Drak Ohnivák a tri čarovné slová

Prázdna lúka

Vysoko v horách, kde sa mraky zachytávali o skalné štíty, býval malý drak Ohnivák. Mal červené šupiny, zelené krídla a chvost, ktorý sa mu pri otáčaní vždy niekam priplietol. V jaskyni preto nemal stoličky. Na jednej by sedel a ostatné by poprevracal.

Ohnivák vedel lietať aj zapáliť oheň v kamennom kozube. Najradšej však počúval smiech z doliny. Zdola k nemu doliehalo klopkanie lopty, šuchot trávy a veselé volanie. Vtedy si predstavoval, že niekto volá práve jeho.

Lenže keď priletel medzi zvieratká, zábava sa obyčajne skončila. Ohnivák totiž všetko chcel hneď. Hračku schmatol, jedlo si vzal a pri každom nesúhlase zahučal. Keď sa nahneval, z nozdier mu vyrazil sivý dym.

„Veď by som im nič neurobil,“ vravieval cestou domov.

Nevšimol si pritom, ako pevne zvieratká držia svoje veci a ako ďaleko pred ním ustupujú.

Jedného rána zacítil nad lúkou vôňu čerstvej mrkvy. Zajačik práve vyťahoval z košíka oranžové korene. Na každom ešte zostala trocha vlhkej hliny.

Ohnivák pristál tak prudko, až sa sedmokrásky rozkývali.

„Daj mi mrkvu!“ zahučal a roztiahol krídla.

Zajačik si pritiahol košík k brušku.

„Tieto nesiem na zajtrajšiu spoločnú večeru. Musím ich ešte…“

„Ale ja som hladný teraz!“

Drakovi vyletel z nosa dym. Zajačik privrel oči, pustil košík a odbehol do nory. Ohnivák zdvihol jednu mrkvu a zahryzol sa. Hlasné chrumknutie sa rozľahlo po prázdnej lúke.

Zjedol ju až po zelený konček. Potom si všimol zajačie stopy v mäkkej zemi. Viedli od neho preč.

„Zasa som tu sám,“ povedal.

„Aj zajačik je teraz sám. A navyše sa bojí.“

Na machovom pni sedel škriatok Vítek. Z červenej čiapky mu trčala borovicová ihlica a v rukách držal rozrobenú píšťalku.

Ohnivák zložil krídla.

„Ja som len chcel ochutnať.“

„To si mu mohol povedať. Namiesto toho si kričal a vzal si jeho jedlo.“

Drak sa pozrel na zelený konček v labke.

„Môžem mu to vrátiť?“

„Mrkvu už nie. Košík a ostatné mrkvy áno. A môžeš skúsiť napraviť, čo sa stalo.“

Vítek zoskočil z pňa.

„Pomôžu ti tri čarovné slová: prosím, ďakujem a prepáč.“

Ohnivák sa naklonil bližšie.

„Keď ich poviem, zajačik vyjde von?“

„To sa rozhodne sám. Tie slová nikoho neprinútia poslúchnuť. Musíš aj počúvať a urobiť to, čo sľúbiš.“

Drak chvíľu mlčal.

„A keď budem znova nahnevaný?“

„Najprv prestaň hovoriť. Ustúp a pomaly vydýchni smerom od ostatných. Potom si rozmysli, čo potrebuješ povedať.“

Ohnivák to skúsil. Otočil hlavu k prázdnemu kúsku lúky a pomaly vypustil posledný obláčik dymu. Vítek zatiaľ vytiahol ihlicu z čiapky.

„Tú som hľadal od rána,“ zamrmlal.

Drakovi trochu cuklo kútikom úst.

Košík a druhý pokus

Ku zajačej nore nešiel až celkom blízko. Košík položil vedľa chodníčka a sadol si o niekoľko krokov ďalej.

„Zajačik? Prepáč, že som na teba kričal a vzal ti mrkvu. Vraciam ti košík. Jednu mrkvu som zjedol.“

Z otvoru sa ozvalo tiché:

„Ja viem.“

Ohnivák prešiel pazúrikom po steble trávy.

„Môžem ti nejako pomôcť, aby ti nechýbala?“

Dlho sa nič nehýbalo. Potom vykukol zajačí nos.

„Dnes už nechcem spoločnosť. Zajtra potrebujem odniesť tekvicu k starému dubu. Je na mňa ťažká.“

Ohnivák už otváral papuľu, že ju odnesie okamžite. Potom ju zavrel.

