Šteniatko Tobík a bazénik

Nová vec v záhrade

Za malým domčekom so žltým plotom žilo šteniatko Tobík. Malo bielu srsť, tmavohnedú škvrnu nad pravým očkom a dlhé uši, ktoré mu pri behu poskakovali. Keď sa tešilo, vrtelo chvostíkom tak usilovne, až ním zametalo sedmokrásky.

V jedno letné popoludnie však Tobík ani nebehal. Ležal v tieni jablone s labkami natiahnutými pred seba. Tráva ho šteklila na brušku a zo záhona voňala mäta. Aj jeho obľúbená žltá loptička odpočívala vedľa neho.

„Dnes je príliš teplo aj na naháňanie,“ povedal jej Tobík. „Musíš chvíľu zostať na mieste.“

Jeho mamička Bára, veľká hnedá fenka, práve priniesla misku s čerstvou pitnou vodou. Tobík sa napil a mokrým ňufákom sa jej dotkol líca.

„Mohli by sme si pripraviť bazénik,“ navrhla Bára.

Tobík vyskočil. Modrý plastový bazénik poznal zo záhradnej kôlničky. Raz v ňom našiel suchý list a pol dňa ho vozil z jednej strany na druhú. S vodou ho ešte nikdy nevidel.

Bára ho položila na rovný kúsok trávnika pod okrajom tieňa. Skontrolovala, či pevne stojí a či na dne neleží kamienok. Potom doň pustila vodu z hadice. Nenaplnila ho celý. Keď hadicu odložila, bola v ňom len plytká voda, ktorá by Tobíkovi siahala pod bruško.

„Poď sa pozrieť,“ zavolala.

Tobík pribehol s loptičkou v papuľke. Voda sa trblietala a po modrom dne pobehovali svetlé pásiky. Šteniatko naklonilo hlavu. Na hladine sa pohlo malé biele čosi s hnedou škvrnou.

Tobík cúvol. Biele čosi cúvlo tiež.

„Mami, niekto je tam!“

„To je tvoj odraz,“ povedala Bára. Sadla si vedľa neho. „Pozri, teraz sa vo vode ukazujú aj moje uši.“

Tobík sa pozrel znova. Mamine uši spoznal. Vlastný mokro vyzerajúci ňufák mu však bol stále trochu podozrivý.

Vtom sa pri žltom plote ozvalo veselé kvákanie. Prišla susedka, zelená kačka Kvak. Pod pazuchou niesla malý uterák, ktorý sa jej za každým tretím krokom odvíjal.

„Počula som vodu! To je moja obľúbená letná pesnička!“

Rozbehla sa k bazéniku, ale Bára ju zastavila.

„Dnes sa s ním Tobík zoznamuje. Potrebujeme pokojné vlnky.“

Kvak okamžite spomalila. Uterák sa jej pritom omotal okolo jednej nohy.

„Pokojné vlnky viem,“ vyhlásila. „Len sa najprv vyslobodím.“

Tobíkovi myklo kútikom papuľky. Kvak si konečne rozložila uterák na trávu a posadila sa naň ako vzorný hosť.

„Ideš dnu?“ spýtala sa.

Tobík položil loptičku k mame.

„Neviem. Tá voda sa stále hýbe.“

Práve vtedy vánok rozhýbal hladinu. Drobné vlnky ťukli o stenu bazénika. Tobík stiahol uši a pritisol sa k Báre.

„Čo ak mi zmiznú labky? Keď ich tam dám, nebudem ich vidieť tak dobre.“

Bára si ľahla, aby mala hlavu vedľa jeho hlavy.

„Dno je hneď pod vodou. Labky na ňom môžu stáť. Ale nemusíš ich tam dávať teraz. Môžeme sa najprv len pozerať.“

„A môžem povedať dosť?“

„Kedykoľvek. Budem celý čas pri tebe.“

Tobík sa trochu odtiahol od jej boku, no ešte zostal na tráve. Kvak si zatiaľ pozerala svoje nohy.

„Moje sú vo vode spokojné,“ povedala. „Ale ja som kačka. Ty máš na to svoje labky a svoj čas.“

Jedna labka stačí

Chvíľu počúvali šuchot listov. Potom Bára ponorila do vody jednu prednú labku a pomaly ju vytiahla. Z chlpov jej spadlo niekoľko kvapiek.

