Iskro a Timo: Preteky o ranný vietor

1. časť: Dvaja súperi

V Údolí stužiek vedel každý, kedy sa zobudil vietor. Na plotoch sa rozkývali farebné pásiky látky. Nad pekárňou zavŕzgal plechový kohútik, ktorý ukazoval, odkiaľ fúka vietor. A veveričke Iskrovi sa rozstrapatil chvost. Iskro vtedy vyrazil. Prebehol popri studni, preskočil mláku a zastavil až pri mlyne. Obyčajne sa pritom tváril, že prišiel celkom pokojne. Prezradili ho iba lístky prilepené na ušiach.

„Raz budeš rýchlejší aj než vôňa koláčov,“ vravievala jazvečica Borka, ktorá sa starala o veterný mlyn.

„To už som,“ tvrdil Iskro. „Včera som ochutnal koláč hneď, ako ho vybrali z rúry.“

„Viem. A potom si si musel chladiť jazyk vodou.“

V to ráno sa pri mlyne konali preteky. Kto vyhrá, bude celý týždeň roznášať pozvánky na slávnosť vetra. Dostane zelenú tašku so zlatou sponou. Iskro si uhladil modrozelenú vestičku. Už si predstavoval, ako si tašku prehodí cez plece. Stačilo obehnúť lúku a vrátiť sa k zvonu.

Pri štartovacej čiare stál ešte jeden bežec. Zajac mal tmavosivú srsť, dlhé uši a fialový šál. Volal sa Timo. Do údolia sa prisťahoval len nedávno. Kým ostatní poskakovali a nevedeli sa dočkať štartu, on si prezeral stužky na plote.

„Budeš pretekať alebo ich počítať?“ spýtal sa Iskro.

„Pozerám, odkiaľ fúka.“

Iskro si odfrkol. Vedel bežať tak rýchlo, že za sebou rozfúkal vietor. V tom vetre svietili drobné zlaté iskričky. Takto rýchlo však dokázal bežať iba chvíľočku: kým sa trikrát nadýchol. Potom musel chvíľu kráčať, inak sa mu roztriasli labky. Borka ho vždy učila brzdiť ešte pred zákrutou.

Timo vedel iné kúzlo. Medzi labkami vytvoril fialovú bublinu. Bolo cez ňu vidieť ako cez mydlovú bublinu. Vnútri vôbec nefúkalo. Bublina bola veľká najviac ako tekvica. Zastavila vietor aj ľahučké semienka, ktoré niesol. Kameň ani bežiaceho zajaca zastaviť nevedela. Keď sa Timo trikrát pomaly nadýchol, bublina zmizla. Pred ďalšou bublinou si musel na chvíľu oddýchnuť.

2. časť: Chrobák a veľké semeno

Borka zdvihla štartovaciu stužku. Vtom na veži kovovo zaťukalo.

Nad strechou sa vznášal strieborný chrobák z kovu. Borka ho vyrobila vo svojej dielni. Mal krídla, cez ktoré bolo vidieť, dvoje malé kliešte namiesto predných nôh a veľké okrúhle brucho. Borka ho celé leto používala na zbieranie semien do záhradnej škatule. Dnes mu však z bruška trčala dlhá modrá stuha, ktorú vietor strhol zo slávnostnej výzdoby.

„Veľké semeno. Uložiť,“ zabzučal chrobák.

Zatiahol stuhu do brucha a odletel k otvorenému okienku veže. Stuha sa zachytila o rúčku vedľa okna. Chrobák potiahol a rúčka cvakla. Hore na mlyne sa zatvorili drevené dvierka, cez ktoré prúdil vietor. Veľké zelené krídla mlyna sa pomaly zastavili.

Všetky stužky na plote prestali viať. Viseli rovno dolu.

Z veže sa ozvalo hlboké húkanie. Iskro zdvihol hlavu. Ranný vietor, ktorý mlyn púšťal do údolia, sa teraz krútil pod zavretou strechou.

„Preteky počkajú,“ povedala Borka. „Vietor nemôže von. Musíme mu otvoriť. Poďte so mnou do dielne. Je hneď tu dolu.“

Vošli širokými dverami. Vnútri voňalo drevo a mätový čaj. Borka podložila veľké koleso hrubým kusom dreva, aby sa nehýbalo. Na stôl položila obrázok mlyna. Ukázala im, kde sú horné dvierka a rúčka, ktorá ich otvára. Rovnaká rúčka bola aj v skrinke na chodbe o poschodie vyššie. Mohli ju použiť zvnútra. Na strechu liezť nemuseli.

„Najprv potrebujem tento kľúč,“ povedala Borka a ukázala na obrázok. „Otvorím ním skrinku na chodbe. Pomôžete mi ho nájsť? Visel na tomto háčiku.“

Háčik bol prázdny. Chrobák, ktorý medzitým zletel do dielne, mal v bruchu okrem stuhy aj zlatý kľúč. Cez okrúhle sklíčko ho bolo dobre vidieť.