„Dobre. Prídem zajtra. Mám čakať pri plote?“

Zajačik prikývol a stiahol sa dnu.

Drak odišiel s prázdnymi labkami. Nebolo mu veselo, ale košík zostal tam, kde si ho zajačik mohol bezpečne vziať.

Na druhý deň čakal pri plote skôr, než rosa oschla. Kým zajačik vyšiel, Ohnivák si trikrát preložil chvost, aby neležal v záhone.

Tekvica bola okrúhla, žltá a mala na boku zelenú škvrnu.

„Túto?“ spýtal sa drak.

„Áno. Prosím, vezmi ju oboma labkami. A pôjdeme pešo.“

Ohnivák sa zarazil. Lietaním by tam bol za chvíľku. Lenže zajačik by mu nestačil a tekvica bola hladká.

„Pôjdeme pešo,“ súhlasil.

Cestou mu pod pazúrik skĺzol suchý list. Tekvica sa naklonila, no drak zastal a lepšie si ju podoprel.

„Nepotrebuješ si oddýchnuť?“ ozval sa zajačik.

„Trochu áno.“

Položili tekvicu do trávy. Zajačik vytiahol z vrecka jablko, rozdelil ho a polovicu podal drakovi.

„Ďakujem,“ povedal Ohnivák.

Jedli potichu. Jablko bolo kyslasté a šťava drakovi stiekla po pazúre. Zajačik sa tentoraz neodsunul.

Pri starom dube už veverička vešala medzi konármi lampášiky. Ježko rozkladal na obrus drevené misky a srnka priniesla zväzok voňavej materinej dúšky. Večer sa tu mala stretnúť celá dolina.

Keď uvideli Ohniváka, zastali.

„Pomohol mi s tekvicou,“ povedal zajačik. „Položíš ju, prosím, sem?“

Drak ju opatrne uložil vedľa koreňa.

„Môžem pomôcť ešte s niečím?“

Veverička sa obzrela na lampášiky.

„Zatiaľ potrebujem, aby tu bol pokoj. Viažem malé uzlíky.“

Ohnivákovi stuhli plecia. Už chcel povedať, že on predsa pokojný je. V nose ho zašteklil dym.

Ustúpil k chodníčku, obrátil hlavu od obrusa a pomaly vydýchol. Potom si sadol. Na konci chvosta mu pristála lienka.

„Dobre,“ povedal. „Počkám.“

Ježko pred neho položil tri prázdne misky.

„Tieto môžeš odniesť k lavičke.“

Drak ich niesol tak opatrne, akoby boli z pavučiny.

Keď sa vrátil, zajačik práve krájal zeleninu na polievku. Ohnivák sa zastavil pri košíku.

„Dal by si mi, prosím, jednu mrkvu?“

„Teraz nie. Tieto potrebujem do hrnca. Keď bude polievka hotová, môžeš dostať misku.“

Drakovo brucho nespokojne zabublalo.

„Počulo to aj za mňa,“ povedal Ohnivák a pozrel sa naň.

Zajačikovi myklo fúzikmi.

„Polievky bude dosť aj pre také hlučné brucho.“

Ohnivák si šiel sadnúť na lavičku. Bol stále hladný, ale zistil, že aj s hladným bruchom sa dá chvíľu počkať.

O chvíľu si k nemu prisadol zajačik. Medzi nimi zostal kúsok voľnej lavičky.

„Vieš,“ povedal, „ešte sa trochu zľaknem, keď rýchlo roztiahneš krídla.“

Ohnivák sa pozrel na svoje zelené krídla. Práve nimi chcel odohnať muchu.

„Tak ti najprv poviem, že ich idem roztiahnuť. Pomohlo by to?“

„Áno. A nesadaj si, prosím, rovno pred vchod do nory. Potom neviem vyjsť von.“

„To mi nenapadlo,“ priznal drak.

Zajačik kývol k lúke.

„Pri plote je pekné miesto. Odtiaľ na teba uvidím.“

Ohnivák prikývol. Potom chvíľku hľadel na ostatných.

„V jaskyni je večer veľmi ticho,“ povedal napokon. „Preto tak rád chodím sem.“

„Môžeš niekedy prísť aj ráno,“ odpovedal zajačik. „Polievam záhony. Ty by si uniesol väčšiu krhlu.“

„A ty by si mi ukázal, ktoré rastlinky sú mrkva?“

„Ukázal. Len ju najprv necháme vyrásť.“

„Dohodnuté,“ povedal Ohnivák. Muchu zatiaľ odohnal opatrným mávnutím labky.

