Myška Betka a cudzia peňaženka

Balón pre Betku

Myška Betka mala na zástere veľké modré vrecko. Zmestila sa doň vreckovka, jabĺčko aj šiška. Raz si tam schovala rožok. Potom si naň sadla. Domov priniesla rožkovú placku. Na boku zástery mala pútko na utierku.

Dnes mala vo vrecku iba svoju mincu. Dostala ju od mamy na malý balón. Celé ráno pochodovala po kuchyni. Za sebou ťahala lyžičku na šnúrke. Skúšala, ako sa s balónom chodí. Lyžička sa však nechcela vznášať.

„Tá tvoja má rada podlahu,“ zasmiala sa mama. Betka lyžičku odviazala a vrátila ju na stôl. Potom si pohladila prázdnu dlaň. Už si v nej predstavovala šnúrku.

S mamou prišli na námestie. Voňali tam teplé buchty. Na dlažbe poskakovali vrabce. Mama zastala pri kvetoch. Betka zamierila k známemu stánku uja ježka. Mama na ňu od kvetov dobre videla.

Nad stánkom sa hojdali balóny. Žlté, modré aj červené. Veľký červený balón vyzeral ako obrovská jahoda. Betka zaklonila hlavu. Urobila krok dozadu. Balón bol takmer taký veľký ako ona.

„Ten by som chcela!“ ukázala. Ujo ježko sa pozrel na jej mincu. „Na veľký ti nestačí. Ale tento malý červený si môžeš kúpiť.“ Pritiahol nižšie menší balón. Betka natiahla labku. Už-už sa ho dotkla.

Vietor ho pošteklil a balón jej uhol. Betka sa zachichotala. Potom pozrela na ten veľký. „Ešte si ich poobzerám,“ povedala. Mincu vrátila do vrecka. Sadla si na lavičku hneď vedľa stánku. Malý balón sa jej páčil. Lenže veľký bol taký veľký!

Pri nohe lavičky zbadala čosi hnedé. Nebol to list. Ani šiška. Bola to otvorená peňaženka. Vnútri sa leskli peniaze. Betka ju zdvihla. Mala žltý gombík ako malé slniečko.

Pozrela na veľký červený balón. Potom na peniaze. Na okamih jej bolo v brušku celkom šteklivo. Peňaženku však zatvorila. Pritlačila žltý gombík a obzrela sa okolo lavičky.

„Haló? Niekomu spadla peňaženka!“ zavolala. Vrabce odleteli. Jeden sa hneď vrátil. Omrvinka na dlažbe bola zjavne dôležitejšia. Betka peňaženku podržala pred sebou. Nikto po ňu neprišiel.

Posunula sa na kraj lavičky. Možno sa majiteľ o chvíľu vráti. Chvíľku vyzerala vľavo. Potom vpravo. Pri obracaní sa jej chvost zachytil o vlastnú zásteru. „Aj ty niekoho hľadáš?“ zamrmlala mu. Chvost vyslobodila. Lavička vedľa nej zostala prázdna.

Klobúk na úteku

Ujo ježko práve priväzoval balón k stojanu. Betka k nemu pribehla. „Našla som peňaženku. Pri lavičke. Nikto sa po ňu nevrátil.“ Podala mu ju. Bola rada, že ju už nemusí pevne zvierať.

Ježko ju položil na poličku pod pultom. „Tu počká v bezpečí. Kto ju bude hľadať, príde sa spýtať.“ Betka si stúpla na voľné miesto vedľa stánku. Odtiaľ videla lavičku aj cestu pomedzi kvety. Mame zamávala. Mama jej zamávala späť.

Nad Betkinou hlavou zašušťali balóny. Malý červený sa naklonil nad pult. Ježko mu napravil šnúrku. „Dnes sa ti nejako nechce stáť rovno,“ povedal mu. Betka sa usmiala. Ani jej sa nechcelo stáť rovno. Najradšej by už poskakovala cestou domov.

Vtom sa pri lavičke zjavil žabiak. Obzeral sa pod nohy. Potom nakukol za operadlo. „Niečo som stratil!“ vyhŕkol. Betka nastražila uši. „Peňaženku?“ Žabiak prekvapene zažmurkal. „Nie. Môj zelený klobúk!“

Betka mu pozrela na hlavu. Klobúk tam nebol. Bol na zemi za ním. Vietor ho práve posúval po dlažbe. „Tam ide!“ ukázala. Žabiak sa otočil. Klobúk sa prevrátil a kĺzal ďalej. Vyzeral ako zelená miska, ktorá sa ponáhľa na obed.

