Mačiatko Muro a zmiznutá váza

Klbko na výlete

V domčeku so žltou strechou bývala babička Mária a sivé mačiatko Muro. Pred oknami rástli červené muškáty a pri plote mäta, ktorá voňala vždy, keď sa jej niekto dotkol. Muro mal biele labky, zelené oči a uši, ktorým neuniklo ani zašušťanie papierového vrecka.

Najradšej skúmal všetko, čo sa kotúľalo. Orech. Drevenú cievku. Vlastný tieň, hoci ten sa kotúľať nechcel, nech doň štuchal akokoľvek.

Jedného popoludnia sedela babička v kresle a plietla zelený sveter. Ihlice ticho cinkali. Muro ležal na koberci a pozoroval klbko v košíku. Pri každom očku sa trochu pohlo.

„To klbko mi kýva,“ oznámil.

„Pozýva ťa, aby si ho nechal v košíku,“ usmiala sa babička.

Na nízkom stolíku stála maľovaná váza so žltými a červenými kvetmi. Babička z nej práve vybrala zvädnutú kytičku. Vodu vyliala, no na dne ostalo zopár kvapiek. Chystala sa priniesť čerstvé astry zo záhrady.

Muro si vázu obzeral. Okolo hrdla mala namaľovanú modrú čiarku, ktorá sa na jednom mieste skrúcala.

„Tu maliar kýchol?“ spýtal sa.

„Tu sa dedkovi zachvela ruka. Vázu mi pomaľoval sám.“ Babička prstom prešla po modrej zákrute. „Tú čiarku mám zo všetkých najradšej.“

Potom odložila pletenie a vstala.

„Idem po kvety. Stôl sa trochu kýve, preto sa pri ňom nenaháňaj. Ak sa budeš chcieť hrať, tvoja látková myška je pod kreslom.“

„Dobre,“ prikývol Muro. „Budem strážiť koberec.“

Koberec sa nehýbal. Strážil sa veľmi ľahko.

Lenže keď babička otvorila záhradné dvere, do izby vletel vánok. Zdvihol roh záclony a pohol voľným koncom vlny. Klbko sa prekotilo cez plytký okraj košíka, dopadlo na koberec a vydalo sa na výlet.

Muro zdvihol hlavu.

Klbko sa zastavilo. Muro tiež.

Potom sa odmotala ďalšia slučka a zelená guľka poskočila.

„Počkaj!“ vyhŕkol Muro, akoby mu klbko mohlo odpovedať.

Vyrazil za ním. Prebehol popri kresle, urobil prudkú zákrutu a natiahol labku. Klbko mu ušlo pod stolík. Muro sa za ním vrhol a plecom narazil do drevenej nohy.

Stolík sa zakýval. Váza sa naklonila.

Muro zazrel modrú čiarku, potom biele dno a napokon počul krátke cinknutie. Váza dopadla na dlaždice pri okraji koberca a rozbila sa.

Mačiatko zostalo prikrčené pod stolom. V izbe bolo zrazu počuť aj muchu na okne.

„Nie,“ zašepkal Muro.

Pred ním ležali črepy. Na jednom bol žltý kvietok, na druhom kúsok červenej lupienkovej sukničky. Najväčší črep spadol pod previsnutý roh koberca. Muro videl iba jeho biely okraj.

Spomenul si na dedkovu krivú čiarku a v brušku ho nepríjemne stislo.

Najprv chcel kúsky posunúť labkou k sebe. Možno by sa váza dala jednoducho poskladať. Už sa načahoval, keď si všimol tenkú ostrú špičku.

Labku rýchlo stiahol.

Zo záhrady sa ozvala babička. Spievala si a nožnicami odstrihovala astry. Muro vykukol ku dverám. Potom zatiahol za roh koberca, aby schoval aj ostatné črepy. Látka sa však zachytila o nohu stolíka. Mačiatko prestalo ťahať a prikrčilo sa vedľa kresla.

Výhovorky a uzlíky

Babička vošla s kytičkou fialových kvetov.

„Muro, kde je váza?“

Na stolíku ostal iba okrúhly vlhký fliačik. Muro hľadel na babičkine papuče.

