Svätý Mikuláš a zvonček ukrytý v snehu

Snehové žarty

V dedinke pod kopcom napadol prvý poriadny sneh. Prikryl strechy, ploty aj lavičku pred pekárňou. Na každom strome nechal bielu čiapku a na každom plote mäkký vankúš. Iba potôčik za záhradami ešte nespal. Ticho si žblnkotal popod ľad, akoby si rozprával rozprávku sám pre seba.

V jednom žltom domčeku bývali súrodenci Jakub a Ema. Jakub mal sedem rokov a vedel postaviť snehovú guľu veľkú skoro ako stolička. Ema mala šesť a dokázala vymyslieť hru skôr, než si človek zapol bundu. Ich najlepší kamarát Tomáško býval hneď vedľa. Bol zo všetkých najmenší, ale smial sa najhlasnejšie. V ten deň sa všetci traja nevedeli dočkať večera. Mal prísť svätý Mikuláš.

„Vyčistili ste si čižmičky?“ spýtala sa mama. „Áno!“ vykríkla Ema. „Aj zvnútra?“ podpichol ju Jakub. Ema do jednej nazrela. „Zvnútra nemusia byť lesklé. Tam predsa nikto neuvidí.“ Mama sa zasmiala a položila na stôl tri krajce chleba s medom.

„Najprv sa najedzte. Potom môžete ísť von. Ale zostaňte pri domoch. Keď sa rozsvietia lampy, vrátite sa.“ „A k potoku nepôjdeme,“ dodal Jakub. Túto vetu počúval každú zimu. „Presne tak. Ľad pri brehu ešte nemusí byť pevný.“ Deti prikývli, obliekli sa a vybehli na dvor. Sneh pod čižmami veselo vŕzgal.

Spočiatku sa hrali celkom pekne. Postavili snehuliaka, ktorý mal namiesto nosa šišku, a okolo neho troch malých snehových psíkov. Potom sa však Jakub začal nudiť. A keď sa Jakub nudil, obyčajne dostal nápad, pri ktorom niekto povedal: „Jakub, toto asi nebude dobré.“ Tentoraz to povedal Tomáško.

„Postavíme snehovú stenu pred bránkou pani Zuzky,“ navrhol Jakub. „Keď vyjde von, bude musieť hľadať tajný východ!“ Pani Zuzka bývala oproti. Mala sivé vlasy, modrý kabát a malého hnedého psíka menom Gombík. „Len nízku stenu,“ povedala Ema. No z nízkej steny bola čoskoro vysoká kopa. Jakub na ňu pridal ďalšiu lopatu snehu. Ema do nej zapichla dva konáriky. Tomáško jej urobil oči.

Práve vtedy sa otvorili dvere domčeka. „Deti moje, čo mi to vyrástlo pred bránkou?“ začudovala sa pani Zuzka. Deti sa rozosmiali. Pani Zuzka sa usmiala tiež, ale iba na chvíľočku. „Potrebujem ísť po drevo. Odhrniete mi, prosím, cestu?“ „O chvíľu!“ zavolal Jakub. Lenže za rohom práve zbadal pekárovho učňa s vozíkom plným prázdnych košov. „Poďte! Urobíme stopy obra!“ A všetci traja odbehli.

Pani Zuzka zostala pri bránke s prázdnym košíkom. Gombík si sadol vedľa nej a ticho zakňučal. Ema sa raz obzrela. Uvidela, ako pani Zuzka pomaly odhŕňa sneh malou lopatkou. V brušku ju čosi pichlo. Potom ju však Jakub zavolal a ona bežala ďalej.

Pred pekárňou našli na lavičke veľké vlnené rukavice. Patrili pekárovi Ondrejovi. „Schováme mu jednu do koša,“ zašepkal Jakub. „A bude si myslieť, že mu ju odniesol snehuliak!“ zachichotala sa Ema. Tomáško sa zasmial tiež, hoci celkom nerozumel, prečo by snehuliak potreboval iba jednu rukavicu.