Miesto pri spoločnom stole

Popoludní prišiel vietor. Najprv len pohojdal lampášiky. Potom zdvihol roh obrusa a odkotúľal drevenú lyžicu pod lavičku.

„Pridržte obrus!“ zavolala srnka.

Veverička chytila jeden koniec, zajačik druhý. Ježko bežal po hladké kamene, ktorými by prikryli okraje. Vtom silnejší závan nadvihol prázdny košík a poslal ho po lúke.

Ohnivák vyskočil.

„Ja ho…“

Zarazil sa. Keby prudko vzlietol medzi miskami, krídlami by rozfúkal aj to, čo vietor ešte nechal na stole.

„Môžem zastať z tejto strany a roztiahnuť krídla?“ spýtal sa. „Trochu vám zakryjem vietor.“

„Áno, pri chodníčku je dosť miesta,“ odpovedala srnka.

Drak sa postavil bokom k dubu. Rozprestrel krídla a pevne zaprel labky do zeme. Vietor mu hladil šupiny a napínal zelené blany. Za ním sa obrus prestal vzdúvať.

„Takto to uviažem!“ potešila sa veverička.

Zliezla po kmeni a pripevnila šnúru s lampášikmi nižšie. Zajačik zastrčil okraje obrusa pod kamene. Ježko medzitým dobehol ku košíku, ktorý sa zachytil o trs trávy.

„Mám ho!“ zafučal.

Ohnivákovi sa unavili plecia.

„Už dlho nevydržím,“ oznámil.

„Ešte tento uzol,“ povedala veverička. „Hotovo! Môžeš zložiť krídla.“

Drak si sadol tak rýchlo, až sa mu chvost stočil pod lavičku. Všetci skontrolovali misky, jedlo aj lampášiky. Nič sa nerozbilo a košík sa vrátil na svoje miesto.

„Ďakujem, že si nám pomohol,“ povedala srnka.

„A že si najprv povedal, čo chceš urobiť,“ dodala veverička. „Stihla som ti uvoľniť miesto.“

Ohnivák sa usmial. Zajačik mu priniesol vodu v širokej drevenej miske.

„Nech sa páči.“

„Ďakujem,“ vydýchol drak.

Vtedy mu z nozdier vyleteli tri drobné svetielka. Jedno zlaté, druhé zelené a tretie ružové. Vznášali sa mu pred nosom a pomaly zhasli.

Ježko si obzeral vlastný ňufák.

„Ja som povedal ďakujem už dvakrát. U mňa nič.“

Z neďalekého pňa sa zasmial Vítek.

„To je dračia radosť. Keď je Ohnivák pokojný a teší sa, namiesto dymu sa niekedy objavia svetielka. Nehrejú a zhasnú skôr, než dopadnú na zem.“

„Takže nezapália obrus?“ uistila sa veverička.

„Ani jedinú nitku.“

Ohnivák skúsil vyfúknuť ďalšie. Vyšiel z neho iba smiešny zvuk.

Zajačik sa rozosmial a drak s ním. Tentoraz mu pred nosom zablikalo celé malé súhvezdie.

Keď sa zotmelo, všetci sa usadili okolo obrusa. Polievka voňala tekvicou, mrkvou a bylinkami. Ohnivák dostal veľkú misku a lyžicu, ktorá sa mu medzi pazúrmi skoro stratila.

„Túto mám naozaj použiť?“ spýtal sa vážne.

Ježko mu priniesol malú naberačku.

„Táto ti padne lepšie.“

Po večeri veverička vytiahla loptu. Ohnivák sa za ňou hneď obrátil, no labky nechal pri sebe.

„Môžem sa pridať?“

„Môžeš,“ povedala. „Budeme si ju kotúľať. Ja začínam.“

Drak si sadol do trávy vedľa zajačika. Keď lopta prišla k nemu, jemne ju postrčil nosom. Dokotúľala sa presne k ježkovi, ktorý ju zastavil oboma labkami.

Neskôr Ohnivák vyletel k svojej jaskyni. Nad dolinou ešte videl lampášiky a počul, ako zajačik volá:

„Zajtra sa hráme zasa!“

„Prídem!“ odpovedal drak.

Pri vchode si pokojne poskladal krídla. Z nosa mu vyletelo jediné zlaté svetielko a na okamih mu osvietilo úsmev.