Škriatkovia Špiniatkovia a medvedík Bruno

Obyvatelia blatového hradu

Za tromi smrekmi a jednou krivou brezou stál domček so zelenými okenicami. Býval v ňom medvedík Bruno s mamičkou. Ráno im pod oknom vyspevoval drozd a večer im do kuchyne voňala mäta zo záhona.

Bruno mal hnedý kožúšok, okrúhly ňucháč a labky, ktoré ustavične niečo podnikali. Stavali veže, zbierali maliny, obracali kamienky a objímali mamičku. Len do umývadla sa im akosi nechcelo.

„Labky, umyť!“ zavolala občas mamička.

Bruno si ich prezrel spredu aj zozadu.

„Ešte pracujú,“ odpovedal. „Teraz nemôžu.“

Najťažšie bolo prestať sa hrať práve vtedy, keď sa mu niečo podarilo. A keď z kuchyne zavoňal koláč, mal zase pocit, že cesta cez kúpeľňu je dlhšia než cesta okolo celého lesa.

Jedného popoludnia našiel za domčekom mláku. Nočný dážď v nej nechal mäkké blato, z ktorého sa dali robiť pevné múry. Bruno priniesol vedierko, lopatku a tri šišky. Začal stavať hrad.

Veľká šiška bola kráľom. Menšia strážila bránu a najmenšia bývala vo veži, lebo odtiaľ videla až k záhonu s mrkvou.

Bruno pridal mostík z kôry. Keď ho položil, blato pod ním spokojne čľuplo.

„Teraz tu ešte niekto chýba,“ zamyslel sa.

Na kúsku dreva urobil tri maličké blatové kopčeky. Každému pridal nos zo stebla a rozstrapatené vlasy zo suchej trávy.

„Vy budete Škriatkovia Špiniatkovia. Toto je váš hrad.“

Prvý škriatok sa volal Fľak, druhý Machuľa a tretí Capko, lebo pri jeho výrobe Bruno capol labkou rovno do mláky. Bruno im požičiaval svoj hlas. Fľak rozprával hlboko, Machuľa piskľavo a Capko vždy najprv kýchol.

„Hapčí! Žiadam väčšiu kuchyňu!“ ozval sa Capko.

„Veď máš kuchyňu väčšiu než hlavu,“ namietol Bruno.

„Hapčí! Mám veľký hlad!“

Vtom sa otvorilo kuchynské okno.

„Bruno, čučoriedkový koláč je hotový!“ zavolala mamička. „Odlož si náradie a príď. Pred jedlom si umy labky.“

Bruno zacítil teplé cesto. Vôňa preletela dvorom a zdalo sa mu, že si sadla priamo na jeho nos.

„Hrad počká,“ povedal škriatkom. „Koláč možno nie.“

Lopatku však nechal pri bráne a rozbehol sa domov. Na rohožke si očistil chodidlá, ale na labky sa zamračil. Mal blato medzi prstami, pod pazúrikmi aj na zápästiach.

V kúpeľni pustil vodu, strčil pod ňu končeky prstov a hneď ich vytiahol. Potom siahol po bielom uteráku. Ostali na ňom dve tmavé machule.

Bruno uterák rýchlo preložil.

„Hotovo!“ zavolal.

Na stole ležal koláč posiaty fialovými čučoriedkami. Pri kraji mal prasklinku a práve odtiaľ voňal najlepšie. Bruno už načahoval labku, keď si mamička prisadla.

„Počkaj chvíľočku. Ukážeš mi dlane?“

Bruno ich schoval pod stôl.

„Sú trochu hnedé. Ako ja.“

„Kožúšok máš hnedý,“ povedala mamička. „Ale toto blato sa nám na koláč nehodí.“

Bruno si vzdychol tak hlboko, až sa mu pohla ofina.

„Kým si ich umyjem, zostane mi iba omrvinka.“

Mamička položila na jeho tanier poriadny kúsok a prikryla ho obrúskom.

„Tento na teba počká.“

Bruno chvíľu pozeral na tanier. Potom potichu povedal:

„Ja som si ich vlastne neumyl. Iba končeky. A zašpinil som uterák.“

Mamička prikývla.