O chvíľu vyšiel pekár von s lopatou. Pozrel na lavičku. Potom pod lavičku. Potom do vrecka. „No toto. Kam sa mi podela druhá rukavica?“ Deti sa krčili za rohom a zakrývali si ústa. Pekár si napokon natiahol jednu rukavicu a druhú ruku schoval do rukáva. Začal odhŕňať sneh. Už sa im to nezdalo až také smiešne. Ale nikto z nich nevyšiel zo svojho úkrytu.

Zvonček na saniach

Popoludní sa pred obecným domom zastavili drevené sane. Ťahal ich pokojný koník s bielou škvrnou na čele. Na saniach boli vrecia a z nich vykúkali orechy, jabĺčka aj papierové balíčky. Vedľa saní stál svätý Mikuláš. Mal dlhý červený plášť, bielu bradu a oči také láskavé, že sa pri nich človeku chcelo povedať pravdu, aj keď to práve neplánoval.

Na saniach visel strieborný zvonček. Keď koník pohol hlavou, ozvalo sa: Cingi-lingi. Deti zastali za zasneženým plotom. „Už je tu,“ vydýchol Tomáško. Mikuláš pohladil koníka po krku. „Oddýchni si, kamarát. Večer nás čaká veľa návštev.“ Z obecného domu vyšla pani starostka. „Poďte sa zohriať. Máme pripravený čaj.“ Mikuláš odopol zvonček zo saní a položil ho na široké zábradlie pri schodoch. Červená stužka na jeho rúčke sa pohupovala vo vetre. Potom vošiel dnu.

Jakubovi sa rozžiarili oči. Ema ten pohľad poznala. „Čo ti napadlo?“ spýtala sa. „Schováme zvonček.“ Tomáško otvoril ústa. „Mikulášovi?“ „Len na chvíľu! Potom zazvoníme za plotom a on sa bude obzerať. Raz sprava, raz zľava.“ Jakub zakrútil hlavou na jednu stranu a potom na druhú. Ema sa zasmiala. „A potom mu ho vrátime?“ „Jasné.“

Tomáško prešľapoval. „Ja neviem.“ „Veď sa len hráme,“ povedal Jakub. Preskočil nízky snehový kopček, pribehol k schodom a vzal zvonček. Bol ťažší, než čakal. Pod jeho prstami tichučko cinkol. Všetci traja sa rozbehli za obecný dom.

Tam viedol chodník popri záhradách. Na jeho konci stál starý drevený altánok. V lete v ňom susedia sedávali v tieni. Teraz mal na streche hrubú vrstvu snehu. „Schováme ho tam,“ rozhodol Jakub. Ema zastala. „To je už dosť ďaleko.“ „Len k altánku a späť.“ Tomáško sa pozrel na obecný dom. Potom na kamarátov. A šiel za nimi.

V altánku bolo ticho. Na lavičke ležalo niekoľko suchých listov. Cez medzery medzi doskami presvital sneh. Jakub si kľakol a zasunul zvonček pod lavičku. Červenú stužku schoval za drevenú nohu. „Tu ho nikto nenájde.“ „Ale my ho musíme nájsť,“ pripomenula Ema. „Veď viem, kde je.“

Vtom sa zdvihol vietor. Z jablone vedľa altánku zosypal sneh a hodil ho Jakubovi rovno za golier. Jakub vyskočil. „Bŕŕŕ! To je studené!“ Tomáško sa rozosmial tak veľmi, až si musel sadnúť. A deti sa znovu začali hrať. Najskôr hádali, aké zviera zanechalo stopy pri plote. Potom stavali domček pre vrabce. Potom Jakub vyhlásil, že vie trafiť šiškou presne medzi dva konáre. Netrafil. Skúsil to ešte raz. A ešte raz.

