Húsenička Lujza a jej krídla

Výhľad z ďateliny

Na slnečnej lúke rástli žlté púpavy, červené maky a ďatelina, ktorá voňala sladko aj po daždi. Medzi ich stonkami bývala zelená húsenička Lujza. Mala drobné nožičky, zdravý hlad a obľúbený list s vykrojeným okrajom. Každé ráno si z neho odhryzla kúsok a povedala:

„Dnes chutí ešte lepšie než včera.“

Potom sa pozrela hore. Nad lúkou práve prelietaval motýľ Filip. Jeho modré krídla s tmavými pásikmi na chvíľu zatienili slnko. Pristál na ďateline, rozvinul tenký cuciak a napil sa nektáru.

Lujza prestala žuť.

„Filip, čo vidíš zhora?“

„Celý chodníček až po dub. A dnes aj záhradníkov klobúk za plotom.“

„Naozaj celý klobúk?“

„Aj dierku na vrchu.“

Lujza si predstavila lúku pod sebou, maky ako červené bodky a cestičku, ktorá sa nikde nestráca za steblami. Od tej chvíle chcela lietať ešte väčšmi. Svoj list mala rada, lenže bol stále na tom istom mieste.

„Chcela by som sa dotknúť obláčika,“ povedala.

Filip zdvihol tykadlá.

„Tak vysoko nelietam ani ja. Ale môžem ti ukázať, aký je výhľad z ďateliny.“

Kým Lujza vyliezla po stonke, Filip na ňu čakal. Zhora uvidela kamienok pri chodníku, tri sedmokrásky aj svoju rastlinu. Bolo to krásne. No keď Filip odletel, znovu si povzdychla. Ona musela zliezť rovnakou cestou naspäť.

Popoludní si našla široký list tesne nad hustým machom. Natiahla sa na ňom, zdvihla predné nožičky a skúsila nimi mávať.

„Raz, dva, tri!“

List sa rozhojdal. Lujza sa odrazila a žuchla do machu. Ten jej pristátie stlmil, ale aj tak ju zabolel bok. Chvíľu zostala ticho, potom skontrolovala všetky nožičky. Hýbali sa. Vyliezla naspäť na pevný konárik a zhlboka vydýchla.

„Možno potrebujem vyšší list,“ zamrmlala, no už sa jej veľmi nechcelo skúšať.

„Alebo potrebuješ chvíľu posedieť,“ ozval sa hlas od duba.

Na nízkom konári sedela Múdra Sova. Lujzino žuchnutie ju vyrušilo z driemot. Naklonila hlavu, aby na húseničku dobre videla.

„Bolí ťa bok?“

„Trochu. Už to prestáva.“

„Zostaň zatiaľ tu, na pevnom mieste.“

Lujza sa prikrčila. Zrazu jej bolo do plaču.

„Chcem lietať ako Filip. Skúsila som mávať, aj sa poriadne odraziť. Lenže moje telo ma vôbec nepočúva.“

Sova si prisadla na bližší konár.

„Počúva. Len teraz vie liezť. Na lietanie potrebuješ krídla.“

„A kde ich vezmem?“

„Si húsenička. Keď vyrastieš, premeníš sa na kuklu a v nej sa tvoje telo postupne zmení na motýľa.“

Lujza sa prestala mračiť a obzrela si chrbát.

„Naozaj aj môj?“

„Aj tvoj. Nebude to dnes a neviem ti povedať presný deň. Teraz potrebuješ jesť, rásť a oddychovať. Skokom tú premenu neurýchliš.“

„Takže aj keby som skočila z najvyššej púpavy…“

„Stále by si nemala krídla. A mohla by si si ublížiť.“

Lujza sa pozrela na mach pod listom. Tentoraz mala šťastie. Už ho nechcela znovu pokúšať.

Čakanie s kamarátom

Večer jej Filip priniesol novinku o rozkvitnutom maku pri plote. Lujza mu porozprávala o skoku aj o Sove.

„Aj ty si bol húsenička?“ spýtala sa.

„Pravdaže. Jedol som tak usilovne, že po mne zostávali samé deravé listy.“

Lujza sa zasmiala, potom zvážnela.

