Valér sa zastavil pred ňou.
„Prepáč, že sme ťa nechali samu.“
Ospravedlnili sa aj Berta s Ignácom. Milka chvíľu mlčala. Potom sa posunula a poprosila Dorotku, aby k nej vyložila aj ostatné tekvice.
Zmestili sa všetky štyri.
Hudba opäť hrala. Adam tancoval, až mu skĺzlo netopierie krídlo. Tobiáš si odložil plachtu na stoličku, aby o ňu nezakopol, a pridal sa k nemu. Pri tanci sa uklonil tekviciam tak hlboko, až sa nosom takmer dotkol lavice.
Berta sa rozosmiala. Valér skúsil svoje najtichšie „bú“ a deti sa smiali s ním. Ela sedela pri Milke a hladkala ju po šupke.
Keď sa slávnosť skončila, Dorotka odniesla tekvice domov. Uložila ich pod striešku pri dverách, tesne vedľa seba.
Ráno zakikiríkal kohút a čarovné svetlá zhasli. Tekvice už nehovorili.
Keď Ela vyšla na dvor, Milka bola uprostred ostatných tekvíc. Ela si k nej čupla a usmiala sa tiež.