Keď Ema zdvihla hlavu, na oblohe už nebola svetlá modrá farba. Bola sivá. Za plotmi sa rozsvietilo prvé okno. Ema stuhla. „Máme ísť domov.“ Jakub sa obzrel. „Tak poďme.“ Urobili niekoľko krokov po chodníku. Potom Tomáško zastal. „Zvonček.“ Chvíľu nikto nič nepovedal. Vietor im prebehol okolo uší.

„Idem poň,“ povedal Jakub. Vrátili sa do altánku. Jakub si kľakol k lavičke a siahol pod ňu. Jeho ruka prešla po studenej doske. Potom po snehu. Potom znova po doske. Zvonček tam nebol.

Tiene pri altánku

„Posvieť si,“ povedala Ema. Jakub na ňu pozrel. „Čím?“ Všetci traja si prezreli vrecká. Našli špagátik, gaštan, dve šišky a polovicu suchého rožka, ktorú si Tomáško odložil od desiaty. Svetlo nenašli. Jakub si ľahol na brucho a nakukol pod lavičku. „Možno sa zakotúľal.“ Ema obišla altánok. Tomáško sa držal pri jeho dverách.

Medzi stromami sa už zlievali tiene. Zrazu sa ozvalo: Šuch. Tomáško sa narovnal. „Počuli ste?“ Nikto neodpovedal. Znova: Šuch, šuch. Na stene altánku sa pohol dlhý tieň. Vyzeral, akoby mal dva rohy. Tomáško cúvol k Eme. „Čo je to?“ Aj Jakub sa prestal prehrabávať v snehu. Na chvíľu bolo počuť iba vietor.

Potom Ema zdvihla oči. Nad strechou sa kýval konár jablone. Na jeho konci trčali dve malé vetvičky. Tie robili na stene čudný tieň. „Strom,“ povedala Ema a vydýchla. „Iba strom.“ Jakub sa zasmial, ale ten smiech bol celkom maličký. Už sa mu nechcelo robiť ďalšie žarty. „Nájdeme ho a pôjdeme.“ Začali odhŕňať sneh rukavicami. Prsty ich oziabali. Zvonček nikde.

Potom sa odniekiaľ ozvalo tenučké zakňučanie. Tomáško chytil Emu za rukáv. Tentoraz to nebol vietor. „To je psík,“ zašepkal. Všetci stíchli. Zakňučanie sa zopakovalo. Prichádzalo spoza altánku. Ema urobila dva kroky a zbadala pod kríkom hnedý chrbátik. „Gombík!“

Psík sa prikrčil medzi nízkymi konármi. Vedľa neho čosi slabo zablyslo. Červená stužka. A pod ňou strieborný zvonček. „On nám ho vzal!“ vykríkol Jakub. Gombík zdvihol hlavu a zavrtel chvostom. Len trochu. Keď sa pokúsil vstať, znovu zakňučal. Stužka zo zvončeka sa mu zamotala okolo obojka a zachytila o konár.

„Nehýb sa,“ povedala Ema. Kľakla si k nemu, no pod kríkom bolo málo miesta. Konáre boli husté a pri tvári jej šuchotali studené listy. Tomáško položil svoj kúsok rožka na sneh. „Pozri, Gombík. Niečo mám.“ Psík prestal ťahať a natiahol nos k rožku.

Jakub sa pokúsil odsunúť konár. Bol však pevný. „Silnejšie,“ povedal. Ema ho chytila za rukavicu. „Počkaj. Môžeme ho ešte viac zamotať.“ Jakub pustil konár. Všetci traja sa pozreli na psíka. Potom jeden na druhého. „Potrebujeme dospelého,“ povedala Ema.