„Čakal si rád?“

„Nie vždy. Najmä keď som sa tešil na niečo nové.“

„Čo ti pomohlo?“

Filip chvíľu premýšľal.

„Keď som nemusel čakať sám.“

Dohodli sa, že sa budú stretávať pri ďateline. Filip jej prinesie správu zhora a Lujza mu ukáže niečo z miest, kam sa s veľkými krídlami nezmestí.

Na druhý deň mu ukázala kvapku rosy zachytenú medzi dvoma lístkami. Odrazy stebiel v nej boli hore nohami.

„Našiel som jazierko na strope,“ vyhlásil Filip, keď sa nahol bližšie.

„Nestrč doň tykadlo. Je studené,“ upozornila ho Lujza.

On jej zase ukázal medzierku medzi kvetmi, cez ktorú bolo vidieť dubové konáre. Lujza si na ich rozvetvení našla Sovino miesto a odvtedy jej vedela zamávať aj z vlastného listu.

Niektoré rána sa jej darilo čakať celkom dobre. Iné si hneď po zobudení obzerala chrbátik.

„Nič,“ povzdychla si raz tak nahlas, že sa slimák pod listom zastavil.

„Čo hľadáš?“

„Krídla.“

Slimák sa pozrel na svoju ulitu.

„Tie so sebou nenosím.“

Lujza sa rozosmiala. Krídla síce nemala, ale na chvíľu na ich hľadanie zabudla.

V to popoludnie Filip nepriletel. Ochladilo sa a motýľ odpočíval pod listom pri plote. Lujze chýbali jeho správy. Keď ho na druhý deň uvidela, hneď sa spýtala, či je v poriadku.

„Len som potreboval zostať v úkryte,“ vysvetlil.

„Tak dnes rozprávam prvá ja,“ rozhodla Lujza. „Slimák včera preliezol celý koreň. Trvalo mu to až do večera.“

Filip sa pohodlne usadil a počúval.

Ako rástla, menila aj kožu. Po zvliekaní bývala unavená a chcela pokoj. Filip si vtedy sadol o kvet ďalej a svoje správy jej povedal až neskôr. Lujze sa páčilo, že nemusela byť veselá pri každej návšteve.

Raz sa po daždi vydali pozrieť na mak. Filip letel pomaly vedľa nej, kým ona liezla po prepojených listoch. Na jednej stonke však veľká kvapka vody pretrhla jej cestu.

„Tu sa neudržím,“ povedala Lujza.

Filip si všimol neďaleký suchý list.

„Ten je blízko. Myslíš, že dosiahneš?“

Lujza natiahla prednú časť tela, no zadné nožičky nechala pevne prichytené. List bol priďaleko.

„Nie. Pôjdem spodkom.“

Cesta trvala dlhšie. Keď dorazila k maku, slnko už zohrievalo jeho červené lupienky. Filip sedel uprostred a mal na hlave trochu peľu.

„Máš žltú čiapku,“ povedala Lujza.

„Výborne. Tú si zhora ešte nevidel nikto.“

Pri maku si oddýchli. Lujza bola hrdá na svoju cestu, hoci ju prešla celú po nožičkách.

O niekoľko dní prestala mať chuť na svoj obľúbený list. Najprv sa zľakla, ale cítila aj silné nutkanie hľadať pokojné miesto. Pomaly preskúmala okolie. Napokon si vybrala pevnú vetvičku pri dube, chránenú listami pred prudkým dažďom.

Sova ju pozorovala z vedľajšieho konára.

„Zdá sa, že sa pripravuješ na premenu,“ povedala.

„A budem tam sama?“

„V kukle áno. My budeme nablízku.“

Filip priletel skôr než obyčajne.

„Keď sa vrátim, spoznám ťa?“ opýtala sa Lujza.

„Dúfam. Žltú čiapku už síce nemám, ale stále som Filip.“

„A ty spoznáš mňa?“

„Budem sa pozerať sem. A môžeš mi povedať svoje meno.“

To sa Lujze zdalo celkom spoľahlivé. Ešte raz sa pozrela na lúku. Vietor rozhýbal ďatelinu a pod listom pomaly preliezal slimák.

