Krtko Kopko a červená loptička

Červená bodka v tráve

Krtko Kopko mal nové okuliare. Boli modré ako jeho obľúbený hrnček. A mal červenú loptičku. Tá bola guľatá ako paradajka. Len sa, našťastie, nedala zjesť.

Včera ju kotúľal po záhrade až do večera. Potom ho mama zavolala domov. Loptička zostala vonku. Kopko si bol istý, že pri lavičke. Alebo pri krhle. Alebo kúsok vedľa.

Ráno postavil pred domček prázdny košík. „Dnes dám gól!“ oznámil.

Mama si sadla na schodík. Na kolená si položila misku s hráškom. Struky pri otváraní ticho pukali. „A kde máš loptu?“ spýtala sa.

Kopko sa obrátil k záhrade. V tráve videl zelené fľaky. Medzi nimi aj čosi červené. „Tam!“ ukázal.

Okuliare si však zložil. Utrel ich mäkkou handričkou a schoval do puzdra. Puzdro položil vedľa mamy.

„Nechceš si ich nechať?“ spýtala sa.

„Loptička veľmi uteká,“ povedal Kopko. „Čo ak mi pri hre spadnú?“ Včera mu pani v obchode okuliare upravila. Pekne mu sedeli na nose. Lenže v obchode sa za loptou nebehalo.

Mama odložila struk. „Môžeme ich tu spolu vyskúšať.“

„Najprv nájdem loptu,“ rozhodol Kopko. Vybral sa k červenej bodke. Kráčal po mäkkej tráve. Na labkách ho chladila rosa. Zastal pri záhone a natiahol ruky.

Červená bodka sa nepohla. „Poď. Ide sa hrať,“ povedal jej. Nič. Kopko sa sklonil celkom blízko. Zbadal zelenú stonku. Na nej visela paradajka. „Aha. Ty si raňajky.“

Mama sa zasmiala zo schodíka. „Dala gól?“

„Ani sa nesnažila!“ zavolal Kopko. Paradajku nechal na rastline. Opatrne ju obišiel. Košík stál pred domom a čakal. Kopko si už predstavoval, ako doň loptička žuchne. Mama zatlieska. Možno mu zatlieska aj tá lenivá paradajka.

Vtom za krhlou niečo zašušťalo. Kopko zdvihol nos. Tam včera tiež sedel. Loptička sa mohla skotúľať práve tam. „Už ťa mám!“ zašepkal.

Čo skrývala krhla

Za zelenou krhlou ležalo niečo červené. Trochu sa to mykalo. Kopko si čupol a čakal. Chcel loptičku chytiť, len čo sa vykotúľa. Červená vec sa natiahla. „Mama,“ zavolal. „Moja lopta má chvost.“

Mama prišla bližšie. Kopko ukázal za krhlu. Bol tam jeho šál. Včera si ho zložil, keď mu bolo pri hre teplo. Teraz vietor dvíhal jeden koniec. Druhý držal kamienok.

Kopko si pritiahol šál a oprášil ho. „Tak ty si sa tu hojdal celú noc.“

„A bez postele,“ dodala mama. Zavesili ho na nízky plot. Vietor ho hneď pohladkal. Kopko sa ešte raz pozrel za krhlu. Bola tam iba hlina a suchý list.

Zrazu sa mu nechcelo nič hľadať. Šuchol nohou o trávu. Košík sa mu teraz zdal zbytočne veľký a záhrada ešte väčšia. „Možno loptička odišla preč,“ zamrmlal.

Mama si k nemu čupla. „Bránka bola zavretá. Skúsime sa ešte pozrieť?“

Kopko mlčal. Zdvihol malý kamienok. Pod ním loptička nebola. Ani by sa tam nezmestila. Položil ho naspäť.

Mama priniesla puzdro. Otvorila ho, ale okuliare mu nenútila. Držala ich na dlani.

Kopko sa dotkol modrého rámu. „Keď sa zohnem, môžu spadnúť.“

„Budem pri tebe,“ povedala mama. „Skúsime to pomaly.“

Kopko si ich nasadil. Zelené fľaky sa zmenili na lístky. Na plote zbadal uzol v dreve. Na maminom rukáve malý hráškový kvietok. „Ten si tam mala aj predtým?“

Mama si obzrela rukáv. „Celé ráno.“

Kopko sa usmial. Potom si pomaly čupol. Mama mala ruku pripravenú vedľa neho. Pozrel na svoje labky. Okuliare zostali na nose. Narovnal sa. Otočil hlavu za šálom. Potom sa zohol po suchý list. Nič sa nešmyklo.