„Ďakujem, že si mi to povedal. Uterák dáme vyprať. Teraz poď, pomôžem ti.“

Penové čiapočky

Pri umývadle Bruno stál na pevnom stupienku. Mamička skontrolovala, či voda nie je príliš teplá. Bruno si namočil labky a vzal mydlo, ktoré jemne voňalo po jahodách.

„Lenže keď je mokré, uteká,“ sťažoval sa.

Mydlo mu vykĺzlo a pristálo v umývadle.

„Vidíš? Už je pri cieli skôr než ja.“

Mamička ho zdvihla a podala mu ho znovu.

„Skús ho držať oboma labkami.“

Bruno si ich namydlil. Vtom si spomenul na troch obyvateľov hradu. Predstavil si, ako mu Fľak sedí na palci a drží si trávovú čiapku.

„Pozor, penové počasie!“ zvolal zaňho.

Mamička sa usmiala.

„To povedal kto?“

„Fľak. Je zo Špiniatkov. Vymyslel som ich na dvore. Bývajú v blate a vôbec sa im nechce sťahovať.“

„Tak im necháme hrad vonku,“ povedala mamička.

Bruno trel dlaň o dlaň. Potom umyl chrbty labiek, miesta medzi prstami, palce aj okolie pazúrikov. Mamička mu ukazovala pomaly, aby nič nevynechal.

Na prstoch sa mu urobili biele penové čiapočky.

„Machuľa má zrazu biely klobúk!“ zasmial sa Bruno. „A Capko si objednal penovú polievku.“

„Hapčí!“ pridala sa mamička.

Spoločne si zaspievali krátku pesničku o daždi na streche. Bruno si pri nej labky dôkladne šúchal. Potom penu opláchol a skontroloval, či mu ešte niekde nezostalo blato.

„Teraz čistý uterák,“ pripomenula mamička.

Bruno si osušil aj miesta medzi prstami. Uterák ostal bez fľakov.

„Naozaj tam boli škriatkovia?“ spýtal sa a pozrel do odtoku.

„Tvoji blatoví škriatkovia čakajú na dvore,“ povedala mamička. „Tých si si vymyslel. Na labkách však môžu byť aj drobné nečistoty a mikróby, ktoré očami nevidíme. Preto ich pred jedlom umývame mydlom, aj keď nevyzerajú zablatené.“

Bruno roztvoril prsty.

„Takže nepotrebujem škriatkovský ďalekohľad?“

„Stačí ti voda, mydlo a trochu času.“

V kuchyni naňho koláč stále čakal. Bruno nadvihol obrúsok, akoby odkrýval poklad.

„Ani jedna čučoriedka neutiekla,“ oznámil spokojne.

Mamička si sadla vedľa neho. Jedli a Bruno jej rozprával, prečo má hrad tri veže, ale iba jednu kuchyňu.

Po olovrante sa hral s kockami. Chcel z nich postaviť druhý hrad, tentoraz na koberci. Keď ukladal najvyššiu vežu, zrazu sa zastavil. V brušku ho nepríjemne stislo.

Najprv si sadol. Potom zavolal:

„Mami, poď ku mne. Bolí ma bruško.“

Mamička prišla a kľakla si vedľa neho.

„Ukážeš mi kde?“

Bruno si priložil labku pod pupok.

„Tam. Myslíš, že sa tam nasťahoval Capko?“

„Nie, zlatko. Capko je tvoja hra. Bruško môže bolieť z rôznych príčin. Zatiaľ nevieme, prečo bolí teba.“

„Ale labky som si už umyl.“

„Áno. Umytie pomáha udržiavať labky čisté, ale bolesť bruška neodčaruje. Teraz zostanem s tebou a oddýchneme si.“

Bruno sa oprel o vankúš. Mamička mu priniesla vodu a posadila sa blízko. Povedala mu, aby jej oznámil, ak sa bolesť zhorší. Keby neprechádzala alebo mu bolo horšie, zavolala by pani doktorke.

„Aj keď mám na uteráku machuľu?“ spýtal sa Bruno.

Mamička ho pohladkala po uchu.

„Aj vtedy. Keď ťa niečo bolí, vždy mi to môžeš povedať.“

Chvíľu počúvali drozda za oknom. Bruno popíjal po dúškoch a odpočíval. Kocková veža zostala nedostavaná, ale nikam sa neponáhľala.

