Dom, ktorý sa bál detí

Nemusíš otvárať

Na konci Gaštanovej ulice stál dom s krivým komínom a modrou bránkou. Na jeseň mu na strechu padali orechy zo susedovho stromu.

Každý Halloween však pevne zatvoril drevené okenice, ktoré zakrývali jeho okná. Schody schoval pod lístie. Bránku vtiahol medzi kríky tak hlboko, že ju takmer nebolo vidieť.

Deti si mysleli, že v dome straší. Poštár si zasa myslel, že všetky tie čudné zvuky robí vietor.

Dom sa však iba bál.

Najviac sa bál dupotu, pretože mu roztriasol všetky kľučky. Krik sa mu ozýval v komíne. Bál sa aj detských masiek, najmä tých s veľkými očami.

Sedemročná Ela sa práve vracala s mamou domov. Keď prechádzali popri starom dome, zbadala, ako sa v škáre pri okne zachvela záclona. Vonku pritom vôbec nefúkalo. Okenica potichučky cvakla, akoby niekto drkotal zubami.

„Mami, myslím, že ten dom nechce, aby mu deti klopali na dvere.“

Mama prikývla. Nebudú mu klopať na dvere.

Ela chvíľu preberala cukríky. Vybrala jeden v zlatom obale, požičala si maminu ceruzku a na zadnú stranu nákupného zoznamu napísala:

Nemusíš otvárať. Ela.

Ela sa spýtala mamy, či môže nechať cukrík a lístok na schode. Mama súhlasila. Zostala pri nej, kým Ela položila cukrík aj lístok na spodný schod. Potom spolu odišli domov.

Dom čakal, kým utíchnu ich kroky.

Potom spod dverí vysunul tenkú drevenú doštičku. Opatrne si ňou pritiahol lístok aj cukrík.

Lístok si prečítal trikrát.

„Nemusím,“ zašepkal a jeho okenice sa prestali triasť.

Cukrík nevedel zjesť, ale jeho zlatý obal sa mu páčil. Položil si ho za okno.

Na druhý deň našla Ela pri modrej bránke obálku. Mama ju zdvihla zo zeme a spolu ju otvorili. Vnútri bol lístok:

Ďakujem. Nevedel som, že nemusím.

Ela sa od radosti rozosmiala. Dom sa mykol a okenica sa privrela.

Smiech jej hneď utíchol.

„Prepáč. To bolo od radosti.“

Chvíľu bolo počuť iba šuchot lístia.

Potom sa okenica pootvorila na šírku gaštana.

„Ty sa ma nebojíš?“ spýtal sa dom hlbokým hlasom. Znel trochu ako ospalý medveď.

„Nie. Potešilo ma, že si mi napísal,“ vysvetlila Ela. „Skúsim sa smiať tichšie.“

Mama mu sľúbila, že budú hovoriť potichu. Potom sa začali lúčiť.

„Prídete ešte?“ zaškrípala kľučka.

Ela pozrela na mamu a potom na okno.

„Keď budeš chcieť.“

Dom vysunul do škáry pri okne zelený list z rastliny, ktorá mu rástla po stene.

„Keď tu bude tento list, môžete prísť,“ povedal.

Tak sa dohodli. Zelený list za oknom znamenal, že sa dom chce porozprávať. Zatiahnutá záclona znamenala, že chce pokoj. Ela chodila iba s mamou, s ockom alebo s babkou a zostávali vonku pri bránke.

Celý rok mu Ela nosila obrázky a rozprávala o škole. Dom si postupne zvykol aj na jej smiech. Keď toho bolo priveľa, spustil záclonu a Ela mu zamávala na rozlúčku.

Oslava po svojom

Keď opäť prišiel október, za oknom mal obrázky od Ely aj cukrík v zlatom obale.

Jedného podvečera sa dom spýtal Ely, čo sa vlastne robí na oslave. Ela sedela s mamou na lavičke a lúpala mandarínku. Rozprávala mu o koláčoch, hrách a stretnutiach s kamarátmi.

Dom dlho mlčal. Potom mu tichučko zavŕzgala strecha.

