Maják stratených hviezd

Zora prichádza k majáku

Na vysokej skale nad šumiacim morom stál starý kamenný maják. Volal sa Barnabáš. Maják Barnabáš nebol obyčajný. V noci nesvietil na more len tak pre nič za nič. V jeho teplom svetle sa ukrývalo kúzlo – pomáhal spadnutým hviezdičkám vrátiť sa na nočnú oblohu.

V majáku býval starý strážca, ujo Jakub. Ujo Jakub bol veľmi pokojný človek. Nosil teplý pletený sveter, rád pil škoricový čaj a všetko robil pomaličky a s láskou. Vedel, že hviezdičky sú veľmi jemné a nemajú rady zhon.

Jedného večera priletela k majáku malá svetluška Zora. Zora bola rýchla ako blesk! Lietala zo strany na stranu, bruško jej blikalo ako malá žiarovka a stále niečo rozprávala.

„Ahoj, ujo Jakub! Čo to robíš? Môžem ti pomôcť? Ja som najrýchlejšia svetluška v celom lese! Všetko spravím rýchlo-prerýchlo!“ volala nedočkavo Zora a poletovala ujovi Jakubovi priamo pred nosom.

Ujo Jakub sa usmial a nastavil dlaň, aby si Zora mohla na chvíľku sadnúť.

„Ahoj, Zorka. Dnes v noci nás čaká veľká práca. Prichádza hviezdny dážď. Z neba bude padať veľa malých hviezdičiek. Pomôžeme im zohriať sa a vrátiť sa domov. Ale na to treba trpezlivosť.“

„Trpezlivosť? Pff, to je nudné!“ pomyslela si Zora a nedočkavo kmitala nožičkami.

Hviezdičky potrebujú pomoc

Keď sa zotmelo, nebo sa rozsvietilo. Šuššš! Šuššš!

Z oblohy začali padať malé hviezdičky. Dopadali na mäkkú morskú penu pri brehu. Studená voda im zmáčala cípy a ich svetielka pomaly slabli.

Ujo Jakub so Zorou zišli po chodníčku na breh pod majákom. Barnabáš im posvietil na cestu a spustil svoj čarovný lúč až na piesok.

Ujo Jakub vzal jemnú sieťku a opatrne vytiahol z peny prvú hviezdičku. Vyzerala ako malý sivý kamienok. Položil ju na mäkký uteráčik a utrel z nej kvapky vody. Potom ju vzal do teplých dlaní a jemne na ňu dýchol.

„Najprv osušiť, potom zohriať a chvíľočku počkať,“ povedal.

Chvíľu držal hviezdičku v dlaniach a… blik! Rozsvietila sa krásnym žltým svetlom. Ujo Jakub ju položil na čarovný lúč. Barnabáš spokojne zablikal a natiahol lúč až k oblohe. Hviezdička po ňom veselo vyletela späť na nebo.

„Jéj, to trvá tak dlho!“ povzdychla si Zora. „Ujo Jakub, ty si taký pomalý! Pozeraj, ako sa to robí rýchlo!“

Zora doletela k vode, schmatla naraz tri hviezdičky, len tak-tak z nich otriasla vodu a hneď ich hodila na lúč majáka.

„Hotovo! Pozri, aká som rýchla!“ chválila sa Zora.

Hviezdičky sa po lúči posunuli kúsok nahor. Zrazu sa však zatriasli. Boli ešte mokré a studené a ich svetielka začali slabnúť.

„Pozor!“ vykríkla Zora a vystrela k nim nožičky.

Nestihla ich zachytiť. Všetky tri sa zošmykli z lúča a s tichým čľup! spadli späť do morskej peny pri brehu. Na chvíľku ich celkom zakryla biela pena.

Jednou z nich bola Malá Polárka. Na končeku jedného cípu jej ešte svietila drobná biela iskrička.

Zora zostala nehybne visieť vo vzduchu. Od ľaku jej svetielko na brušku zoslablo. Až teraz si uvedomila, že hviezdičky poslala na lúč priskoro. Ani ich poriadne neosušila a nezohriala.

„Chcela som pomôcť,“ zašepkala so slzičkou v očku. „Len som sa veľmi ponáhľala.“

Kvapku za kvapkou

Ujo Jakub k nej prišiel a nastavil jej dlaň.

„Ja viem,“ povedal láskavo. „Pozri, všetky tri sú tu pri brehu. Ešte potrebujú osušiť a zohriať. Poď, skúsime to spolu.“

Zora sa pokojne nadýchla a prikývla. Jej bruško sa znovu jasnejšie rozsvietilo.

Preletela ponad breh a posvietila na penu. Zakrátko našla všetky tri hviezdičky.

„Tu sú, ujo Jakub!“ zavolala.

Ujo Jakub ich jednu po druhej vytiahol sieťkou a položil na suchý uteráčik. Sadol si vedľa Zory a zostal pri nej.

Zora si prisadla k Malej Polárke. Jemne z nej utierala kvapku za kvapkou.

„Najprv osušiť, potom zohriať a chvíľočku počkať,“ opakovala si potichu.

Keď bola Polárka suchá, Zora sa k nej pritúlila svietiacim bruškom a zohrievala ju. Tentoraz jej dopriala čas. Ujo Jakub zatiaľ osušil a v dlaniach zohrial druhú hviezdičku.

Chvíľu počkali. Bolo počuť iba tiché šumenie mora.

A vtom – cink!

Malá Polárka sa jemne zachvela. V jej vnútri preskočila iskrička a zrazu sa rozžiarila tým najkrajším, najčistejším bielym svetlom!

Vedľa nej žlto zablikala aj druhá hviezdička.

„Ešte táto,“ povedala Zora a prisadla si k tretej.

Ujo Jakub pridržal uteráčik a Zora z hviezdičky poutierala posledné kvapky.

„Najprv osušiť, potom zohriať a chvíľočku počkať,“ povedali spolu.

Jakub vzal tretiu hviezdičku do dlaní a Zora sa k nej pritúlila. Čakali, kým sa aj ona nezahriala a nerozžiarila jemným zlatým svetlom.

Potom všetky tri postupne položili na čarovný lúč. Barnabáš radostne zablikal. Malá Polárka vyletela na oblohu a vrátila sa na svoje miesto. Hneď za ňou sa vrátili aj druhá a tretia hviezdička.

Ujo Jakub a Zora pomohli aj ostatným hviezdičkám. Keď sa na nebo vrátila posledná, posadili sa na lavičku pri majáku.

Obloha bola zrazu taká nádherná, že aj more sa prestalo vlniť a ticho počúvalo.

„Tvoje rýchle krídelká nám pomohli hviezdičky nájsť,“ povedal ujo Jakub. „A tvoje trpezlivé nožičky ich pomohli osušiť.“

Zora si veselo obletela jeho klobúk a sadla si mu na plece. Jej bruško spokojne blikalo.

„Ujo Jakub?“ pošepkala Zora.

„Áno, Zorka?“

„Už viem, že pri zohrievaní hviezdičiek sa oplatí počkať.“

Ujo Jakub sa pohladkal po brade a prikývol: „To máš pravdu, Zorka. Lebo keď niečo robíš s láskou a trpezlivosťou, výsledok je najkrajší a najlepší.“

Ujo Jakub si priniesol šálku škoricového čaju a Zora sa mu schúlila na pleci. Spokojne zakmitala krídelkami, zavrela očká a zaspala tým najsladším spánkom. Barnabáš im tíško svietil a nad morom sa ligotali hviezdy.