„Zmizla,“ pípol.

„Vidím, že tu nie je. Vieš, čo sa s ňou stalo?“

Muro otvoril ústa. Chcel povedať o klbku a náraze, lenže si predstavil babičkin smútok. Čo ak sa naňho už nebude chcieť ani pozrieť?

„Odniesla ju Veterná víla,“ vyhŕkol. „Priletela oknom a vzala si ju.“

Vtom ho na konci chvosta jemne pošteklilo. Medzi sivými chĺpkami sa objavila mäkká okrúhla hrčka, veľká ako lieskový orech. Nebolela, ale chvost s ňou klesol na koberec.

Muro sa obzrel tak prudko, až sa mu zatočila hlava.

„Čo je toto?“

Babička položila kvety na komodu a čupla si pri ňom.

„Chvostíkový uzlík,“ povedala prekvapene. „V našom domčeku sa občas objaví, keď niekto vedome vydáva výmysel za pravdu. Za každú ďalšiu vymyslenú výhovorku pribudne jeden. Nebolí a neublíži ti. Keď výmysly opravíš a povieš, čo sa naozaj stalo, uzlíky sa rozviažu.“

Muro si chvost pritiahol bližšie. Hrčka vyzerala ako sivý vlnený brmbolec.

„Aj keď si vymyslíme rozprávku?“

„Pri rozprávke predsa vieme, že si rozprávame vymyslený príbeh,“ odpovedala babička. „Teraz sa však pýtam na našu vázu.“

Muro mlčal. Babička mu nechala chvíľu času. Keď sa pohla ku stolíku, vyskočil pred ňu.

„Nechoď tam!“

Babička zastala. Za okrajom koberca zbadala drobný lesklý úlomok.

„Sú tam črepy?“

Muro prikývol, no strach ho ešte nepustil.

„Víle váza vykĺzla,“ zamrmlal. „Potom tie kúsky schovala pod koberec.“

Na chvoste pribudol druhý uzlík. Teraz ho Muro musel pri chôdzi trochu nadvihovať.

Babička sa nadýchla a pomaly vydýchla.

„Najprv sa postaráme, aby si si neporezal labky. Zostaň pri kresle. Ja si obujem pevné topánky a prinesiem metličku.“

Muro sa posadil na vankúšik. Babička mu ho podala tak, aby nemusel prejsť popri črepoch. Potom zavrela dvere do izby, aby sa cez ne nikto neponáhľal.

Z vankúša videl zelenú niť. Viedla od košíka popri kresle až pod stolík. Vyzerala ako cestička, ktorou práve prebehol.

Muro skúsil chvost uhladiť. Jeden uzlík pohladil zľava, druhý sprava. Potom na ne jemne fúkol, ako babička fúkala na horúci čaj. Nič sa nezmenilo.

„Možno ich zakryjem,“ zamrmlal a prehodil cez chvost cíp vankúša.

Uzlíky nevidel, no stále o nich vedel. O váze tiež. Zrazu sa mu vôbec nechcelo hrať na vílu ani na detektíva. Chcel sedieť pri babičke tak ako predtým, počúvať ihlice a občas jej poštekliť ruku fúzikmi.

Muro si položil hlavu na labky.

Predstavoval si, ako babičke povie pravdu. V predstave mu to išlo ľahko. Nahlas však dokázal vysloviť iba tiché: „Babi...“

Babička sa práve vracala s metličkou, lopatkou a malou škatuľou.

„Počujem ťa,“ povedala a zastala pri dverách.

Muro sa pozrel na jej tvár. Neusmievala sa ako pri pletení. Vyzerala ustarostene a trochu smutne. Mačiatko prehltlo.

„Budeš ma ešte hladkať?“

Babička odložila škatuľu.

„Áno, Muro. Mám ťa rada aj vtedy, keď sa ti niečo nepodarí.“

„Aj keď je to veľké nepodarenie?“

„Aj vtedy. Môžem byť smutná alebo sa hnevať a stále ťa mať rada.“

Muro si oboma prednými labkami pridržal okraj vankúša.