„Chcel by som mať na Halloween oslavu.“

Ela prestala lúpať mandarínku a prekvapene sa naňho pozrela.

„Malú. Neviem, aká malá musí byť, aby som sa nebál.“

Mama odložila pletenie. Vysvetlila mu, že si oslavu môže vymyslieť po svojom. Sám si vyberie, koho pozve a čo budú spolu robiť. Domu sa pri tej predstave uľavilo.

Napokon pozval Elu, Ninu a Tomáša zo susedstva. S nimi mali prísť ich rodičia a Elina babka.

Mama odniesla susedom jeho pozvánky.

Na každej stálo:

Pozývam vás na oslavu pred svojimi dverami. Prosím, príďte bez masiek na tvári a kráčajte potichu. Váš dom z konca ulice.

Pod to ešte dopísal:

Volám sa Augustín.

„Ty máš meno?“ vykríkla Ela a hneď si priložila dlaň na ústa.

„Mal som ho odjakživa. Len sa ma už dávno nikto nespýtal.“

Ocko upevnil pri bránke lampášiky na batérie. Nina vyrobila papierové netopiere s okrúhlymi bruškami. Tomáš priniesol tekvicu a vyrezal jej taký maličký úsmev, že vyzerala, akoby poznala tajomstvo.

Augustínovi sa zdalo, že tekvica chce naňho vybafnúť. Tomáš jej preto dokreslil dve okrúhle líčka. Teraz vyzerala veselo a dom sa jej už nebál.

Ela navrhla zelený lampášik, ktorý bude svietiť, keď sa Augustín bude chcieť zabávať s hosťami. Keď si bude chcieť oddýchnuť, rozsvieti žltý. Všetci vtedy pôjdu k veľkému gaštanu pri chodníku. Tam bude lavička a teplý čaj.

„A keď budem chcieť skončiť?“ spýtal sa Augustín.

„Povieš dobrú noc,“ odpovedala mama. „Koláčiky vieme dojesť aj doma.“

Dom spokojne zavŕzgal.

Tekvica na vozíku

Na ďalší deň si vyskúšali, ako budú na oslavu prichádzať hostia.

Tomáš kráčal od bránky po mäkkej cestičke z lístia. Nina niesla netopiere. Ela držala podnos s tromi prázdnymi hrnčekmi.

Všetko šlo výborne, kým sa Tomášovi nevyšmykla tekvica z rúk.

„Chytaj!“ zvolal.

Ela poskočila. Hrnčeky zacinkali. Nina zdvihla ruky a všetkých sedem netopierov sa rozletelo Augustínovi rovno pred okná.

PRÁSK!

Okenice sa zatvorili. Schody zmizli pod lístím. Z komína vyletel veľký oblak čierneho prachu.

Mama ich odviedla za bránku. Ocko položil zachránenú tekvicu k plotu a všetci ustúpili na chodník.

Tomáš sklopil hlavu.

„Pokazil som mu oslavu.“

„Bola to nehoda,“ povedala mama. „Teraz necháme Augustína oddýchnuť.“

Ela napísala na papierik:

Sme za bránkou. Nemusíš odpovedať. Oslavu môžeme zmeniť. Alebo nemusí byť.

Mama lístok položila pri plote. Potom šli domov.

Ráno našli na plote odkaz.

Tekvici sa nič nestalo?

Tomáš odpísal: Je v poriadku. Nabudúce ju priveziem na vozíku.

Augustín odpovedal až popoludní.

Oslavu ešte chcem. Ale dvere nechám zatvorené. A papierové netopiere, prosím, pevne pripevnite.

Tak netopiere pevne priviazali k plotu. Tekvica dostala vlastnú debničku. Namiesto hrnčekov vzali plastové poháriky a podnos niesla mama.

Hostia pod gaštanom

Na Halloween sa zniesla jemná hmla. Lampášiky v nej svietili ako malé oranžové hviezdičky. Z babkinej tašky voňali jablkové taštičky a škorica.

Ela prišla s papierovou korunkou. Nina mala na svetri prišité hviezdy. Tomáš si obliekol kostým zemiaka.

Bol to čarovný zemiak. Tomáš mal dokonca aj čarovný prútik — drevenú lyžicu, ktorá mu trčala z vrecka.