„Ďalšie veľké semeno,“ oznámil spokojne.

„To sa mu občas stáva,“ zamrmlala Borka. „Všetko lesklé považuje za niečo, čo treba zasadiť.“

„Donesiem ho!“ Iskro vyštartoval.

Za chvostom sa mu rozfúkal vietor so zlatými iskričkami. Chrobáka však odfúklo cez celú dielňu. Narazil do mäkkého vreca s vlnou, odrazil sa a pristál na polici. Iskro zastal tesne pred vrecami. Labky sa mu chveli. Kľúč bol teraz ešte ďalej.

Timo sa neusmial. Len posunul k Iskrovi nízku stoličku.

„Sadni si, kým sa ti upokoja labky.“

„Videl som, kde je,“ zamrmlal Iskro.

„Ja tiež. Lenže tvoj vietor ho odfúkol preč.“

Chrobák na polici chytil malými kliešťami drevenú hrušku z Borkinej poličky. „Obrovské semeno,“ zašepkal a pozrel sa na ňu veľkými očami.

Iskro sa musel usmiať. Timo tiež.

Borka priniesla malú škatuľku skutočných semien. „Skúsime mu ukázať jeho prácu. Ja otvorím brucho, keď bezpečne pristane. Vy mu pripravte miesto.“

Timo vytvoril nad stolom malú tichú bublinu. Vložil do nej jedno ľahučké semienko s bielym chumáčikom, podobné semienku púpavy. Semienko sa prestalo krútiť a viselo na mieste. Chrobák naklonil hlavu, pustil drevenú hrušku do vreca s vlnou a priletel bližšie.

Iskro tentoraz kráčal. Posunul pod bublinu škatuľku. Keď bublina zmizla, semienko padlo dnu a chrobák pristál na okraji. Borka mu otvorila malé dvierka na brušku. Vytiahla kľúč, zamotanú stuhu aj lyžičku, ktorú hľadala od rána.

„Aha! On nám tu zbiera aj riad,“ povedala.

Všetci traja sa zasmiali. Potom veža znovu zahúkala, silnejšie než predtým. Popod dvere zafúkalo tak, že sa roh obrázka na stole nadvihol.

Borka vypla chrobáka a uložila ho do škatule s mäkkou handričkou. „Zber dnes skončil. Teraz otvoríme vetru cestu.“

3. časť: Kedy zdvihnúť vreckovku

Po širokých schodoch vyšli na chodbu, ktorá viedla okolo veže. Mala strechu aj pevné zábradlie, aby nikto nespadol. Borka odomkla skrinku na stene. V nej bolo malé koliesko, ktoré roztáčal vietor, a zelená rúčka. Kým sa koliesko točilo, rúčkou sa nedalo pohnúť.

„Najprv pustíme trochu vetra von malým otvorom dole pri podlahe,“ vysvetlila Borka. „Potom už nebude tak silno fúkať. Timo zastaví vietor okolo kolieska svojou bublinou. Koliesko sa prestane točiť a ja potiahnem zelenú rúčku. Hore sa otvoria veľké dvierka a zvyšok vetra vyletí von.“

„Tak to je práca pre neho,“ povedal Iskro a ukázal na Tima.

Timo si prešiel labkou po šále. „Lenže ja neviem, či bublinu udržím presne tam. Vietor ju môže odtlačiť skôr, než sa dostanem bližšie.“

Timo hovoril potichu a trochu sa mu triasol hlas. Iskra to prekvapilo. Doteraz si myslel, že Timo sa nikdy ničoho nebojí.

„Na starej lúke sa mi to raz nepodarilo,“ dodal Timo. „Všetci čakali a ja som pustil semienka rovno do potoka. Odvtedy radšej najprv pozerám.“

Iskro chvíľu mlčal. Pod nimi zaškrípalo drevo.

„Ja som zas práve odfúkol kľúč na policu,“ povedal. „A to sa na mňa ešte ani nestihli všetci pozerať.“

Timo sa zasmial tak, že mu poskočili fúzy. Potom sa obaja pozreli na obrázok mlyna.

Na druhej strane chodby bol malý otvor na vypustenie vetra. Vedľa neho ležala modrá doska. Keď na ňu niekto stúpil, otvor sa otvoril. Keď z nej zišiel, sám sa zatvoril. Pri doske visela biela stužka. „Pozrite,“ povedala Borka. „Keď ju vietor napína ako šnúrku, ešte fúka príliš silno. Keď stužka klesne dolu, Timo môže urobiť bublinu.“

„Ja zostanem stáť na doske,“ ponúkol sa Iskro.

