Zbojník Juro a klobúk pre kozu

Klobúk na rohoch

V slovenských horách žil zbojník Juro. Nosil zelenú vestu, široký opasok a čierny klobúk so zeleným pierkom. Na pierko bol veľmi hrdý. Pri chôdzi sa mu kývalo nad uchom a Juro si ho občas chytil, aby mu neuletelo.

Jedného rána si pri potoku skúšal zbojnícky pozdrav. Vystrel sa, zhlboka sa nadýchol a zvolal: „Hej!“ Namiesto poriadneho výkriku mu však z hrdla vyšlo iba slabé pípnutie.

„To bolo iba pre vrabce,“ zamrmlal a odkašľal si. „Teraz ma bude počuť celá hora.“

Skôr než to stihol skúsiť znova, ozval sa od koliby bača. Stál pri bránke s hrnčekom v ruke. Na lúke za ním sa pásli ovce a kozy.

„Juro, nevidel si moju bielu kozu? Tú s hnedými ušami. Ráno išla s kozľaťom ku studničke a ešte sa nevrátili.“

„Zasa išla na výlet?“ usmial sa Juro.

„Veru tak. Pôjdem ich pohľadať, len čo dopijem,“ povedal bača. Obrátil hrnček hore dnom. Nevypadla z neho ani kvapka. „Aha, veď už som dopil!“

„Ja ich privediem. Aj tak idem okolo,“ ponúkol sa Juro. Už si predstavoval, ako sa s kozami vráti ku kolibe. Pri bránke zavolá také hlasné „hej“, že bačovi poskočí čiapka.

Vybral sa po úzkom lesnom chodníku. Pod čižmami mu šuchotalo ihličie a vo vzduchu voňala mokrá zem. O chvíľu prišiel ku studničke. Voda z nej tiekla do dreveného korýtka. Juro si čupol a opláchol si tvár.

Vtom za sebou začul šuchot a pocítil, ako ho niečo ťahá za klobúk. Obzrel sa a zbadal bielu kozu s hnedými ušami. V papuli držala jeho pierko aj s okrajom klobúka.

„Klobúk sa neje,“ povedal jej Juro. „Ten si dávam na hlavu.“ Natiahol ruku, no koza odskočila a stiahla mu klobúk z hlavy. Vlasy mu zostali trčať na všetky strany.

Koza vyskočila na nízky kameň pri šípovom kríku. Keď klobúk pustila, zachytil sa jej medzi rohmi. Zelené pierko jej viselo pri uchu.

Juro sa rozosmial. „No dobre, aj tebe pristane. Ale domov ho ponesiem ja.“

Koza zatiaľ obhrýzala pierko. Juro pozrel hore na lúku, kde stála koliba. Nad strechou sa zbierali sivé oblaky. „Poď, cestovateľka. Bača už čaká.“ Koza sa však ani nepohla.

Hej alebo mé

Juro si založil ruky na boky a postavil sa pred kozu. „Teraz počúvaj!“ Zhlboka sa nadýchol. „Hej! Ideme domov!“ Tentoraz zakričal tak hlasno, až sa sám prekvapil.

„Mé,“ odpovedala koza a potriasla hlavou. Klobúk sa jej zošmykol na oči.

„Takto cestu neuvidíš,“ usmial sa Juro. Opatrne jej ho zložil a nasadil si ho na hlavu. Pierko bolo celé mokré a ohnuté. „Výborne. Klobúk už mám. Teraz poď aj ty.“

Ustúpil ku chodníku. Koza zoskočila z kameňa a Juro sa potešil. Ona ho však obišla a vrátila sa ku kríku. Strčila nos medzi listy.

„Tam koliba nie je,“ povedal jej Juro. Nazrel do kríka, ale cez husté lístie nič nevidel. Myslel si, že koza hľadá niečo pod zub. Jemu tiež zaškvŕkalo v bruchu.

Sadol si na kameň a vytiahol z kapsy chlieb. Keď si odlomil kúsok, koza sa obzrela. „Toto je moja desiata,“ povedal Juro. Potom mu čosi napadlo. Natrhal hrsť čerstvej trávy a podržal ju koze pred nosom.

„Pozri, čo mám pre teba!“ Koza si vzala niekoľko stebiel. Juro pomaly cúval ku chodníku a lákal ju za sebou. Natiahla krk, no ďalej nešla. Obrátila sa späť ku kríku.