Lujza si na vetvičke vytvorila malý hodvábny vankúšik. Pevne sa oň zachytila zadným koncom tela a zavesila sa. Keď nastala chvíľa premeny, jej posledná húsenicová koža praskla. Pod ňou sa objavila kukla. Nebol to domček, do ktorého by si zaliezla; kuklou sa stala ona sama.

Navonok zostala pokojná a nehybná. Vo vnútri sa však jej telo postupne premieňalo.

Dni plynuli. Filip chodieval skontrolovať vetvičku a Sova dávala pozor zo svojho miesta na dube. Kukly sa nedotýkali. Keď sa raz silnejšie rozfúkalo, Filip si našiel úkryt na záveternej strane kmeňa. Lujzina vetvička sa pohla spolu s ostatnými, no zostala pevne na strome.

Nové krídla

Jedného rána bola kukla tmavšia a cez jej obal už presvitali farby. Filip práve sedel na blízkom liste, keď sa obal začal otvárať.

Lujza sa pomaly vysunula von. Novými nožičkami sa zachytila vetvičky a chvíľu len visela. Bola unavená. Za chrbtom mala dve mäkké, pokrčené krídla, ktoré vyzerali oveľa menšie, než si predstavovala.

„Filip?“ zavolala slabo.

„Som tu.“

„Som to ja. Lujza.“

Filip sa usmial.

„Vitaj, Lujza.“

„Moje krídla sú pokrčené.“

„Po vyliahnutí také bývajú. Drž sa pokojne. Potrebujú sa rozvinúť a spevnieť.“

Lujza sa teda držala. Do krídel postupne prúdila tekutina a ony sa zväčšovali. Ukázala sa žltá farba, oranžové škvrnky aj jemné fialové bodky pri okrajoch. Slnko už stálo vyššie, keď sa jej krídla konečne vystreli.

Tentoraz sa Lujza nikam neponáhľala. Cítila ich váhu, vnímala vzduch a čakala, kým budú pripravené.

„Bojím sa pustiť,“ priznala potom.

Filip pristál na susednom liste.

„Môžeš začať malým preletom. Zostanem blízko.“

Lujza najskôr opatrne otvorila a zatvorila krídla. Potom nimi pohla znovu. Vzduch sa o ne oprel celkom inak než kedysi o jej nožičky. Uvoľnila zovretie a zrazu bola nad vetvičkou.

„Filip! Ja…“

Zvyšok vety nestihla. Pristála na vedľajšom liste, ktorý sa pod ňou jemne prehol.

Chvíľu hľadela na miesto, odkiaľ priletela.

„Ja som lietala,“ povedala ticho.

„Videl som.“

„Ešte raz!“

Druhý prelet bol dlhší. Pri treťom sa trochu pootočila a pristála bokom na stonke. Musela sa narovnať, no tentoraz sa smiala. Oddýchla si a až potom sa s Filipom vydala k ďateline.

Lúka pod ňou sa otvorila. Uvidela chodníček, sedmokrásky aj kamienok, ktorý kedysi obchádzala tak dlho. Jej starý list mal v okraji dobre známe vykrojenie.

„Tam som bývala!“ zavolala.

Zakrúžili nad ním v malom oblúku a pristáli na blízkom kvete. Lujza si rozvinula cuciak a ochutnala nektár. Bol sladký, celkom iný než zelené lístky.

Pri dube zdvihla Sova hlavu. Lujza jej zamávala žltými krídlami a Filip sa uklonil tak hlboko, až sa mu pošmykla nožička. Rýchlo sa zachytil. Sova sa potichu zasmiala.

Na oblohe plával malý biely oblak. Lujza sa naň pozrela, potom sklopila zrak ku kvetom.

„Kam poletíme?“ spýtal sa Filip.

„Najprv k maku. A potom ti ukážem tú kvapku pod listom, ak tam ešte je.“

„Teraz ju uvidíš zhora.“

„Aj tak sa chcem pozrieť zblízka.“

Odleteli spolu ponad ďatelinu. Pri maku Lujza spomalila, opatrne pristála a urobila Filipovi miesto. Červený lupienok sa pod nimi zľahka zakolísal. Tentoraz sa na ňom voňavým peľom poprášili obaja.