Pravda a nové miesto pre spomienku

„Žiadna Veterná víla tu nebola,“ povedal konečne. „Ani vázu neodniesla, ani neschovala. Klbko sa kotúľalo a ja som ho naháňal. Zabudol som na stolík. Narazil som doň a váza spadla.“

Babička ho neprerušila.

„A potom som potiahol koberec, aby si črepy nevidela. Bál som sa ti to povedať. Mrzí ma, že som rozbil tvoju vázu. Aj tie výmysly ma mrzia.“

Chvostom mu prešlo jemné zachvenie. Ozvalo sa sotva počuteľné puf, puf. Oba uzlíky sa rozplynuli a na vankúši ostal obyčajný sivý chvost.

Muro ním opatrne pohol. Potom zdvihol oči k babičke.

„Môžem to nejako napraviť?“

Babička si sadla do kresla vedľa neho.

„Ďakujem, že si mi to povedal. Vázy mi je ľúto. Tú už možno neopravíme. Teraz mi pomôžeš tým, že zostaneš na bezpečnom mieste a ukážeš mi, kam kúsky dopadli.“

Muro ukázal na roh koberca.

„Najväčší je tam. A jeden odskočil k nohe kresla.“

Babička si nasadila pracovné rukavice a opatrne odkryla dlaždice. Väčšie kúsky uložila do škatule, drobné pozametala a podlahu ešte dôkladne skontrolovala. Muro ju z vankúša upozornil na lesklú bodku pri stene. Aj tú našla.

Na najväčšom črepe sa zachovala celá modrá zákruta. Babička ho chvíľu držala a potom ho bezpečne odložila do malej uzatvárateľnej nádoby.

„S týmto si zajtra zájdem za pani keramikárkou. Opýtam sa, či by z neho vedela urobiť hladký obrázok na zavesenie.“

„Aj s dedkovým kýchnutím?“ spýtal sa Muro opatrne.

Babičke sa kútiky úst zdvihli.

„Aj s ním.“

„A budeš si ešte pamätať, ako ti dedko vázu dal?“

„To si pamätám aj bez vázy. Priniesol ju zabalenú v utierke a tváril sa, že nesie knedle.“

Murovi sa pohli fúziky.

„A ty si si vypýtala obed?“

„Práveže áno. Obaja sme sa potom smiali.“

Babička ešte chvíľu rozprávala o dedkovej dielni, ktorá voňala drevom. Muro počúval a postupne prestával zvierať vankúš labkami.

Keď bola izba uprataná, Muro mohol zísť z vankúša. Babička zdvihla zelené klbko a vložila ho do hlbšieho košíka s vrchnákom. Muro si spod kresla vytiahol látkovú myšku.

„Táto má výhodu,“ povedal. „Nepletieš z nej sveter.“

Babička podložila kývajúcu sa nohu stolíka kúskom pevnej plsti. Potom odložila stolík ku stene a kvety vložila do zaváracieho pohára na vysokej komode.

Muro priniesol malý obrúsok, ktorý mu babička podala, a položil ho pod pohár. Bol nakrivo. Jemne ho vyrovnal labkou, kým babička pohár pridržala.

O niekoľko dní priniesla z dielne hladký oválny obrázok. Pani keramikárka doň zasadila zachránený kúsok vázy a všetky okraje starostlivo zakryla. Modrá čiarka sa na ňom veselo skrúcala ako predtým.

Babička ho zavesila nad komodu. Pod ním stáli čerstvé astry, tentoraz v obyčajnom pevnom džbáne.

V ten večer sa Muro hral s myškou na voľnom kúsku koberca. Pri jednom skoku zavadil o papuču a prevrátil ju.

Zarazil sa, potom zdvihol hlavu.

„Babička, prevrátil som ti papuču!“

„Vidím,“ ozvala sa z kresla.

Muro ju labkami postavil, hoci mu to na prvý raz nevyšlo. Potom vyskočil babičke do lona. Posunula pletenie nabok a urobila mu miesto.

Za oknom šuchotala mäta. V izbe cinkali ihlice a Muro pradol. Keď mu babička pohladila ľahký sivý chvost, natiahol sa za jej rukou a spokojne zavrel oči.