Líštička Janka a čarovné značky

Značky na kraji lúky

Pod lieskovým krovím na kraji lúky bývala mamička Líška so svojou dcérkou Jankou. Ich domček voňal suchým lístím a mätou, ktorú si sušili pri okne. Janka mala hrdzavý kožúšok, biely konček chvosta a také zvedavé uši, že sa jej obracali za každým šuchnutím.

Najradšej objavovala lesné drobnosti. Raz našla šišku podobnú ježkovi, inokedy slimáka, ktorý jej podľa všetkého úmyselne neodpovedal na pozdrav. Mamička sa s ňou rada prechádzala. Keď Janka niečo skúmala, vedela pri nej trpezlivo čupieť, aj keď skúmanie obyčajného kamienka trvalo takmer celé dopoludnie.

Jedného rána prišli k starému smreku. Na jeho kôre bola namaľovaná široká červená čiara. Ďalšie rovnaké čiary videli na stromoch pozdĺž okraja lúky.

„Tu sa končí miesto, kde to dobre poznáš,“ povedala mamička. „Za stromami je hustejší les. Rastú tam černice a sú tam jamy po vyvrátených koreňoch. Tam chodíme spolu. Keď sa hráš na lúke, zostávaš na tejto strane červených značiek.“

Janka si obzrela smrek zo všetkých strán.

„A keď ho obídem odzadu, bude to stále ten istý strom?“

„Bude. A stále tá istá hranica,“ usmiala sa mamička.

Potom priložila labku ku kôre a ticho povedala: „Značka, posvieť.“

Červená čiara sa rozžiarila. Nie prudko, iba mäkkým svetlom, aké preniká cez červený lístok na slnku. Janke od prekvapenia poskočili obe uši.

„To vie každý strom?“

„Iba tieto namaľované značky. Urobila ich sova, ktorá sa stará o lesné chodníky. Keď sa dotkneš značky a poprosíš ju o svetlo, chvíľu svieti. Potom zhasne. Nič iné nedokáže.“

Janka to vyskúšala tiež. Pod labkou cítila drsnú kôru, no svetlo nehrialo ani nepálilo.

„Tak mi ukáže cestu domov?“

„Nie. Pripomína hranicu a v šere ju lepšie vidno. Cestu za teba nepozná.“

Sadli si spolu na koreň. Mamička sa Janky spýtala, čo by urobila, keby sa raz ocitla na neznámom mieste a nevidela ju.

„Vyliezla by som na najvyšší strom?“ skúsila Janka.

„Ty, ktorá si včera potrebovala pomoc z nízkeho pníka?“

„Ten bol mimoriadne šmykľavý,“ namietla Janka dôstojne.

Mamička ju pohladkala po chrbte. „Zastav sa na bezpečnom mieste, nechoď ďalej a volaj ma. Ja ťa budem hľadať. Nemusíš uhádnuť, kadiaľ sa vracia domov.“

Zahrali sa na to. Mamička zostala za smrekom a Janka zavolala jej meno. Potom si úlohy vymenili. Janka vykúkala tak okato, že jej spoza kmeňa trčal celý chvost.

Za modrým motýľom

O niekoľko dní sa vrátili na lúku s košíkom. Maliny už dozrievali a mamička chcela nazbierať trochu na večernú kašu. Janka si pri plochom kameni začala stavať domček pre šiškového ježka.

„Zostanem pri malinách, tu pri kraji lúky,“ ukázala mamička. „Odtiaľto na teba vidím.“

„A ja zostanem pri kameni,“ povedala Janka. „Ježko potrebuje strechu. Zatiaľ má iba veľmi vzdušný dom.“

Ukladala konárik ku konáriku, keď jej nad ňufákom preletel modrý motýľ. Na krídlach sa mu zaleskli drobné svetlé bodky. Janka takého ešte nevidela. Sadol si na žltý kvet a pomaly otvoril krídla.

Janka sa prikradla bližšie. Chcela sa pozrieť, či má tie bodky aj zospodu. Motýľ preletel na ďalší kvet. Potom na list paprade. Potom sa mihol medzi dvoma smrekmi.

