Nela a knižnica stratených kúziel

Kniha v aktovke

V starom mlyne pri rieke sa už nemlela múka. Mlynské koleso sa však stále otáčalo a pri každom otočení obrátilo jednu stránku obrovskej knihy vo vstupnej hale. Bola v nej predpoveď počasia. Keď malo pršať, z papiera voňala mokrá tráva.

Nela sem chodila do krúžku knižných kúziel. Mala kučeravé vlasy zopnuté do chvosta a na zelenom svetri prišitý gombík, ktorý sa nikdy nezapínal. Bol iba pre šťastie. Dnes ho pošúchala už trikrát.

V aktovke totiž niesla poškodenú knihu.

Požičal jej ju kamarát Vinco. Mala modrý obal a na prvej strane nakreslenú lastovičku. Včera večer si ju Nela čítala pri čaji. Keď chcela odohnať muchu, prevrhla šálku. Kým zavolala mamu a čaj utreli, spodný roh jednej strany sa rozmočil a odtrhol.

Roh položila sušiť na tanierik. Knihu zavrela. Ráno roh zabalila do vreckovky, strčila do vrecka a sľúbila si, že Vincovi všetko povie. Lenže teraz stál pri vešiakoch a usmieval sa.

„Tak čo? Vyskúšame lastovičku?“ spýtal sa.

„Ešte chvíľku počkaj,“ povedala Nela. Gombík jej pod prstami zrazu vôbec nepripadal šťastný.

Knihovníčka pani Lýdia ich zavolala k stolom. Sivý vrkoč mala prehodený cez plece a cez stoličku jej visel slivkový šál. V dlani niesla papierovú záložku s modrou bodkou.

„Dnes sa naučíme vracať papierové tvory do kníh,“ povedala. „Môžu vyletieť iba z otvorenej čarovnej knihy, keď nahlas prečítame pokyn. Zavretá kniha ich už neprijme, preto ju počas kúzla nechávame otvorenú.“

Z malej zelenej knižky vyvolala papierovú žabku. Žabka preskočila kalamár, sadla si na lyžičku a nakoniec sa rozložila naspäť na ilustráciu.

„Pri návrate potrebuje tvor miesto, odkiaľ prišiel, a celý návratový pokyn,“ dodala pani Lýdia. „Ak sa kniha poškodí, najprv ju opravíme. Kúzla nemajú rady hádanie chýbajúcich slov.“

Vinco si to starostlivo zapísal. Na konci riadka nakreslil žabke obrovskú korunu. Nela sa takmer zasmiala, ale potom zbadala svoju aktovku a smiech jej uviazol.

Keď dostali voľnú chvíľu na cvičenie, Vinco natiahol ruku. „Prosím si knihu. Tú lastovičku som ešte nikdy nevidel lietať.“

Nela ju vybrala. „Vinco, ja ti musím…“

Z vedľajšieho stola sa ozvalo čľupnutie. Papierová žabka pristála niekomu v hrnčeku s čistou vodou. Všetci sa obzreli a pani Lýdia išla žabku osušiť. Nela nedopovedala.

Papierové krídla

Vinco otvoril modrú knihu. Odtrhnutý roh zostal schovaný pri stole pod jeho predlaktím. Prečítal prvú vetu, nakreslenej lastovičky sa dotkol záložkou a nad stránkou sa zatriasli papierové krídelká.

Vtáčik vyletel k oknu. Bol ľahučký a jemne šušťal. Zakrúžil nad Vincovou hlavou, sadol Nele na plece a pošteklil ju zobáčikom pri uchu.

„Tá je krásna,“ vydýchla Nela.

Lastovička však znovu vzlietla. Za ňou vyletela druhá. Potom tretia a štvrtá. Vinco chcel prečítať návratový pokyn, no pri spodnom okraji strany sa zastavil.

„Tu niečo chýba.“

Pani Lýdia sa hneď vrátila. Podržala knihu otvorenú na stojane a podložila ju záložkou. „Pri tejto knihe treba návrat dokončiť, inak vypúšťa ďalšie lastovičky. Deti, odložte atrament a zatvorte okná. Papier nesmie von do dažďa.“

Nela pozrela na rieku. Na hladine už poskakovali drobné krúžky. Dážď sa začal skôr, než predpovedala veľká kniha v hale.

Vinco zatvoril okno. Nela prikryla kalamáre dreveným vrchnákom. Lastovičky lietali po knižnici, prevracali voľné lístky a nad stolmi poletoval papierový sneh. Jedna sa pokúsila usadiť na knihovníčkinom vrkoči.

„To nie je hniezdo,“ oznámila jej pani Lýdia. „Hoci dnes ráno to tak možno vyzeralo.“

Niekoľko detí sa zasmialo. Nela cítila, ako jej horia líca. Vo vrecku zvierala vreckovku s odtrhnutým rohom.

„Niekto tú stranu oblial,“ povedal Vinco. V hlase nemal hnev, skôr prekvapenie. To bolo pre Nelu ešte horšie.

Mohla povedať, že nevie, čo sa stalo. Mohla sa tváriť, že aj ona iba háda. Potom by však všetci ďalej hľadali slovo, ktoré ona mala priamo vo vrecku.

Rozmočený roh

„Ja,“ povedala. Bolo to tichšie než papierové krídla. Nadýchla sa a skúsila to znovu. „Ja som ju obliala čajom. Nechcela som. A bála som sa ti ju vrátiť.“

Položila vreckovku na stôl. Vo vnútri bol suchý pokrčený roh. Atrament na ňom sa čiastočne rozpil do modrého obláčika.

