Tobiáš a kýchnutý klobúk

Klobúk je fuč

Tobiáš si nasadil modrý špicatý klobúk. Potom sa uklonil zrkadlu. Klobúk mu spadol na nos. „Dobrý deň, nos,“ povedal Tobiáš. „Dnes si čarodejník ty.“

Mama sa zasmiala. Do košíka uložila chlieb a jablká. Chystali sa na piknik pri rybníku. Tobiáš tam chcel sedieť na deke a pozorovať žaby. V klobúku, pravdaže. Bez neho mu vlasy trčali na všetky strany.

„Ešte si trochu zacvičím,“ povedal. Klobúk položil na stolček. Zdvihol drevenú lyžicu a zamieril na ňu prútikom. „Zmenši sa!“

Lyžica bola zrazu drobná ako Tobiášov malíček. Položil si ju na dlaň. „S touto by som jedol polievku až do zajtra.“

Znovu sa jej dotkol prútikom. „Zväčši sa!“ Lyžica narástla do pôvodnej veľkosti. Tobiáš ju zachytil oboma rukami. Jeden koniec ho pošteklil pod bradou.

Mama odišla do kuchyne po obrúsky. Tobiáš položil lyžicu na stolček vedľa klobúka. Chcel to skúsiť ešte raz. Vtom mu po nose prešlo mäkké pierko. Trčalo z vankúša na kresle. „Aaa…“

Tobiáš pokrčil nos. Prútik sa mu zvrtol v ruke. „Zmenši sa! Hapčí!“ Lyžica zostala veľká. Klobúk však urobil hup. Bol maličký! Skĺzol zo stolčeka a zakotúľal sa medzi hračky.

Tobiáš kľakol na koberec. Vytiahol autíčko. Nadvihol plyšového psa. Pod psom ležala ponožka. „Ty klobúk nie si,“ povedal jej.

Ponožka naňho vystrčila dieru na päte. Tobiáš ju odložil do koša na bielizeň. Potom strčil hlavu pod kreslo. Našiel gombík a omrvinku. Klobúk nikde.

„Mami?“ zavolal. „Na piknik nám chýba jedna vec.“

Mama sa objavila vo dverách. Pozrela do košíka. „Voda? Tú máme.“

„Môj klobúk. Je takýto.“ Tobiáš ukázal prstami maličkú medzeru.

Mama pozrela na jeho rozstrapatené vlasy. „A kde bol naposledy?“

Tobiáš ukázal stolček a hračky pod ním. Pri kockách sa čosi modralo. Vyrazil k nim po kolenách. „Mám ho!“

Zdvihol modrú kocku. Chvíľu na ňu hľadel. Potom si ju priložil na hlavu. Kocka mu spadla do lona. „Tento klobúk má príliš veľa rohov.“

Mama sa usmiala. Položila piknikový košík ku dverám. „Počkám na teba. Môžeme hľadať pomaly.“

Posteľ so špicom

Tobiáš priniesol malú metličku. Začal ňou hrnúť kocky spod stolčeka. Kocky zarachotili. Jedno autíčko sa prevrátilo na strechu.

„Opatrne,“ povedala mama. „Klobúk je teraz drobný.“

Tobiáš sa zastavil. Pozrel na tvrdé kocky a na metličku. Odložil ju k dverám. Z poličky si vzal široký mäkký štetec. Používal ho na maľovanie oblohy.

Štetcom odsunul prach za stolčekom. Objavila sa lesklá guľôčka. Keď do nej štuchol, rozbehla sa ku kreslu. „Ty tiež utekáš?“ zamrmlal.

Guľôčku chytil a dal do škatuľky. Potom pozbieral kocky. Staval ich do nízkej steny, aby ich nemusel stále prekračovať. Autíčko postavil naspäť na kolesá.

Izba bola zrazu prázdnejšia. Tobiáš si sadol na päty. Z kuchyne zavoňal chlieb. Pri rybníku už možno kvákali žaby. On mal na kolenách prach a na hlave samé vlasy.

Rukou si ich uhladil. Zase vyskočili. „Aspoň vy mi neutečiete,“ povedal im.

Vtom začul tiché šuchnutie. Pri stene stál drevený domček pre bábiky. Mal otvorenú prednú stenu. Spod malého stolíka trčal sivý chvostík. Tobiáš si ľahol na brucho. Štetec položil vedľa seba. Pod stolíkom niečo modré zavlnilo okrajom.

Bol to klobúk. Ležal na boku. V jeho otvore sedela myška. Ušká mala okrúhle. Držala si steblo suchej trávy a ukladala si ho pod bruško.