„Počkaj, veď sa len pozerám,“ zašepkala za ním.

Urobila pár krokov, potom ďalšie. Obzrela sa na jeho krídla práve vtedy, keď prechádzala popri červenej značke. Nevšimla si ju. Motýľ sa jej strácal za listami a Janka mala oči iba preňho.

Za lieskou sa ešte raz zablysol namodro. Potom vyletel vysoko a zmizol.

„Tak ahoj,“ vydýchla Janka.

Až teraz zistila, že pod labkami nemá mäkkú trávu. Stála na chladnej zemi posiatej ihličím. Okolo nej rástli paprade vyššie než jej hlava. Lúku nevidela. Ani plochý kameň, ani mamičkin košík.

„Mami?“

Jej hlas bol taký tichý, že ho prekryl vietor v korunách.

Janka sa otočila. Pri jednom kríku bola medzera, ale pri druhom tiež. Ktorou prišla? Všetky smreky mali hrubé kmene a všetky korene sa navzájom podobali. Zovrelo jej bruško.

Rozbehla sa dva kroky k medzere. Pred labkami zbadala ostružinový výhonok a prudko zastala. Za ním sa zem zvažovala do plytkej jamy plnej starého lístia.

Nevedela, čo je za jamou. Cúvla na rovný kus zeme, z ktorého prišla. V ušiach jej hučalo a chcelo sa jej bežať, len aby už znovu uvidela slnko.

Potom si spomenula na smrek. Na hru s vytŕčajúcim chvostom. A na mamičkin hlas: Zastav sa na bezpečnom mieste.

Janka si sadla pri širokom kmeni. Labky sa jej triasli, a tak ich položila na zem a chvíľu cítila pod vankúšikmi pevný povrch. Nadýchla sa. Vydýchla. Slzy jej aj tak stiekli po líčkach.

„Mamička! Som tu!“ zavolala.

Počkala. Z koruny spadla drobná suchá vetvička. Janka nadskočila.

„To som bol ja,“ ozvalo sa zhora.

Po kmeni zoskočil ďateľ. V zobáku držal kúsok kôry, ktorý si hneď odložil do škáry.

„Nevidel si moju mamičku?“ spýtala sa Janka.

„Zatiaľ nie. Ty ju nevidíš tiež?“

Janka pokrútila hlavou. „Išla som za motýľom. A teraz neviem, kde je lúka.“

Ďateľ sa pozrel pomedzi vetvy. „Vyletím sa rozhliadnuť. Ty môžeš zostať tu.“

„To mám aj v pláne,“ povedala Janka, hoci sa jej hlas ešte triasol. „Ale môžeš sa potom vrátiť?“

„Vrátim sa k tomuto stromu.“

Kým čakala, všimla si na kmeni červenú čiaru. Bola na tej strane, ku ktorej sedela chrbtom. Janka vstala a prezrela si ju. Hranica bola teda celkom blízko. Len nevedela, kde popri nej obišla paprade a kde sa dá bezpečne prejsť.

Na okamih ju napadlo ísť od jedného označeného stromu k druhému. Potom sa pozrela na spletené korene a zostala pri svojom kmeni.

Priložila labku na značku.

„Značka, posvieť.“

Červené svetlo sa rozlialo po drsnej kôre. Janka pri ňom zostala stáť a znova zavolala. Tentoraz pomalšie a hlasnejšie: „Mamička! Som pri svietiacej značke!“

Mamička už ide

Na lúke medzitým mamička zdvihla hlavu od malín. Pri kameni ležala nedokončená strecha, ale Janka tam nebola. Odložila košík a zavolala ju. Keď nedostala odpoveď, prešla ku smrekom, za ktorými ju naposledy zazrela.

Aj ona sa na chvíľu musela zastaviť a nadýchnuť. Potom pozorne počúvala.

„Mamička!“

Hlas prišiel spoza papradia. Mamička vykročila popri okraji lúky a znova zavolala Jankino meno.

Janka sa narovnala tak rýchlo, až sa udrela uchom o nízku vetvičku.

„Tu som!“

Už chcela vybehnúť za hlasom, ale medzera pred ňou stále viedla k jame.

