Medvedík Barnabáš a papierový šarkan

V lesnom obchode

V dutom buku na kraji lesa býval medvedík Barnabáš so svojím tatkom. Barnabáš mal v izbičke drevené kocky, lopty, plyšového jazveca aj autíčka. Jednému autíčku chýbalo koleso. Druhé sa zmestilo presne do papuče, z ktorej potom vznikla výborná garáž. Najradšej však Barnabáš vymýšľal hry, pri ktorých sa tatko musel zmestiť pod jeho malý stolík.

V sobotu ráno našiel na stole otvorenú škatuľku pasteliek. Zelená bola celkom vypísaná a z modrej zostal kúsok, ktorý sa mu strácal v labke.

„S takou modrou nakreslím už len maličké nebo,“ povzdychol si.

„Tak pôjdeme po nové,“ povedal tatko. „A ak vydrží suché počasie, cestou späť sa zastavíme na lúke. Niečo som nám pribalil.“

Barnabáš nakukol do ruksaka, ale videl iba desiatu a okraj bieleho papiera. Tatko si ruksak prehodil cez plece a medvedík zatiaľ hľadal druhú ponožku.

Lesný obchod voňal drevom a čerstvo rozbalenými škatuľami. Pani veverička práve ukladala na pult pastelky, keď sa z police ozvalo tiché zabzučanie. Barnabáš zdvihol hlavu.

Na poličke stálo veľké červené auto. Malo lesklé kolesá, svietiace svetlá a diaľkové ovládanie. Pani veverička stlačila gombík a auto prešlo po krátkej predvádzacej dráhe. Zastalo tesne pred drevenou závorou.

Barnabáš sa postavil na špičky.

„Tatko, toto! Prosím, kúpme si toto auto. Mohol by som s ním voziť kocky!“

Tatko si k nemu čupol.

„Páči sa ti. Tie svetlá sú naozaj pekné. Dnes však kúpime iba pastelky. Na také drahé auto teraz peniaze neminieme.“

„Ale ja ho veľmi chcem!“ Barnabáš potiahol tatka za rukáv. „Pastelky nechcem. Chcem auto!“

V brušku ho tlačilo a oči ho štípali. Dupol tak prudko, až vedľa pultu poskočil malý košík. Pani veverička ho zachytila.

„Vidím, že si sklamaný,“ povedal tatko. „Môžeš sa hnevať. Za rukáv ma však neťahaj, bolí ma to.“

Barnabáš ho pustil. Tatko zostal pri ňom, kým medvedík prestal dupať. Potom zaplatili za pastelky a vyšli von. Barnabáš sa s pani veveričkou rozlúčil tak potichu, že sa musela nakloniť ponad pult.

Po chodníku kráčali pomaly. Suché lístie šuchotalo, ale Barnabáš doň dnes nekopal. Predstavoval si červené auto, ako zatáča okolo postele. Tatko sa ho nepokúšal rozosmiať. Iba mu podal vreckovku.

Pri lúke sa posadili na široký peň a zjedli chlieb s medom. Vietor sa pohrával so steblami trávy. Barnabáš sledoval žltý list, ktorý chvíľu poletoval nad chodníkom, potom mäkko pristál pri jeho topánke.

„Ešte stále by som chcel to auto,“ povedal.

„Verím ti,“ odvetil tatko.

Chvíľu spolu mlčali. Potom Barnabáš ukázal na ruksak.

„A ten papier je načo?“

Tatko vytiahol veľký pevný hárok, dve ľahké drevené paličky, špagát, lepiacu pásku a vrecúško farebných stužiek. Nakoniec položil na peň nové pastelky.

„Napadlo mi vyrobiť šarkana. Chcel som to s tebou skúsiť už minulú jeseň. Máš chuť?“

Barnabáš obrátil v labkách žltú stužku.

„Bude vedieť svietiť?“

„Iba ak mu nakreslíš slnko.“

„A trúbiť?“

Tatko nafúkol líca a zatrúbil tak smiešne, že mu omrvinka z brady spadla na bundu. Barnabášovi myklo kútikom úst.

„Tak dobre. Ale nos mu nakreslím ja.“

Šarkan menom Uhorkáč

Na rovnej suchej časti lúky rozložili podložku. Tatko položil paličky cez seba do kríža a Barnabáš ich podržal, kým ich pevne zviazal. Okolo koncov natiahli tenký špagát. Vznikol rám, ktorý vyzeral ako pretiahnutý kosoštvorec.