Za Augustínovým oknom zasvietil zelený lampášik.

Bránka sa otvorila.

„Vitajte,“ povedal dom.

Usadili sa na lavičky pred domom. Augustín mal dvere zatvorené a okenicu pootvorenú. Pod oknom stála miska. Babka do nej položila jablkovú taštičku. Dom pootvoril okno a privoňal k nej.

„Jablká,“ zamrmlal. „Tak voňala kuchyňa, keď som bol nový.“

Najprv hrali hádankovú hru. Augustín opisoval veci, ktoré mal v izbách, a deti hádali.

„Má to štyri nohy a nikdy to nejde na prechádzku.“

„Stôl!“ povedala Nina.

„Áno!“ potešil sa dom. „Uhádla si!“

Potom počúvali nočné zvuky. Šuchnutie ježka pod plotom. Kvapku v sude. Vzdialený zvonček bicykla. Tomášov žalúdok.

„To mi škvŕka v bruchu,“ vysvetlil Tomáš. „Asi by som si dal ešte koláčik.“

Augustín sa potichu zasmial. Drevená strieška nad dverami sa mu pri tom jemne zachvela.

Vtedy sa zhora z ulice ozval bubienok.

Prichádzala skupinka detí s rodičmi. Chodili od domu k domu a zbierali sladkosti. Mali lampy, vysoké klobúky a masky. Nevedeli o Augustínovej oslave. Keď zbadali svetielka, radostne zamierili k bránke.

Augustín od strachu zabuchol malé okienko pod strechou.

Zelené svetlo zhaslo.

Rozsvietilo sa žlté.

Ela položila pohárik. Bolo jej trochu ľúto, že musia odísť od domu. Potom si všimla, ako sa Augustínovi trasú dvere.

„Ideme ku gaštanu,“ povedala.

Mama pristúpila k prichádzajúcim deťom a potichu im vysvetlila, že dom teraz potrebuje pokoj. Bubienok stíchol. Deti zostali na chodníku a jedno si zvedavo nadvihlo masku líšky.

„Aj domy potrebujú prestávku?“ spýtalo sa.

„Tento áno,“ odpovedala mama.

Hostia pri gaštane pili čaj. Babka rozdelila posledné taštičky. Nina ukázala dieťaťu s maskou líšky netopiere na plote. Tomáš si schoval lyžicu za chrbát a potom ju vytiahol z vrecka.

„Zemiakové kúzlo!“ oznámil.

Ela sa pozerala na žlté svetlo. Chcela dom zavolať, ale namiesto toho si prisadla k ockovi. Ten jej zohrial studené ruky.

Po chvíli zavŕzgala bránka.

„Ešte jednu hádanku,“ ozval sa Augustín. „Odtiaľ, kde ste.“

Ela sa narovnala.

„Čo má okná, dvere, krivý komín a volá sa Augustín?“

Dom chvíľu premýšľal.

„Žeby ja?“

Ela sa zachichotala.

„Ty!“

„Aha,“ povedal Augustín spokojne. „To je dobrá hádanka.“

Žltý lampášik zostal svietiť. Nikto sa k dverám nevrátil. Dom počúval spoza okenice, kým všetci nedopili čaj.

Napokon si odkašľal komínom.

„Dobrú noc, hostia.“

Všetci mu popriali dobrú noc. Tomáš sa vo svojom zemiakovom kostýme hlboko uklonil.

Keď Ela s mamou odchádzali, na plote ich čakal malý balíček. Vnútri bol hladký okrúhly kamienok a lístok.

Tento kamienok som našiel pri schodoch. Je hladký ako cukrík. Ten tvoj mám stále za oknom. Ďakujem za krásny večer. Augustín.

Ela pohladila kamienok palcom. Potom si ho vložila do vrecka k svojmu najkrajšiemu gaštanu.

Na konci ulice Augustín zatvoril okenice. Pomaly a celkom pokojne. Schody tentoraz nechal vykúkať spod lístia.

A na vnútornej strane dverí, tam, kde ho nikto z ulice nevidel, mal stále pripnutý prvý pokrčený lístok.

Nemusíš otvárať.