„Zostanem pri strome!“ zakričala namiesto toho.

„Dobre, Janka! Počujem ťa. Idem k tebe!“

V tej chvíli sa vrátil ďateľ. Sadol si na nízky konár a ukázal zobákom smerom k lúke.

„Už ide. Má malinovú škvrnu na labke.“

Janka sa prvý raz trochu usmiala. „Tak to bude určite ona.“

Svetlo na kmeni začínalo slabnúť. Skôr než celkom zhaslo, medzi papraďami sa objavil mamičkin hrdzavý chrbát. Obišla jamu po pevnej zemi a pristúpila k Janke.

Líštička sa jej hodila okolo krku. Mamička ju objala a chvíľu iba sedeli tesne pri sebe. Janka cítila jej teplý kožuch a vôňu rozpučených malín.

„Veľmi som sa bála,“ povedala nakoniec.

„Aj ja,“ priznala mamička. „Teraz som tu. Bolí ťa niečo?“

„Iba ucho. Trošičku. Ten konár sa vôbec neuhol.“

Mamička jej ucho prezrela a jemne ho pohladkala. Potom si Janka utrela nos do vlastnej labky.

„Nevšimla som si značku. Chcela som vidieť motýľa zblízka.“

„Rozumiem. Nabudúce ma zavolaj, keď budeš chcieť odísť od nášho miesta.“

„Myslela som, že som len kúsoček od kameňa.“

Mamička prikývla. „Pri pozeraní na niečo zaujímavé sa tie kroky ľahko nazbierajú.“

Janka jej porozprávala o jame, čakaní aj o značke. Mamička ju počúvala bez prerušovania. Keď dohovorila, pritiahla si ju ešte bližšie.

„Pomohlo mi, že si volala a zostala tu. Vedela som ísť za tvojím hlasom.“

Ďateľ nad nimi naklonil hlavu.

„Ja som zatiaľ dohliadal na strom,“ oznámil.

„Držal sa statočne?“ spýtala sa mamička.

„Ani sa nepohol.“

Janka sa zasmiala. Poďakovali mu a potom sa spolu vrátili na lúku. Mamička šla prvá, pomaly obchádzala korene a pri hustom papradí podala Janke labku. Z tej strany vyzerala cesta oveľa kratšia.

Pri kameni našli šiškového ježka pod zrútenou strechou. Janka mu z nej vybrala nos.

„Ty si dnes tiež radšej zostaň doma,“ povedala mu.

Sadli si vedľa košíka, napili sa vody a zjedli pár malín. Janka už znova počula lúčne kobylky. Ich cvrkanie bolo také známe, až sa jej uvoľnili plecia.

Mamička si presunula košík ku kameňu. Zostalo v ňom ešte dosť miesta, ale zbieranie mohlo počkať.

„Môžem chvíľu sedieť pri tebe?“ spýtala sa Janka.

Mamička nadvihla chvost, aby si k nej mohla prisadnúť. „Koľko budeš potrebovať.“

Janka sa oprela o jej bok. Zo začiatku sa obzerala pri každom šuchnutí. Postupne jej prestali tuhnúť labky a začala vyberať z trávy vhodné konáriky. Jeden podala mamičke, druhý položila na kameň.

„Dnes už asi nenazbierame plný košík,“ povedala.

„Kaša bude dobrá aj s týmto. A jednu malinu mám ešte tu.“

Ukázala škvrnu na labke. Janka ju pobavene ovoňala.

Nad žltými kvetmi sa objavil modrý motýľ. Možno ten istý, možno iný. Janka sa postavila, ale potom chytila mamičku za labku.

„Pôjdeš sa pozrieť so mnou?“

Prešli ku kvetom spolu. Čupli si a chvíľu čakali. Motýľ preletel ponad košík, obišiel mamičkino ucho a sadol si priamo na Jankin plochý kameň.

Janka ani nedýchala. Keď otvoril krídla, dobre uvidela všetky svetlé bodky.

„Prišiel pozrieť ježkov dom,“ šepla.

Mamička sa usmiala a podala jej konárik na strechu.