Vinco si sadol. „Prečo si mi to nepovedala pri vešiakoch?“

„Myslela som, že sa prestaneš so mnou kamarátiť.“

Chvíľu neodpovedal. Potom prstom uhladil obal. „Som nahnevaný, že som to nevedel. Knihu mi dala starká. Ale chcem ju najprv opraviť.“

Pani Lýdia priniesla podložku, mäkký štetec a knižné lepidlo. Lepiť smela iba ona. Nela s Vincom mali podržať svetlo a nájsť správnu polohu rohu.

„Sadne sem,“ povedala Nela. Spojila nerovné okraje, akoby skladala malú skladačku. Knihovníčka roh pripevnila prúžkom tenkého papiera. Knihu nechala otvorenú pod dvoma hladkými závažiami.

Pokyn bol takmer celý. Chýbalo jediné rozpitým čajom zmyté slovo: Vráťte sa na svoje miesto, keď zaznie…

„Zvon?“ navrhol Vinco.

„Najprv to overíme,“ zastavila ho pani Lýdia. „Slovo musí patriť do tejto knihy. V našom zozname máme aj náhradné pokyny. Pohľadáme ich podľa značky na chrbte.“

Prešla ku skrinke s katalógom. Nela s Vincom zostali pri stojane a dávali pozor, aby lastovičky nezhodili závažia. Jedna pristála na chlebíku zabalenom na desiatu a tvárila sa veľmi hniezdne.

„Možno máme knihu o hladných lastovičkách,“ povedal Vinco.

Nela sa opatrne usmiala. „Tvoja starká by im dala omrvinky.“

„Papierové. Skutočnými by sa zamastili.“

Pani Lýdia našla záznam. Ukázalo sa však, že modrá kniha bola staršie vydanie. Novšie lastovičky sa vracali na zazvonenie. Tie Vincove potrebovali iný zvuk.

„V starých vydaniach býva návod aj na obrázkoch,“ povedala. „Pozrime sa spolu. Ja prejdem poznámky v katalógu.“

Nela mala chuť chytiť prvú lastovičku a zasunúť ju medzi stránky. No spomenula si na žabku, ktorá sa sama rozložila na kresbu. Namiesto chytania sledovala, čo vtáčiky robia.

Nad stolom s obedom krúžili rýchlo. Pri okne sa otáčali. Keď si Vinco začal popod nos hmkať, jedna si mu sadla na plece. Prestal a ona znovu vzlietla.

„Urob to ešte raz,“ požiadala ho Nela.

Vinco zahmkal krátky nápev. Prileteli dve lastovičky. Jedna mu pochodovala po ramene, druhá sa zahniezdila v ohybe lakťa. Keď nápev skončil, zostali čakať.

Nela sa naklonila nad opravenú stranu. Pod ilustráciou si všimla päť drobných značiek. Vyzerali ako ozdoba vetvičky, ale každá mala pri sebe bodku na inom mieste.

„To sú noty,“ povedal Vinco. „Starká ma také učila.“

Pani Lýdia prikývla, keď jej ich ukázali. V poznámke ku knihe našla vetu o uspávanke. Chýbajúce slovo bolo pieseň. Lastovičky sa mali vrátiť, keď zaznie ich pieseň.

„Lenže ja neviem čítať noty,“ priznala Nela.

„Ja viem začiatok,“ povedal Vinco. „Pani Lýdia mi pomôže so zvyškom. Ty môžeš držať záložku nad obrázkom. Máš pokojnejšiu ruku než ja.“

Päť tónov pre lastovičky

Nela vzala záložku s modrou bodkou. Tentoraz jej ju Vinco podal sám. Postavila sa ku knihe, aby všetky lastovičky videli otvorenú stranu. Knihovníčka ešte raz overila čerstvo pripevnený roh.

Potom prečítali opravený návratový pokyn. Vinco s pani Lýdiou zaspievali päť jednoduchých tónov. Nebolo to dokonalé. Pri štvrtom Vinco trochu zachrípol a musel si odkašľať. Lastovička v jeho lakti netrpezlivo naklonila hlavu.

Skúsili to znova, pomalšie. Papierové vtáčiky zanechali okná aj police. Zoradili sa nad stolom do kruhu a postupne klesali k záložke. Každý sa dotkol modrej bodky, rozložil krídla a premenil sa na kresbu.

Posledná lastovička sedela na chlebíku. Vinco jej zaspieval ešte raz. Zdvihla zobáčik, akoby si chcela zapamätať vôňu desiaty, a odletela za ostatnými. Na stránke zostala jediná lastovička, presne ako predtým. Všetky jej papierové podoby sa vrátili do nej.

Nela pomohla pozbierať rozfúkané lístky. Vinco uložil knihu do suchého plátenného obalu. Knihovníčka mu doň vložila nový návratový pokyn, aby bola opravená stránka pri ďalšom čítaní v bezpečí.

„Prepáč,“ povedala Nela, keď stáli pri vešiakoch. „Aj za to, že som ti to nepovedala hneď.“

„Nabudúce mi to povedz,“ odvetil Vinco. „Možno budem mrzutý. Ale aspoň budem vedieť, prečo mi z knihy utekajú vtáky.“

O týždeň mu Nela priniesla novú záložku. Nakreslila na ňu malú papierovú lastovičku a sama prišila modrú bodku z látky. Nebola dokonale okrúhla. Vinco si ju aj tak hneď vložil do knihy.

Potom si spolu sadli k stolu ďaleko od čajníka. Vonku šumela rieka a mlynské koleso obrátilo stránku predpovede. Tentoraz z nej voňalo slnkom zohriate drevo.