Jedna pristála Tobíkovi na nose.

„Kých!“ ozval sa.

Kvak sa zatvárila vážne. „Zdá sa, že tvoj nos už prvú kvapku spoznal.“

Tobík si ho oblizol. Potom pristúpil bližšie. Vystrel labku, ale tesne nad vodou ju zadržal.

„Ešte nie,“ povedal.

„Dobre,“ prikývla Bára a odtiahla vlastnú labku, aby mu nezavadzala.

Tobík ju položil späť na trávu. Čakal, či Kvak nezačne hovoriť, nech to predsa skúsi. Kačka si však pokojne uhládzala uterák. Bára sa dívala na neho, nie na bazénik.

„Mohla by si to urobiť ešte raz?“ poprosil mamu.

Bára znovu namočila labku. Tentoraz Tobík priložil svoju k jej mokrej srsti. Bola chladná a kvapkala, ale stále to bola tá istá známa labka.

„Ako tráva ráno,“ povedal prekvapene.

Potom sa dotkol hladiny sám.

Len celkom jemne.

Okolo jeho pazúrika sa rozbehol maličký krúžok. Tobík labku vytiahol a prezrel si ju zo všetkých strán.

„Je mokrá.“

„To sa vode podarí takmer vždy,“ poznamenala Kvak.

Tobík sa zasmial. Skúsil to druhý raz a nechal labku vo vode o chvíľku dlhšie. Chlad mu bol príjemný. Pršteky sa opierali o pevné dno.

Zrazu však zo susednej záhrady buchla bránka. Tobík sa strhol, odtiahol labku a ustúpil k uteráku.

Bára išla s ním.

„To bola bránka,“ vysvetlila. „Voda zostala tam, kde bola.“

Tobík sa pozrel. Naozaj. Len svetlé pásiky na dne sa posunuli.

„Už som si myslel, že pôjdem dnu,“ zamrmlal. „A teraz sa mi zase nechce.“

„Môžeme si oddýchnuť.“

Sadli si spolu do tieňa a napili sa z misky. Kvak našla vedľa uteráka sedmokrásku a ovoňala ju tak dôkladne, až jej žltý peľ zostal na zobáku.

„Máš fúzy,“ upozornil ju Tobík.

„Výborne. Vždy som chcela vedieť, ako sa s nimi pije.“

Keď sa Tobík dosmial, všimol si svoju loptičku. Ležala presne tam, kde ju nechal. Bára ju nikam nehádzala.

„Mohla by loptička ísť k vode so mnou?“ spýtal sa.

„Môže čakať pri okraji. Dám ti ju, keď si ju vypýtaš.“

Štyri labky vo vode

Tobík si ju odniesol k bazéniku. Položil ju na trávu a znova namočil jednu labku. Potom druhú. Zadné mal stále vonku a chvíľu len stál, natiahnutý cez nízky okraj.

„Takto sa mi stojí čudne.“

Bára bola tesne vedľa neho.

„Môžeš sa vrátiť. Alebo pomaly prekročiť aj zadnými labkami. Ak budeš potrebovať, pomôžem ti.“

Tobík si najprv obe predné labky vytiahol von. Potom si našiel miesto, kde sa mu cez okraj prekračovalo pohodlnejšie. Bára stála pri jeho boku, pripravená ho podoprieť.

Jedna predná labka. Druhá. Opatrne jedna zadná.

Posledná labka zostala na tráve.

Tobík sa obzrel, akoby sa s ňou potreboval poradiť.

„Aj ty,“ pošepkal jej.

A prekročil.

Stál v bazéniku celými štyrmi. Voda ho chladila na labkách, pod bruškom mal ešte voľné miesto. Dno sa nehýbalo. Bára sa ani na krok nevzdialila.

„Som tu,“ povedal Tobík ticho.

Pod prednou labkou cítil drobné ryhy na dne. Skúsil po jednej prejsť pazúrikom a potom sa zadíval na prsty pod hladinou. Boli trochu zvláštne, akoby sa pri každej vlnke pohli do strany. Zdvihol labku a znovu ju položil. Stále bola jeho. Zhlboka si vydýchol a oprel sa nosom o mamin bok.

