O dvoch myškách a veľkej syrovej hostine

Návšteva pod dubom

Na lúke plnej púpav bývala pod koreňmi starého duba myška Hryzka. Domček mala neveľký, ale keď otvorila dvere, slnko jej dosvietilo až na stôl. Pri stene stála machová postieľka a na poličke štyri orieškové škrupinky. Tri slúžili ako misky. Štvrtá bola pre návštevu.

Hryzka si každé ráno vyšla po raňajky. Pozbierala popadané zrnká pri poli, našla semienka v tráve a občas si priniesla lesnú jahôdku. Nikdy ju nezjedla celú naraz. Kúsok si nechala na večer, keď pred domčekom počúvala svrčky.

Jedného popoludnia práve utierala stoličku, keď sa ozvalo klopanie. Najprv tiché, potom o čosi hlasnejšie.

„Už idem!“ zavolala. „Len musím odložiť prachovku.“

Za dverami stál jej bratranec Chrumko. Mal sivý kožúšok, červeného motýlika a na konci chvostíka prilepenú guľku z púpavového páperia.

„Priniesol si si vlastnú metličku?“ spýtala sa Hryzka.

Chrumko sa obzrel, zatočil sa za chvostíkom a kýchol. Guľka odletela. Obaja sa rozosmiali a poriadne sa objali. Nevideli sa od jari.

„V meste nemáme také lepkavé privítanie,“ povedal Chrumko.

„To preto, že u nás sa tešia aj púpavy. Poď ďalej.“

Hryzka vytiahla štvrtú škrupinku. Nasypala do nej slnečnicové semienka, pridala zrnká pšenice a kúsok sušeného jabĺčka. Hosťovi prenechala stoličku pri okienku.

Chrumko ochutnal semienko. Potom ďalšie. Hryzka čakala, čo povie.

„Jabĺčko vonia pekne,“ uznal. „Len som si myslel, že na návšteve bude niečo… väčšie.“

„Môžem priniesť väčšiu škrupinku.“

„Myslel som jedlo,“ vysvetlil Chrumko a trochu sa zahanbil. „U nás v dome bývajú na stole také dobroty! Syr s dierkami, mäkká bábovka, hrozno veľké ako tvoja miska.“

Hryzka pozrela na škrupinku. Predstavila si bobuľu, ktorú by musela objímať oboma labkami.

„A ako ju ješ?“

„Zo všetkých strán,“ povedal vážne Chrumko. „To je na tom najlepšie.“

Rozprával jej o kuchyni s lesklými hrncami aj o omrvinkách pod kredencou. Pri opise syra tak roztiahol labky, až drgol do prázdnej misky.

„Poď na návštevu ku mne. Uvidíš tú hostinu sama.“

Hryzka sa potešila. Potom sa pozrela von. Cesta do mesta viedla popri potoku, ktorého druhý koniec nikdy nevidela.

„Bude tam bezpečne?“

„Poznám tam každý kút,“ odvetil Chrumko. „Ukážem ti cestu aj svoj domček.“

Hryzka ešte chvíľu premýšľala. Chcela vidieť nové miesto a cestovať s bratrancom znelo príjemne. Zabalila teda do lístka trochu semienok na cestu, skontrolovala zatvorené okienko a zamkla dvere steblom trávy.

Vyrazili popri živom plote. Chrumko kráčal prvý a Hryzka ho každú chvíľu zastavila, aby mu ukázala niečo pri chodníčku. Tu kamienok s bielym pásikom, tam jahodové lístie.

„Takto prídeme až zajtra,“ smial sa.

„Veď si prišiel pozrieť aj moju lúku.“

Pri potoku si sadli na plochý kameň. Rozdelili sa o semienka a napili sa z plytkého miesta pri brehu. Chrumko si povolil motýlika.

„Toto slnečnicové je celkom dobré,“ zamrmlal.

Hryzka nič nepovedala. Len mu prisunula posledné.

