Riko a pesnička pre dvoch

Bum, bum, bum!

Riko niesol do novej herne svoj najväčší poklad. Bol to červený bubienok s hladkou krémovou blanou. Pri každom kroku mu tichučko zabzučal pri modrom brušku.

V herni už čakala jeho kamarátka Ida. Bola fialová a na hlave mala malú bielu lampičku. Riko si na privítanie poťukal po medenom uchu.

„Pripravené na pesničku!“ oznámil.

Popoludní mali prísť prví malí roboti. Riko s Idou im chceli zahrať. Potom sa spolu pustia do kociek a dreveného vláčika, ktorý zatiaľ čakal na polici.

Ida vytiahla zvonkohru. Na drevenom stojane viseli tri kovové rúrky. Jemne do nich udrela paličkou.

„Cink-cink, ciiiink.“

Riko naklonil okrúhlu striebornú hlavu.

„Ešte raz! Posledné mi zazvonilo až v uchu.“

Ida sa usmiala a zahrala znovu. Potom prišiel rad na Rika. Sadol si na lavičku, oprel bubienok o žlté chodidlá a chytil dve drevené paličky.

Bum, bum, bum! Bum, bum, bum!

„A teraz spolu!“ potešil sa.

Začal bubnovať. Ida pridala svoju pesničku. Lenže Riko počul iba bubienok. Keď po chvíli zdvihol hlavu, Ida už nehrala.

„Prečo si prestala?“

„Moju zvonkohru vôbec nepočuť.“

Riko sa zamyslel. Možno Ida nevedela, kedy má začať.

„Ukážem ti začiatok poriadnym úderom.“

BUM! Udrel tak veselo, až mu poskočilo žlté chodidlo. Potom bubnoval ďalej. Idine cinknutia sa stratili znova.

Ida zložila paličku na stolík.

„Chcela som hrať s tebou,“ povedala.

Riko prestal. Na návštevu sa tešil práve preto, že už nebude hrať sám. Zatiaľ však počul iba seba.

Konečne ťa počujem

Položil obe paličky na lavičku.

„Zahráš mi ešte raz tú svoju?“ poprosil.

Ida prikývla. Cink-cink, ciiiink. Posledný tón chvíľu poletoval po herni a pomaly doznel.

Riko sa usmial.

„Takto sa mi to páči.“

Potichu dvakrát poklopal dlaňou na koleno. Potom sa zastavil a pozrel na Idu. Zahrala mu odpoveď.

Riko poklopal znova. Ida zazvonila.

„Už viem!“ vyhŕkol. „Zahrám ja. Potom počkám na teba.“

Vzal paličky. Bum, bum! Pravá ruka sa mu už spúšťala k ďalšiemu úderu, ale Riko ju podržal hore.

Ida zahrala. Počul ju celú.

„To je naša pesnička!“ zvolal.

Skúsili ju ešte raz. Riko zabubnoval a počkal. Ida mu odpovedala zvonkohrou. Obaja sa na seba pozerali, aby vedeli, kedy môže pokračovať druhý.

Pri ďalšom pokuse Riko nechtiac ťukol do okraja bubienka.

Klop!

„Bubienok si kýchol,“ zachichotala sa Ida.

„Dúfam, že už neprechladne,“ povedal Riko vážne a obaja sa rozosmiali.

Z dvora sa ozvali hlasy. Ida pozrela k oknu.

„Už idú!“

Riko si upravil bubienok pri chodidlách. Tentoraz sa tešil aj na chvíľu, keď zdvihne paličky a nechá zaznieť Idu.

Pesnička pre dvoch

Malí roboti vošli do herne a posadali si na koberec. Jeden okrúhly robot si pritiahol kolená tak blízko, až sa skoro prekotil. Rýchlo sa vyrovnal a tváril sa, že presne tak si chcel sadnúť.

Riko sa usmial a pozrel na Idu.

„Toto hráme spolu.“

Bum, bum!

Zdvihol paličky. Vtom sa pri dverách objavil ďalší návštevník a zamával. Riko mu chcel hneď zabubnovať na pozdrav. Ruku mal už pripravenú.

Lenže Ida práve začínala svoju pesničku.

Riko nechal paličku vo vzduchu. Návštevníkovi namiesto úderu kývol hlavou a počúval.

Cink-cink, ciiiink.

Až keď Ida dohrala, znovu sa ozval bubienok.

Okrúhly robot si začal poklopávať na kolená. Keď Riko zdvihol paličky, zdvihol aj on ruky. Všetci počuli zvonkohru až do posledného cinknutia.

Idina lampička svietila a Riko sa usmieval tak široko, až mu bolo vidieť maličké skrutky pri kútikoch úst.

Keď dohrali, návštevníci zatlieskali. Potom prišiel rad na kocky. Riko postavil tunel a Ida cezň poslala vláčik. Podarilo sa mu prejsť bez jedinej zhodenej kocky.

Večer odložili hračky na police. Ida zabalila zvonkohru a Riko si pritúlil bubienok.

Pri dverách dvakrát jemne poklopal na drevenú zárubňu. Potom čakal.

Ida ešte na chvíľu otvorila obal a vzala paličku.

Cink-cink, ciiiink.

Posledný tón ich odprevadil cez prah.