„Zostaň ešte takto blízko,“ poprosil.

Bára sa pohodlnejšie postavila, aby sa jej mohol dotknúť, kedykoľvek bude potrebovať.

Kvak otvorila zobák, no namiesto hlasného zakvákania len prikývla. Tobíkovi sa to páčilo. Mohol chvíľu počúvať vlastné drobné špliechanie.

Urobil jeden krok. Potom druhý. Pri otočení chvostíkom udrel do vody a postriekal si zadnú labku.

Prekvapene sa obzrel.

„Kto to bol?“

Kvak ukázala krídlom na jeho chvost.

Tobík ním pohol znovu. Šplech!

„Aha. Ten prišiel so mnou.“

Teraz sa už smiala aj Bára.

„Môžem dostať loptičku?“ spýtal sa Tobík.

Mama mu ju podala priamo k papuľke. Tobík ju opatrne položil na hladinu tesne pred seba. Žltá loptička sa zakolísala a zostala plávať.

„Ona nemusí stáť na dne!“

Ťukol do nej nosom. Odsunula sa o malý kúsok. Tobík za ňou pomaly prešiel a znovu sa jej dotkol. Voda sa mu rozostupovala okolo labiek s tichým čľupkaním.

„Plávam ako Kvak!“ zvolal nadšene.

„Teraz sa brodíš,“ povedala Bára s úsmevom. „Stále stojíš na dne. Plávanie je niečo iné.“

Tobík sa pozrel na svoje nohy.

„Tak sa brodím veľmi dobre.“

„A loptička pláva veľmi dobre,“ dodala Kvak.

Vánok ju však odfúkol k vzdialenejšiemu okraju. Tobík sa za ňou chcel hneď pustiť, ale voda sa rozvlnila viac, než čakal. Zastal. Zdvihol hlavu k mame.

„Podáš mi ju?“

„Pravdaže.“

Bára loptičku vytiahla. Tobík pomaly prešiel späť k miestu, kde vstúpil, a s jej pomocou prekročil okraj von. Na tráve sa poriadne otriasol.

Kvak dostala vodnú sprchu rovno na zobák.

„Ďakujem,“ povedala. „Moje fúzy potrebovali umyť.“

Tobík sa uvelebil na uteráku. Bára mu osušila labky aj bruško. Mokré uši mu viseli pri lícach a žltú loptičku si pevne pridržal medzi prednými labkami.

„Chcel by si ešte chvíľu skúšať?“ spýtala sa mama.

„Dnes už nie. Teraz by som sa pozrel na Kvak.“

Kačka si vypýtala dovolenie a opatrne vošla do bazénika. Aj pre ňu bol plytký. Cupitala po dne a namáčala si zobák. Veľké vlny nerobila.

Tobík ju sledoval z uteráka. Keď chcela zatriasť krídlami, vopred sa ozvala:

„Pripraviť nosy, pôjde trochu vody!“

Tobík si schoval ňufák za loptičku. Jedna kvapka ho predsa trafila medzi oči. Tentoraz sa len zasmial.

Po chvíli Kvak vyšla von. Bára vodu vyliala ku kríkom, kde vsiakla do suchej zeme, a prázdny bazénik odložila. Potom všetci odpočívali pod jabloňou. Zo záhrady znova voňala mäta a v tráve bzučal čmeliak.

Večer sa Tobík stočil do svojho mäkkého pelecha. Loptičku mal vedľa vankúša. Bára mu prišla zaželať dobrú noc.

„Zajtra by som mohol najprv jednu labku,“ povedal ospalo.

„Môžeš.“

„Alebo len sedieť pri vode.“

„Aj to môžeš.“

Tobík si položil hlavu na predné labky. Jedno uško mu zakrylo hnedú škvrnu nad okom.

„A Kvak nech si prinesie uterák,“ zamrmlal. „Ten náš bol dnes trochu malý pre tri mokré nosy.“

Bára mu napravila prikrývku. Kým zhasla, Tobík už spal, s ňufákom celkom blízko svojej žltej loptičky.