Doska bola za rohom, kúsok od skrinky. Iskro sa k nej potreboval dostať a postaviť sa na ňu. Timo od skrinky na bielu stužku nevidel, lebo mu ju zakrýval stĺp. Na Iskrovu zdvihnutú labku však videl dobre. Potreboval, aby mu Iskro ukázal, kedy vietor zoslabne. Vietor hučal tak hlasno, že by sa navzájom nepočuli.

Iskro vytiahol z vrecka vestičky oranžovú vreckovku. „Keď vietor zoslabne, zdvihnem toto. Dovtedy počkaj.“

Borka ešte raz povedala, čo má kto urobiť. Pozrela sa, či im na chodbe nič nezavadzia a či zábradlie pevne drží. „Iskro, bež iba rovno. Pred rohom spomaľ a k modrej doske už choď krokom.“

Iskro sa nadýchol. Raz, druhý raz, tretí raz. Vietor so zlatými iskričkami mu zdvihol chvost. Prebehol rovnú časť chodby a pred rohom spomalil. K modrej doske už prišiel krokom. Stúpil na ňu oboma zadnými labkami a pridržiaval sa zábradlia.

Pod doskou niečo cvaklo a malý otvor sa otvoril. Vietor zahučal a vyletel ním von k prázdnej lúke. Iskro stál pevne na doske a po krátkom behu si vydýchol. Pozeral na bielu stužku.

Vietor ju ešte stále napínal ako šnúrku. Timo za rohom čakal pri skrinke. Iskro mohol zdvihnúť vreckovku hneď. Chcel už mať všetko hotové. Vtom si spomenul na chrobáka letiaceho cez dielňu a nechal ruku dole.

Stužka sa zatrepotala. Už ju nenapínal silný vietor. Pomaly klesla dolu.

Oranžová vreckovka vystrelila hore.

Timo natiahol labky do otvorenej skrinky. Medzi nimi sa zaleskla fialová bublina. V nej bolo celé malé koliesko. Prestalo naň fúkať a zastavilo sa. V skrinke ticho cvaklo. Zelená rúčka bola voľná.

Prvý nádych.

Borka pevne chytila zelenú rúčku.

Druhý nádych.

Borka potiahla rúčku a nad nimi sa otvorili veľké drevené dvierka. Ranný vietor vybehol z veže s dlhým veselým zahvízdaním.

Keď sa Timo tretí raz nadýchol, bublina zmizla. Koliesko sa znovu roztočilo. Borka podoprela otvorené dvierka tyčkou, aby sa nezavreli. Pozrela sa, či tyčka dobre drží, a kývla na Iskra. Veverička opatrne zišla z modrej dosky. Sadla si na kamennú podlahu a spokojne vydýchla.

4. časť: Vôňa, ktorá ich dobehla

Z údolia sa ozvalo cinkanie. Farebné stužky na plotoch sa znovu rozkývali. Kohútik nad pekárňou zavŕzgal tak hlasno, akoby chcel všetkým porozprávať, čo sa stalo.

Timo si sadol vedľa Iskra. Chvíľu iba počúvali. Borka zatvorila skrinku a zišla do dielne. Spod veľkého kolesa vytiahla kus dreva, ktorým ho predtým zastavila. Veľké koleso sa znovu roztočilo.

„Ty si naozaj počkal,“ povedal zajac.

„Bolo to ťažšie než bežať.“

Borka im priniesla vodu a dva jablkové koláčiky. Najprv však z jedného odlomila kúsok a skúsila, či už vychladol. Iskro prikývol. Tentoraz si rád počkal, kým koláč vychladne.

Preteky sa konali až popoludní. Tentoraz sa bežalo vo dvojiciach. Najprv bežal Iskro. V polovici cesty mal odovzdať stužku Timovi a ten s ňou mal dobehnúť do cieľa. Pri odovzdávaní stužky do seba takmer vrazili, potom im ju odniesol vietor do kríka. Kým ju vyslobodili, prvá dvojica už zvonila pri mlyne.

„Tak sme tú tašku nevyhrali,“ vzdychol Iskro.

„Môžeme nosiť koláče,“ navrhol Timo.

Na druhý deň kráčali cez údolie s košíkom medzi sebou. Opravený chrobák zbieral pri mlyne drobné semená cez nové sitko. Lyžička cez jeho otvory neprešla. Borka si to osobne vyskúšala trikrát.

Za studňou sa Iskro pozrel na Tima. „Keď roznesieme všetky koláče, dáme si preteky?“

Zajac si napravil fialový šál. „Keď roznesieme všetky. V košíku sú ešte dva.“

Iskro sa zahľadel na chodník, potom na koláče. Spomalil. Z pekárne práve prichádzala teplá jablková vôňa a tentoraz jej dovolil, aby ich dobehla.