„Teraz papier,“ povedal tatko.

Barnabáš ho chcel rozvinúť naraz. Vietor mu však zdvihol jeden roh a papier zašušťal ponad podložku. Medvedík ho chytil oboma labkami.

„Už nám odlieta!“

„Zatiaľ iba upratuje,“ zasmial sa tatko a prichytil okraje hladkými kamienkami.

Obkreslili rám, tatko vystrihol tvar s okrajmi navyše a spoločne ich prehli cez špagát. Barnabáš podával kúsky pásky. Jeden sa mu prilepil na lakeť a ďalší na nos. Ten z nosa tatko opatrne odlepil skôr, než sa doň zamotali aj fúziky.

Potom prišli na rad pastelky. Barnabáš nakreslil veľké modré oči, červené líca a široké ústa. Nos bol zelený, guľatý a trochu nakrivo.

„Ten nos vyzerá ako uhorka,“ poznamenal tatko.

„To je lietajúca uhorka,“ vyhlásil Barnabáš a pridal jej tri pehy.

Na okraje nakreslil drobné slnká. Tatko zatiaľ pripevnil krátke šnúrky na prednú stranu rámu a spojil ich do závesu, za ktorý bude šarkan ťahať. K nemu priviazali dlhú púšťaciu šnúru navinutú na drevenom držadle. Dole uviazali chvost so stužkami.

Keď šarkana zdvihli, farebný chvost zašelestil tesne nad trávou.

„Volá sa Uhorkáč,“ rozhodol Barnabáš. „A teraz poletí.“

Tatko sa rozhliadol po lúke. Vybrali si otvorené miesto ďaleko od cesty, elektrických drôtov aj vysokých stromov. Nad lesom plávali biele obláčiky a nič nenaznačovalo búrku. Tatko ukázal medvedíkovi, odkiaľ fúka vietor, a postavil sa s držadlom v labkách chrbtom k nemu. Barnabáš odniesol šarkana niekoľko krokov pred neho, kam vietor smeroval.

„Zdvihni ho a na tri pusti.“

Barnabáš prikývol. Pri trojke roztvoril labky. Šarkan poskočil, nahol sa doľava, urobil prudký oblúk a pristál nosom v tráve.

Barnabáš k nemu pribehol.

„Ani lietať nevie.“

Zelený nos bol mokrý od rosy. Medvedík si kľakol vedľa neho a zlostne odlomil suché steblo.

„To auto by išlo hneď.“

Tatko zdvihol šarkana a skontroloval papier.

„Tento sa nám prevracia. Skúsme zistiť prečo.“

„Ja to neviem.“

„Ani ja ešte presne. Ale môžeme skúsiť jednu zmenu.“

Barnabáš chvíľu čupel v tráve. Potom zdvihol chvost.

„Na obrázku v mojej knižke mal šarkan omnoho dlhší.“

Tatko prikývol. Z vrecúška vybrali zvyšné stužky a predĺžili chvost. Barnabáš si vybral poradie: žltá, červená, modrá a zase žltá. Uzly robil pomaly. Keď sa mu jeden rozviazal, tatko mu ukázal, ako pridržať slučku pazúrikom.

Pri druhom pokuse šarkan stúpol vyššie. Chvost sa za ním pekne natiahol, no vzápätí vietor zoslabol. Uhorkáč sa zakolísal a klesol rovno na tatkov klobúk.

Barnabáš vyprskol.

„Chcel si sadnúť!“

„Tak mu nabudúce pripravíme stoličku,“ povedal tatko spod papiera.

Keď šarkana zložili z klobúka, objavili pri okraji malú trhlinku. Barnabášovi úsmev zmizol.

„Pokazili sme ho.“

Tatko prešiel prstom popri dierke.

„Je malá. Túto vieme opraviť.“

Barnabáš pritisol papier na podložku a tatko podal pásku. Tentoraz ju medvedík nalepil presne cez trhlinku. Uhladil ju od stredu ku krajom, aby sa papier nezvlnil. Potom vedľa záplaty nakreslil drobnú modrú hviezdu.