„Ešte raz,“ povedal. List položil na zem a znovu ho zdvihol. Tentoraz o kúsok rýchlejšie. Okuliare držali. Kopko si napriek tomu siahol na rám. „Sú tu,“ vydýchol.

Mama prikývla. „A ja tiež.“

Kopko podal list mame. Ona ho chytila za stopku a zamávala si ním pred nosom. „Mám nové malé tienidlo.“

„Na veľmi malé slnko,“ povedal Kopko. Rozosmial sa. Potom sa už s okuliarmi obrátil k lavičke. Pod sedadlom zbadal červený oblúčik. Len tenučký kúsok. Srdiečko mu poskočilo. „Počkaj tu,“ povedal mame. „Teraz sa pozriem ja.“

Gól pre Kopka

Kopko prišiel k lavičke. Červený oblúčik sa nehýbal. Nebola pri ňom stonka ani koniec šálu. Kľakol si do trávy. Lavička voňala drevom po daždi. Pod ňou bolo šero. Kopko naklonil hlavu a konečne zbadal celú loptičku. Ležala vzadu pri nohe lavičky.

Natiahol k nej ruku. Nedosiahol. Posunul sa bližšie. Bruchom sa dotkol okraja sedadla. Ďalej sa takto nezmestil.

„Našiel si ju?“ ozvala sa mama.

„Áno. Ale lavička mi stojí v ceste.“ Kopko sa načiahol ešte raz. Prstom sa dotkol lopty. Lenže ju potlačil ďalej. Loptička sa odkotúľala na opačnú stranu lavičky. „Hej!“ vyhŕkol. „Ku mne!“

Zostal na kolenách. Chvíľu na ňu pozeral. Potom sa pozrel popod lavičku až na druhú stranu. Tam bolo dosť miesta. Kopko vstal a obišiel lavičku. Zohol sa. Červená loptička mu ležala rovno pri labkách. Zdvihol ju oboma rukami a pritisol si ju na bruško.

„Mám ťa!“ Okuliare mu sedeli na nose. Bola na nich drobná kvapka rosy. Kopko ju utrel handričkou, ktorú mu mama podala. Potom si okuliare zasa nasadil. „Teraz gól,“ povedal.

Postavil sa oproti košíku. Rozkročil nohy a poslal loptu po tráve. Lopta sa zastavila kúsok pred košíkom. Držal ju hustý trs. Kopko nafúkol líca. Mama čakala pri schodíku. Už otvárala ústa, ale Kopko zdvihol labku. „Viem.“

Premiestnil košík na rovný chodníček. Potom priniesol loptu. Pri krhle už nemusel váhať. Svoj šál videl na plote. Paradajku tiež. Každá bola presne tam, kde mala byť. Kopko si čupol. Siahol si na okuliare. Stále držali. Pustil rám a oboma rukami postrčil loptu. Kotúľala sa rovno. Ťukla o dno košíka. „Gól!“ vykríkol.

Mama zatlieskala. Kopko sa obrátil k záhonu. „Videla si to?“ spýtal sa paradajky.

Paradajka mlčala. „Je celá červená od prekvapenia,“ povedala mama.

Kopko sa smial tak, až si musel sadnúť. Potom loptu zakotúľal mame. Chytila ju tesne pred schodíkom a poslala späť. Hrali sa ešte chvíľu. Raz trafili košík. Raz maminu papuču. Tá sa ani nepokúsila uhnúť.

Pri ďalšom hode mama loptu minula. Kotúľala sa k záhonu. Kopko sa za ňou rozbehol. Pred rastlinami zastal. Lopta ležala hneď pri paradajke. „Vymeníme si miesto?“ spýtal sa jej. Zohol sa iba po loptu. Na rastliny dával pozor. Potom sa otočil a vrátil na chodníček. „Paradajka nechce,“ oznámil mame. „Vraj čaká na obed.“

Mama mu podala košík. „Teraz mi ho podržíš ty?“

Kopko si sadol na schodík. Košík držal pred sebou. Mama poslala loptu rovno doň. Kopko ju schoval za chrbát.

„Kam zmizla?“ čudovala sa mama.

Spoza jeho chrbta vykukol červený okraj. „Tentoraz nie som paradajka,“ povedal Kopko hlbokým hlasom.

Keď prišiel čas na obed, Kopko položil loptičku do košíka. Už vedel, kde ju zajtra nájde. Mama vzala zo schodíka misku aj puzdro.

„Okuliare idú s nami?“ spýtala sa.

Kopko si ich napravil na nose. „Idú. Ešte nevideli polievku.“