Postupne sa cítil lepšie. Až neskôr vstal a priniesol mamičke najmenšiu šišku.

„Toto je hradný kuchár. Dnes už nevarí.“

Hrad na nás počká

Na druhý deň sa Bruno ponáhľal k blatovému hradu. Slnko vysušilo múry a na mostíku ležal list. Fľak sa naklonil k Machuli, akoby mu cez noc šepkal tajomstvo.

Bruno im chcel opraviť strechu, lenže práve pribehol jeho kamarát zajko Uško s košíkom jabĺk. Za ním kráčal ocko Zajac.

„Prišli sme na návštevu,“ povedal Uško. „Môžem bývať v tej veži?“

„Ty sa tam nezmestíš,“ odvetil Bruno. „Ale tvoja šiška áno.“

Spolu rozšírili hrad o pekáreň. Uško nosil kamienky a Bruno uhládzal múry. Potom mamička prestrela na záhradný stôl obrus a ocko Zajac priniesol umyté jablká nakrájané na mesiačiky.

„Olovrant!“ zavolal.

Uško vyskočil. Bruno sa tiež rozbehol, no pri prvom schodíku zastal. Pozrel na svoje labky. Potom sa obzrel na hrad. Práve sa mu podarila pec a chcel do nej vložiť posledný kamienok.

„Ešte strecha,“ zamrmlal.

Uško už stál pri dverách.

„Poď, ja som hladný.“

Bruno si odložil kamienok vedľa vedierka.

„Ale čo ak zabudnem, kam mal ísť?“ povedal. „Potom sa pec možno nepodarí.“

Uško sa vrátil o pár krokov.

„Ukáž mi to miesto.“

Bruno ukázal na medzeru v múriku. Uško tam zapichol tenkú vetvičku.

„Tu bude čakať značka.“

Bruno ju opatrne obišiel a prezrel si pec z druhej strany. Dalo sa presne vidieť, kde chýba posledný kúsok. Zrazu sa mu odchádzalo ľahšie.

„A lopatku dáme sem, aby sme ju nehľadali,“ navrhol.

Uško položil vedierko vedľa lopatky.

„Hotovo. Teraz už môžeme? V bruchu mi škvŕka ako desať hladných zajacov.“

„Aj ja som hladný. Najprv kúpeľňa,“ povedal Bruno. „Ukážem ti penové čiapočky.“

V kúpeľni zistili, že na háčiku visí iba jeden malý uterák. Bruno zavolal mamičku a poprosil o druhý. Potom pustil Uška k umývadlu prvého.

„Vieš, u nás sú dnes penové preteky,“ oznámil zajko a načiahol sa po mydle.

Bruno sa zamyslel.

„Len nevyhráva ten najrýchlejší. Musíme si umyť aj palce.“

Uško zdvihol oba palce.

„Tieto dva sa skoro uliali!“

Bruno mu zaspieval pesničku o daždi. Uško sa ju pokúsil zopakovať, ale pomýlil si strechu s mrkvou. Obaja sa smiali tak, že mamička z chodby nakukla, čo sa deje.

Keď mali labky čisté a suché, vyšli do záhrady. Jablká ešte chrumkali a v džbáne cinkali plátky citróna o sklo.

Bruno si vzal mesiačik a zahryzol sa. Šťava bola sladká aj trošku kyslá.

„Po olovrante dokončíme pekáreň,“ povedal Uškovi.

„A čo budú piecť škriatkovia?“

Bruno sa pozrel na tri malé postavičky pri hrade.

„Blatové koláče. Tie sa nejedia, iba obdivujú.“

Keď sa vrátili k hre, Bruno najprv zdvihol zabudnutú lopatku a položil ju k vedierku. Potom opravil Capkovi trávové vlasy a dal mu na hlavu čiapočku z bieleho lupienka.

„Hapčí! Som kuchár!“ vyhlásil Capkovým hlasom.

Uško mu zhotovil lyžicu zo stebla. Bruno postavil pred pekáreň lavičku. Večer na nej odpočívali všetci traja Špiniatkovia, kým sa v domčeku rozsvietilo kuchynské okno.

Zvnútra bolo počuť vodu, krátku pesničku o daždi a napokon spokojné:

„Mami, dnes uterák ostal biely!“