„Aby sme vedeli, kde sme ho opravili.“

Vietor pod papierovými krídlami

Oddýchli si na podložke a napili sa vody. Šarkan ležal medzi nimi. Barnabáš mu prstom sledoval zelený nos a tatko pozoroval trávu.

„Pozri, teraz sa ohýba skoro celá,“ povedal po chvíli.

Barnabáš zdvihol hlavu. Vietor mu ochladil uši. Tentoraz si miesto na púšťanie našiel sám a počkal, kým tatko odmotal šnúru.

„Pripravený?“

Tatko prikývol.

Barnabáš zdvihol Uhorkáča. Papier mu v labkách jemne vibroval. Keď ho pustil, šarkan sa oprel do vetra, vystúpil nad tatkov klobúk a pokračoval vyššie. Žlté stužky sa mihali pred modrou oblohou.

„Letí!“ vykríkol medvedík. „Tatko, on naozaj letí!“

Tatko pomaly povoľoval šnúru. Keď sa šarkan ustálil, zavolal Barnabáša k sebe a vložil mu držadlo do labiek. Svoje laby nechal tesne pri jeho.

„Drž ho oboma. Šnúru si neomotávame okolo prstov.“

Barnabáš cítil pevné potiahnutie. Nebolo ho vidieť, a predsa mu vietor cez šnúru ťahal za labky. Urobil malý krok, potom zastal. Uhorkáč nad ním pokojne plával a dlhý chvost vyrovnával jeho pohyby.

„Vieš, kde má hviezdu?“ spýtal sa Barnabáš.

„Odtiaľto ju už nerozoznám.“

„Ja tiež nie. Ale viem, že tam je.“

Chvíľu počúvali iba šušťanie stužiek. Barnabáš chcel pustiť šarkana ešte vyššie, ale na držadle už zostávalo málo šnúry. Pozrel na tatka a prestal ju odvíjať.

„Takto ho ešte dobre vidíme,“ povedal.

Podržal držadlo pevnejšie a pohodlne rozkročil nohy. Keď ho zaboleli labky, požiadal tatka, aby ho vystriedal. Sám si ľahol na suchú podložku a sledoval Uhorkáča zdola. Z tej strany vyzeral zelený nos ešte smiešnejšie.

Na chodníku zastala zajačica so svojou dcérkou. Malá zajačica ukázala na oblohu.

„To je váš?“

Barnabáš hrdo prikývol.

„Vyrobili sme ho. Najprv padal. Raz pristál tatkovi na hlave.“

Zajačica sa zasmiala a chvíľu sa spolu pozerali hore. Keď sa dcérka spýtala, či môže skúsiť držadlo, Barnabáš zaváhal. Potom pozrel na tatka.

„Môžeme ho držať spolu?“

Tatko pomohol obom nájsť miesto pre labky. Barnabáš jej ukázal, ako sa držadlo nakloní, keď šarkan zatiahne. Stáli vedľa seba, pevne na zemi, a pozorovali jeho červené líca.

Neskôr vietor začal slabnúť. Tatko postupne navíjal šnúru a Barnabáš mu pomáhal. Uhorkáč klesal pomaly, až dosadol do trávy. Medvedík si ho vyzdvihol, akoby sa vracal z ďalekej cesty.

Pred odchodom pozbierali kúsky pásky, odrezky papiera aj omrvinky z podložky. Domov niesol ruksak tatko a šarkana Barnabáš. Chvost musel mať preložený cez plece, inak by ním pozametal celý chodník.

Večer postavili Uhorkáča na poličku, ďaleko od krbu. Barnabáš si sadol k tatkovi pod deku.

„Mrzí ma, že som ťa tak ťahal za rukáv,“ povedal. „Hneval som sa na to auto. Teda na to, že ho nemám.“

Tatko ho objal.

„Ďakujem, že mi to hovoríš. Nabudúce mi skús povedať, čo ťa trápi. Vypočujem ťa.“

Barnabáš sa zahľadel na poličku.

„To auto sa mi stále páči.“

„Môžeme si ho zapísať medzi tvoje želania.“

„Dobre.“ Medvedík si pritiahol deku až pod nos. „Ale zajtra skontrolujeme, či Uhorkáčovi drží chvost. Ten posledný uzol som robil ja.“

Z poličky visela žltá stužka. Keď tatko prešiel okolo, jemne sa pohla. Barnabáš ešte zdvihol labku a zamával jej, potom si položil hlavu tatkovi na plece.