Hostina vo veľkom dome

Keď dorazili k mestu, na oblohe sa už rozlieval ružový súmrak. Hryzka obdivovala vysoké domy, osvetlené okná aj bicykel opretý o plot. Jeho koleso jej pripadalo väčšie než celý dubový koreň nad jej dverami.

Na ulici zahrmotalo auto. Hryzka stiahla uši a pritisla sa k múriku.

Chrumko sa hneď vrátil k nej.

„Pôjdeme tadiaľto, popri plote. Cez cestu nemusíme.“

Kráčal teraz pomalšie a pred každým rohom na ňu počkal. Napokon odsunul suchý list pri stene veľkého domu. Za ním sa skrýval úzky otvor.

Vo vnútri viedla chodbička k jeho izbičke. Mal tam posteľ z kúskov látky, poličku z drevenej triesky a lesklý gombík, ktorý používal ako podnos. Hryzka sa dotkla mäkkej prikrývky.

„Tu to máš pekné.“

Chrumko sa vystrel tak hrdo, až mu motýlik vyskočil pod bradu.

„A počkaj na večeru!“

Najprv však zostali v izbičke. Spoza steny bolo počuť kroky, cinkanie riadu a šum vody. Chrumko jej pošepol, že do kuchyne chodieva, až keď ľudia odídu.

Hryzka si zatiaľ prezerala gombík. Mal štyri dierky.

„Aj váš podnos je deravý ako syr,“ poznamenala.

Chrumko sa musel smiať potichu, s labkou na ňufáčiku.

Keď zvuky utíchli, odviedol ju k malej škáre pri kredenci. Za ňou sa rozprestierala kuchyňa. V posledných lúčoch zapadajúceho slnka sa leskla dlažba a na stole stál podnos s prikrývkou odhrnutou na jednu stranu.

„Najprv ti ukážem úkryt,“ povedal Chrumko. Ukázal na škáru za sebou. „Sem sa vždy vraciam.“

Hryzka prikývla a obzrela si cestu. Potom spolu vyliezli po priečke stoličky na sedadlo a z neho na stôl. Chrumko jej na poslednom kúsku podal labku.

Na bielom tanieri ležal žltý syr. Vedľa odpočíval kúsok bábovky a v miske sa tlačili bobule hrozna. Hryzka sa zastavila. Všetko voňalo inak než jej zásoby pod dubom.

„Toľko jedla,“ vydýchla.

„A my dvaja,“ dodal Chrumko spokojne.

Odlomil jej maličkú syrovú omrvinku. Hryzka ju ochutnala. Syr bol jemný, trošku slaný a taký dobrý, že na chvíľu zavrela oči.

„Tak čo?“ vyzvedal bratranec.

„Pre toto by som potrebovala aj piatu škrupinku.“

Šuchnutie za dverami

Chrumko sa rozosmial. Práve chcel odlomiť ďalší kúsok, keď sa za dverami ozvalo šuchnutie. Okamžite stíchol.

Hryzka pozrela naňho a potom na dvere.

„Čo to bolo?“

Kľučka sa nepohla. Zato dvere, ktoré zostali pootvorené, niečo zospodu postrčilo. Do kuchyne sa vkradol čierny kocúr. Najprv sa ukázala hlava, potom chrbát a napokon dlhý zdvihnutý chvost.

„Fúzko,“ šepol Chrumko.

Kocúr zastal pri miske na zemi. Napil sa a oblizol si fúzy. Myšky sa ani nepohli. Hryzka cítila, ako jej srdce búcha až v ušiach.

Potom sa Chrumkovi pod labkou pohla omrvinka a spadla zo stola.

Kocúr zdvihol hlavu.

„Za mnou,“ povedal Chrumko ticho, ale celkom zreteľne.

Rozbehli sa k stoličke. Hryzke sa zdalo, že je zrazu oveľa ďalej než pred chvíľou. Za chrbtom začula mňauknutie a mäkké dopadnutie kocúrích labiek na sedadlo.