Juro pozrel na trávu, ktorá mu zostala v ruke. „No áno. Všade okolo máš trávu a ja ti nosím ďalšiu.“ Pustil ju na zem a odložil si chlieb do kapsy.

Znova si sadol na kameň a chvíľu pozoroval kozu. Stála pri kríku a mečala. Stále pritom obracala uši k tomu istému miestu. Juro sa započúval. Popri žblnkote vody začul aj slabé „mé“. Ozývalo sa z kríka!

Kľakol si a odhrnul listy. Pod kríkom stálo malé biele kozľa s hnedou škvrnkou na čele. Vetvička sa mu zachytila za modrý obojok. Vždy keď chcelo odísť, zadržala ho. Kozľa zamečalo a mama mu hneď odpovedala.

„Aha, preto nechceš ísť domov,“ povedal Juro koze. Zložil si klobúk a položil ho na kameň.

Spolu ku kolibe

„Hneď ti pomôžem,“ prihovoril sa Juro kozľaťu. Načiahol sa za vetvičkou, ale tŕne sa mu zachytili o vestu. Odopol si teda široký opasok a zachytil ním vetvičku. Opatrne ju odtiahol, až vykĺzla spod obojka. Potom ju pridržal bokom, aby kozľa mohlo vyjsť.

Kozľa vykročilo von. Najprv sa medzi listami objavil biely nos, potom predné kopýtka a napokon celé kozľa. Rozbehlo sa k mame a pritúlilo sa k nej. Koza mu nežne oňuchala čelo. Juro pomaly pustil vetvičku a spokojne si vydýchol.

Keď sa kozľa upokojilo, pribehlo k Jurovi. Na kolene mal prilepený list. Kozľa k nemu pričuchlo a kýchlo si. List odletel do trávy. „Ty vieš upratovať aj nosom!“ rozosmial sa Juro.

Pripol si opasok a zdvihol klobúk. Zelené pierko zmizlo. Na zemi z neho zostal len malý mokrý kúsok. Koza vedľa neho spokojne prežúvala. „Tak ty si mi zjedla ozdobu!“ povedal Juro. „Dúfam, že ti chutila.“

Vtom mu na nos dopadla dažďová kvapka. „Teraz už pôjdeme všetci,“ povedal a vykročil ku kolibe. Koza sa konečne pohla za ním. Kozľa poskakovalo vedľa nej, až napokon obehlo mamu a zastalo Jurovi rovno pred čižmou.

Juro zastal, aby doň nestrčil. „Nech sa páči, malý pán. Máte prednosť.“ Kozľa naňho pozrelo a odcupkalo ďalej. Juro sa za ním usmial. Vtom sa mu zošmykol klobúk. Zachytil ho a koza k nemu hneď natiahla nos. Juro si klobúk schoval za chrbát. „Kdeže! Z neho už ochutnávať nebudeš.“

Pri bránke ich už čakal bača. „Tu ste!“ zvolal a otvoril im. Kozľa pribehlo k nemu.

„Zachytilo sa v kríku,“ vysvetlil Juro. „Preto sa ani koza nechcela vrátiť.“ Bača si ku kozľaťu čupol a pohladil ho po chrbte. Kozľa mu oprelo čelo o koleno.

Juro si sadol na lavičku pod strieškou koliby. Bača mu priniesol hrnček teplého čaju. „A kde máš pierko?“ spýtal sa.

„To mala koza na raňajky,“ odpovedal Juro. Bača sa zasmial, až sa mu rozkývali fúzy. Z lavičky zdvihol dlhé steblo trávy a podal ho Jurovi. Ten si ho zastrčil za stužku na klobúku namiesto pierka.

Kozľa sa hneď zadívalo na jeho novú ozdobu. Juro si pridržal klobúk. „Toto si nechám aspoň do večera.“

Vonku sa rozpršalo. Koza s kozľaťom si ľahli do suchého sena pod strieškou. Juro chcel bačovi konečne ukázať svoj hlasný zbojnícky pozdrav. Už sa nadýchol, no vtom zbadal, že kozľa zatvára oči. Usmial sa a iba potichu zašepkal: „Hej.“ Steblo na klobúku sa mu jemne zakývalo.