Betka sa postavila klobúku do cesty. Zastavila ho topánkou. Žabiak ho zdvihol a oprášil. „Ďakujem! Bez neho mi vietor šteklí hlavu.“ Nasadil si ho. Tentoraz si ho pridržiaval oboma labkami.

„A vy ste stratili peňaženku?“ spýtal sa. „Ja som ju našla,“ povedala Betka. „Hľadám toho, komu patrí.“ Žabiak sa obzrel po námestí. „Tak nech sa vám nájde aj ten!“ zaželal. Opatrne odskákal. Klobúk držal tak pevne, až mu zakrýval oči.

Betka sa vrátila k ježkovi. Peňaženka stále čakala na poličke. „Prišiel niekto?“ Ježko pokrútil hlavou. Betka si povzdychla. Na námestí bolo toľko labiek. Malých, veľkých, chlpatých aj hladkých. Ktoré z nich tú peňaženku hľadali?

Znovu sa rozhliadla. Teraz si všímala tváre. Väčšina zvieratiek pozerala na stánky. Jedna pani jazvečica však hľadela dolu. Zastala pri kvetoch. Siahla si do vrecka. Potom do druhého. Obe labky vytiahla prázdne.

Jazvečica sa obrátila späť. Nazrela pod lavičku na opačnej strane cesty. Pritisla si labku k lícu. Betka už vykročila. Potom zastala. Čo ak pani hľadá tiež klobúk? Jazvečica si sadla na okraj lavičky. Plecia jej ovisli. Betka sa zhlboka nadýchla. „Ujo ježko, spýtam sa tej pani. Tam pri kvetoch.“

Malá červená jahoda

Betka prešla ku kvetom. Mama stála hneď vedľa. „Prepáčte,“ oslovila jazvečicu. Pani zdvihla hlavu. „Nestratili ste niečo?“ Jazvečica si opäť siahla do vrecka. „Peňaženku. Mala som ju, keď som kupovala buchty. Teraz ju nikde nemám.“

Betke sa uši narovnali. „Jednu som našla! Ujo ježko ju odložil.“ Ukázala na blízky stánok. Jazvečica vstala. Betka kráčala vedľa nej. Tentoraz jej dlažba pod topánkami znela veselo. Klop, klop, klop.

Pri pulte jazvečica povedala: „Je hnedá. A má veľký žltý gombík. Stále sa mi pletie do labky.“ Ježko vytiahol peňaženku z poličky. Žltý gombík sa zablysol na slnku. Jazvečica si vydýchla tak nahlas, až sa Betke zachvel fúzik.

„Tá je moja!“ Jazvečica ju vzala do labiek. Otvorila ju, nakukla dnu a pritúlila si ju k hrudi. „Veľmi ti ďakujem. Celé námestie som prešla s nosom pri zemi.“ Betka sa usmiala. „Našla som vás aj bez peňaženky. Pozerali ste sa pod lavičky.“

Mama prišla ku stánku. Betka jej už ťahala rukáv. „Mami, našla sa!“ „Peňaženka?“ „Aj pani!“ Mama sa usmiala a Betku pohladila medzi ušami. Betka si konečne uvoľnila plecia. Ani nevedela, že ich mala také zdvihnuté.

Potom vo vrecku nahmatala svoju mincu. Stále tam bola. Chladná, guľatá a celkom jej. Položila ju na pult. „Prosím si ten malý červený balón.“ Ježko ho stiahol zo stojana. Bol pekne okrúhly. Keď ho pustil vyššie, Betka sa načiahla za šnúrkou.

„Nech ti neuletí,“ povedala jazvečica. „Môžem ti ho priviazať k pútku na zástere?“ Betka prikývla. Jazvečica urobila pevný uzlík. Betka si šnúrku ešte chytila do labky. Balón sa jej vznášal nad plecom ako červená jahoda.

Zafúkal vietor. Jahoda sa naklonila mame k nosu. Mama pred ňou uhla. Balón sa vrátil k Betke. „Ide nám ovoňať buchty,“ zachichotala sa. Mama jej podala kúsok rožka z tašky. Betka zahryzla. Tentoraz ho nemusela niesť vo vrecku.

Jazvečica im zamávala a odkráčala. Peňaženku si schovala hlboko do tašky. Betka kráčala s mamou domov. Pri bráne vyšla na špičky. Balón vystúpil s ňou. Čupla si. Balón klesol. To sa jej lyžičke ráno vôbec nedarilo.

Doma sa Betka najprv zastavila vo dverách. Opatrne za sebou vtiahla aj balón. Potom ho s mamou priviazali k operadlu stoličky. Betka si na ňu sadla s olovrantom. Červená jahoda jej tíško prikyvovala nad hlavou. A vo veľkom modrom vrecku zostalo miesto na všetky omrvinky.