Chrumko ju odviedol po druhej strane priečky. Hryzka sa držala všetkými labkami, potom zoskočila z nízkeho konca na zem. Prebehli popri stene a pretisli sa do známej škáry. Kocúr za nimi strčil nos, ale ďalej sa nezmestil.

Chvíľu čuchal. Potom kýchol tak mocne, až sa z kredenca zosypal chumáčik prachu. Hryzka by sa možno zasmiala, keby sa jej ešte netriasli kolená.

Myšky ustúpili hlbšie do chodbičky. Až keď za stenou znovu nastalo ticho, vrátili sa do Chrumkovej izbičky. Sadli si vedľa postele a dlho len dýchali.

„Si v poriadku?“ opýtal sa Chrumko.

Hryzka postupne pohýbala labkami aj chvostíkom.

„Som. Len sa ešte bojím.“

Chrumko jej prisunul prikrývku. Tentoraz sa vôbec nevystatoval.

„Mal som ti o Fúzkovi povedať. Niekedy sem chodí v noci. Myslel som si, že dnes bude spať v kresle.“

Hryzka si prikrývku pritiahla k pleciam.

„Keď som sa pýtala na bezpečie, potrebovala som vedieť aj toto.“

„Prepáč,“ povedal Chrumko. „Chcel som ti ukázať niečo pekné.“

Chvíľu počúvali ticho za stenou. Chrumko potom pozrel smerom ku kuchyni.

„Možno neskôr odíde. Ale nemusíme tam ísť.“

Hryzka si spomenula na voňavý syr. Stále by si bola rada dala ďalší kúsok. Lenže pri pomyslení na stôl sa jej labky znovu zovreli okolo prikrývky.

„Dnes už nechcem,“ povedala. „Ráno by som rada išla domov.“

„Pôjdem s tebou až k potoku,“ prisľúbil Chrumko.

Z poličky priniesol dve odložené pšeničné zrnká. Jedno podal Hryzke a druhé si nechal. Jedli pomaly. Keď vonku začalo pršať, zababušili sa vedľa seba do látkovej prikrývky. Hryzka zaspala až po chvíli, no ráno ju zobudilo svetlo v chodbičke a bratranec, ktorý už balil zásoby na cestu.

Dve misky pri okienku

Mesto bolo po daždi umyté. Kvapky viseli na plote a vo vzduchu voňal mokrý prach. Cestou sa Chrumko zastavil pri tom istom kamienku, ktorý mu Hryzka včera ukazovala.

„Ten biely pásik vyzerá ako rieka,“ povedal.

Hryzka sa usmiala. Tentoraz sa neponáhľali ani jeden.

Pri potoku si oddýchli a rozdelili zásoby. Potom Hryzka objala bratranca.

„Príď zase ku mne. Misku pre návštevu mám stále pripravenú.“

„Aj s jabĺčkom?“

„Ak ho dovtedy nezjem.“

Chrumko jej zamával. Hryzka pokračovala po známom chodníčku a čoskoro uvidela dub. Pred dverami jej vyrástla nová púpava. Musela ju trochu odhrnúť, aby vytiahla steblo zo zámky.

V domčeku otvorila okienko, odložila uzlíček a nasypala si do misky slnečnicové semienka. Prvé jej zapraskalo medzi zúbkami. Vonku zaspieval vták a Hryzka si pohodlne oprela labky o priečku stoličky.

O niekoľko dní sa znovu ozvalo klopanie. Chrumko priniesol jablkovú šupku a pod labkou držal veľký suchý list.

„Obrus,“ vysvetlil. „Na našu hostinu.“

Rozprestreli ho na stole, postavili naň dve škrupinky a otvorili okienko dokorán. Chrumko sa pustil do rozprávania o tom, ako mu cestou dážďovka ukázala obchádzku okolo mláky. Hryzka mu prisunula jabĺčko. Vonku šumel dub a obaja mali dosť času dojesť.