Korytnačka Tinka a veľké kung-fu vystúpenie

Korytnačka Tinka si pred zrkadlom rozprestrela predné labky. Pomaly, celkom pomaly, akoby otvárala dve malé krídla.

„Toto zajtra ukážem mame,“ zašepkala. Mama ju ešte nikdy nevidela cvičiť kung fu. Na záhradnej slávnosti pod jabloňou bude sedieť rovno pred ňou!

Ráno voňala záhrada jablkovým koláčom. Starý žeriav, Tinkin učiteľ, položil na trávu tri ploché okrúhle podložky: zelenú, žltú a modrú. Ležali za sebou, vždy na jeden krátky krok.

„Naša malá zostava,“ povedal. „Na zelenej stojíš pevne ako strom. Na žltej otvoríš labky ako krídla. Na modrej sa ukloníš. Tak si dnes pomenujeme pohyby, aby sa dobre pamätali.“

Tinka prikývla. Celý týždeň usilovne cvičila rovnováhu aj pokojný dych. Doma vedela zostavu aj bez podložiek.

Vedľa nej skúšal zajko Uško. Hop na zelenú, hop na žltú! Jeho uši sa mihali ako dve biele zástavky.

Tinka sa pokúsila stihnúť jeho tempo. Vykročila na žltú podložku a hneď sa uklonila. Labky však neotvorila vôbec.

„Zase zle.“ Sadla si do trávy. „Vedľa Uška budem smiešna. Kým zdvihnem labky, on už bude hotový.“

Žeriav sa postavil na zelenú podložku. Pevne sa zaprel nohami a nechal krídla pri tele.

„Pozri. Najprv sa nadýchnem. Potom urobím pohyb a pomaly vydýchnem. Na ďalšiu podložku prejdem, až keď som pripravený.“

Predviedol jej to tak pomaly, že Tinka stihla sledovať každý pohyb. Potom skúsila sama. Zelená: pevné zadné nôžky. Žltá: otvorené predné labky. Modrá: úklon. Pri výdychu sa jej plecia uvoľnili.

„Tvoje krídla sa otvárajú krajšie než moje,“ povedal Uško. „Ja nimi vždy iba švihnem.“

Tinka sa pousmiala. Ešte raz si prešla tri podložky svojím tempom. Tentoraz nič nevynechala.

Popoludní si mama a niekoľko susedov sadli na lavičku pod jabloňou. Uško dokončil svoju zostavu, uklonil sa a uvoľnil Tinke miesto.

Tinka vystúpila na zelenú podložku. Mama sedela celkom vpredu. Zrazu boli všetky oči obrátené k nej.

Bum-bum, búchalo jej srdce. Pevne zasadila zadné nôžky a prešla na žltú. Čo teraz? Úklon? Krok? Všetky pohyby sa jej pomiešali.

Hlavu vtiahla do panciera. Labky pritiahla k telu. Zostala stáť uprostred žltej podložky.

Vnútri bolo tesno a známe ticho. Vonku zašuchotali jabloňové listy. Tinka cítila, ako sa jej chodidlá opierajú o mäkkú podložku. Stále tam boli. Stále pevne stáli.

Nadýchla sa. Potom pomaličky vydýchla, ako to ráno nacvičovala. Nemusela predsa hneď vykročiť ďalej.

Najprv vysunula nos. Potom celú hlavu. Mama sa pokojne usmievala. Žeriav čakal pri okraji trávy. Nikto sa nehýbal namiesto nej.

Tinka pozrela dolu. Žltá. Krídla!

Otvorila jednu labku, potom druhú. Nebolo to celkom naraz. Chvíľku ich však podržala roztvorené a vydýchla. Až potom urobila krátky krok na modrú podložku a uklonila sa.

Z lavičky zaznel potlesk. Tinka zdvihla hlavu. Mama jej mávala.

„Tie pomalé krídla!“ zvolala. „Vyzerali, akoby si objímala celú záhradu.“

Uško pribehol k modrej podložke. „Ešte spoločný úklon?“ Tentoraz počkal, kým sa Tinka postaví vedľa neho. Sklonili sa spolu, celkom pomaly. Jeho dlhé ucho ju pošteklilo na nose.

Večer mama prikryla Tinku mäkkou perinkou. Za oknom tíško šumeli listy. Tinka už nemyslela na celú lavičku očí. Spomenula si iba na žltú podložku a na prvú labku, ktorú sa jej podarilo otvoriť. Potom zavrela oči.