Líška Ela sa zvrtla na jednej nohe a zelený rukáv jej zašušťal. Na cvičisku práve skončila hodina kung fu. Otočky milovala. Pri pomalých krokoch sa však vždy vypytovala: „A teraz už môžeme rýchlo?“
Dnes sa ponáhľala ešte viac. V záhrade hneď vedľa cvičiska chystala narodeninovú oslavu pre kamarátku, zajačicu Ninku. Nad dreveným stolom už visela šnúra. Na stole ležali tri veľké papierové motýle: žltý, modrý a červený. Ela im nakreslila bodkované krídla.
„Prinesiem štipce!“ zavolala Ninka a v belasofialových šatách odhopkala k záhradnému domčeku.
Vtom cez záhradu prebehol vietor. Fŕŕ! Motýle skĺzli zo stola. Žltý uviazol na nízkom ríbezľovom kríku. Modrý pristál na okraji prázdneho kvetináča. Červený sa šuchotal po tráve smerom k mláke pri plote.
„Stojte! Ešte nemáte oslavu!“ Ela vyrazila ku kríku. Chňapla po žltom krídle, ale zachytila iba lístok. Otočila sa k modrému a prudko mávla labkou. Závan od jej dlane odsunul ľahučký papier na druhý okraj kvetináča.
Ela stisla papuľku. Červený motýľ sa zatiaľ zachytil o trs trávy. Za ním sa leskla voda.
Pri bránke odkladal učiteľ kung fu, žeriav, cvičebnú podložku. Všimol si Elu, ako prešľapuje medzi kríkom a kvetináčom.
„Pamätáš si náš tichý krok?“ pripomenul jej. „Zastav chodidlá. Pomaly vydýchni. Potom sa pozri.“
Ela chcela povedať, že teraz na cvičenie nemá čas. Lenže modrý motýľ sa znovu zachvel. Rozkročila sa teda ako na hodine. Vydýchla. Chvíľu iba sledovala záhradu.
Listy zašumeli, potom stíchli. Žlté krídlo sa prestalo trepotať. Aj vietor si robil prestávky!
Ela položila jednu nohu pred druhú. Pri kríku si čupla a opatrne uvoľnila papier z vetvičky. Ani kúsok sa neodtrhol. Keď sa Ninka vrátila, podala jej žltého motýľa.
„Pripni ho, prosím. Nech nám neujde druhý raz.“
Kým Ninka cvakla dreveným štipcom, Ela sa priblížila ku kvetináču. Tentoraz po modrom motýľovi nesiahla zhora. Podsunula pod obe krídla otvorené dlane. Pomaly ho zdvihla a odniesla kamarátke.
„Dva!“ potešila sa Ninka.
V tráve zašušťalo. Nový poryv uvoľnil červeného motýľa. Kĺzal sa rovno k mláke.
Ela sa už nadýchla, že sa za ním rozbehne. Potom zbadala na lavičke suchú žltú utierku na riad.
„Ninka, chyť druhý koniec! Spravíme mu mäkký plot!“
Každá vzala dva rohy. Obišli motýľa zboku a čupli si na suchú trávu pred mlákou. Napli medzi sebou utierku ako nízku stenu. Jej spodný okraj položili až na zem, aby papier neprekĺzol popod ňu.
Červené krídla poskočili na hrbolčeku. Ela pevne oprela chodidlá do trávy. Utierku držala pokojne, hoci ju šteklil chvost na členku.
Šuch! Motýľ dokĺzal k látke a zastal. Mláka zostala za ich mäkkým plotom.
„Už môžeš pristáť,“ zašepkala Ela. Ninka pritisla utierku k tráve a Ela bezpečne podobrala posledného utečenca.
O chvíľu viseli nad stolom všetky tri motýle. Každého držal drevený štipec. Vietor im iba pohojdával krídlami.
„Aj on chce oslavovať,“ usmiala sa Ninka.
Žeriav priniesol z domčeka mrkvový koláč. Voňal škoricou a na tanieroch sa ligotali omrvinky. Ela sedela vedľa kamarátky v mäkkom večernom svetle. Keď sa červený motýľ nad ňou zakýval, pomaly mu zamávala jednou labkou. Druhou si pridržala koláč.
Porozprávajme sa spolu
- Čo si Ela všimla, keď sa na chvíľu zastavila?
- Ako by si pomohol alebo pomohla zachrániť papierového motýľa ty?
- Ktorú ozdobu by si vyrobil alebo vyrobila na kamarátovu oslavu?