Tobiáš natiahol ruku. Myška sa pritlačila hlbšie do klobúka. Von jej trčal už iba ružový noštek. Chlapček ruku stiahol. „Aha,“ zašepkal. „Ty v ňom bývaš.“

Myška vykukla. Oňuchala okraj a stočila sa do klbka. Klobúk sa trochu pohol. Jeho špic jej trčal za chrbtom ako modrý chvost.

Tobiáš si podoprel bradu. Klobúk konečne našiel. Už ho chcel mať na hlave. Lenže myška si v ňom práve upravila posteľ.

Obzrel sa po izbe. Na poličke ležala plechová mištička z hračkárskej kuchynky. Postavil ju vedľa domčeka. Myška vyšla z klobúka a strčila do nej labku. Cink! Myška labku vytiahla. Vrátila sa do mäkkého klobúka a schovala nos.

Tobiáš poklopkal po miske. Bola tvrdá a studená. Pozrel na mäkký modrý okraj, ktorý myšku objímal. Potom sa mu oči zastavili na kabáte pri dverách. Z vrecka mu visela rukavica.

Rukavicový domček

Tobiáš vstal. Z kabáta vytiahol svoju starú žltú rukavicu. Bola mu už malá. Stále ju nosil vo vrecku. Rád si do nej schovával nájdené gaštany.

Obrátil ju otvorom nadol. Vypadol z nej hladký kamienok. A ešte jeden. Tobiáš potriasol rukavicou pri uchu. „Je tam ešte niekto?“

Nič sa neozvalo. Prázdnu rukavicu si priložil k lícu. Bola mäkká. Zdvihol palec a ten sa smiešne poklonil. „Vitajte u nás,“ povedal tenkým hlasom.

Zasmial sa sám sebe. Potom sa vrátil k domčeku. Rukavicu položil k jeho otvorenej stene. Okraj trochu vyhrnul. Otvor teraz vyzeral ako maličké dvere.

Myška vystrčila hlavu. Tobiáš sa posadil obďaleč. Ruky si položil na kolená. Čakal.

Na nose ho pošteklil vlas. Odhrnul ho lakťom. Nechcel myšku vyplašiť. Tá vysunula labku z klobúka. Potom druhú. Po podlahe prebehla k rukavici. Oňuchala žltý okraj. Strčila do otvoru hlavu. Zmizla celá.

Rukavici sa pohol palec. Tobiáš si prikryl ústa dlaňou. Palec sa vydul ako maličký stan. Myška z neho cúvla a vystrčila noštek cez veľký otvor. Potom sa vrátila ku klobúku.

Tobiášovi klesli plecia. Už sa načiahol po rukavici, že ju skúsi upraviť. No myška schmatla svoje steblo trávy. Odtiahla ho zo starej postele do novej. Uložila sa v rukavici a spokojne privrela oči.

Tobiáš nechal ruku na koberci. Potom sa pomaly usmial. „Sťahovanie,“ zašepkal.

Prázdny klobúk vytiahol spod stolíka. Skontroloval ho zvonka aj zvnútra. Ostala v ňom iba malá omrvinka. Vysypal ju do misky. Potom klobúk položil na voľný koberec.

Dotkol sa ho prútikom. „Zväčši sa!“ Hup! Modrý klobúk bol zase veľký. Tobiáš si ho nasadil. Tentoraz si ho pridržal za okraj, aby mu nespadol na nos.

Mama zdvihla košík. „Môžeme?“

Tobiáš pozrel na myšku. Vykúkala zo žltého otvoru. Vedľa nej už nestála plechová miska. Chlapček ju odložil na poličku a rukavicu jemne posunul hlbšie do domčeka. „Môžeme. Tu sa teraz spí.“

Pri rybníku rozprestreli deku. Z trávy sa ozvalo hlasné kvak. Tobiáš sa uklonil smerom k vode. „Dobrý deň. Mám klobúk. Žiadna posteľ!“

Žaba skočila do rybníka. Mama podala Tobiášovi krajec chleba. Sadol si vedľa nej. Klobúk mu vrhal tieň na kolená.

Vietor pohol dekou. Jablko sa rozkotúľalo k Tobiášovi. Chytil ho klobúkom a víťazoslávne ho zdvihol.

„Teraz je to miska,“ povedala mama.

Tobiáš jablko vytiahol. Klobúk pre istotu obrátil hore dnom. Žiadna myška z neho nevypadla. Iba vlas.

Keď sa večer vrátili, žltý palec v domčeku sa práve hýbal. Tobiáš okolo neho prešiel po špičkách. Svoj modrý klobúk zavesil vysoko na háčik. Potom sa sklonil k rukavici. „Dobrú noc, palec.“