Jakub sklopil hlavu. „Potom sa dozvie aj o zvončeku.“ Ema si prisadla k Tomáškovi, aby mu pomohla držať rožok pri Gombíkovom nose. „Aj tak to musíme povedať.“ Práve vtedy za plotom zažiarilo žlté svetielko. Pomaly sa pohybovalo po chodníku. „Ema! Jakub! Tomáško!“ Bol to otcov hlas. „Tu sme!“ zakričala Ema. „Pri altánku!“

Odvaha povedať pravdu

O chvíľu stál pri nich ocko s lampášom. Za ním kráčala pani Zuzka. Keď uvidela Gombíka, pritlačila si dlaň na kabát. „Ty môj malý tulák.“ Ocko si kľakol do snehu. Pri svetle lampáša hneď videl, kadiaľ vedie zamotaná stužka. Opatrne ju uvoľnil z konára a potom z obojka.

Gombík sa vyšmykol spod kríka. Najskôr oblizol pani Zuzke ruku. Potom zjedol Tomáškov rožok. A napokon sa otriasol tak poriadne, že všetkých poprášil snehom. Nikto sa naňho nenahneval. Ocko zdvihol zvonček. Pozrel naň. Potom na deti. „Toto predsa viselo na Mikulášových saniach.“

Jakub otvoril ústa. Na jazyku už mal pripravené: Gombík ho sem priniesol. Lenže Gombík ho nevzal zo saní. Gombík nevymyslel tú hru. A Gombík ani nesľúbil, že zostane pri domoch. Jakub si pošúchal nos mokrou rukavicou. „Ja som ho vzal,“ povedal potichu. Ema sa nadýchla. „A ja som s tým súhlasila.“ Tomáškovi sa zachvela brada. „Ja som nechcel, ale potom som išiel s nimi.“

Ocko si ich všetkých troch pozorne prezrel. „Nie ste zranení?“ Pokrútili hlavami. „Ruky máte veľmi studené. Poďme do tepla. O zvončeku si povieme cestou.“ Jakub kráčal tesne vedľa neho. „Mikuláš sa bude hnevať?“ „Môže ho mrzieť, čo ste urobili,“ odpovedal ocko. „Čakali naňho deti a on namiesto odchodu hľadal zvonček.“

Ema si zahryzla do pery. „Aj vy ste nás hľadali.“ „Áno. Keď ste sa nevrátili, išli sme za vami.“ Tomáško sa obzrel na tmavý altánok. Teraz, pri ockovi a jeho lampáši, vyzeral zasa ako obyčajné miesto s lavičkou. No Tomáško bol rád, že sa od neho vzďaľujú.

V obecnom dome voňal čaj, škorica a teplý chlieb. Pri peci stál svätý Mikuláš. Keď sa otvorili dvere, obrátil sa. „Tak tu ste.“ Jakub k nemu pomaly pristúpil. Ocko mu podal zvonček, aby ho mohol vrátiť sám. Jakub ho držal oboma rukami. „Prepáčte. Vzal som ho bez opýtania. Chcel som urobiť žart.“ „Pomáhala som mu,“ pridala sa Ema. „Aj ja,“ povedal Tomáško.

Mikuláš si sadol na lavičku, aby nemusel na deti pozerať z výšky. „A bol to nakoniec veselý žart?“ Jakub pokrútil hlavou. „Ani trochu.“ „Báli sme sa,“ priznala Ema. „A Gombík sa zamotal,“ dodal Tomáško. Mikuláš vzal zvonček. Vo vnútri mal natlačený sneh. Skúsil ním jemne pohnúť. Nič. Ani najmenšie cinknutie.

Tomáško sa vyľakal. „Pokazil sa?“ Mikuláš ho obrátil k svetlu. „Sneh mu zablokoval malé srdiečko.“ „Zvonček má srdiečko?“ začudovala sa Ema. Mikuláš ukázal na kovový jazýček vo vnútri. „Tomuto sa tak hovorí. Keď sa pohybuje, zvonček zvoní.“ Pani starostka priniesla uterák. Mikuláš položil zvonček naň, neďaleko pece. „Najskôr ho necháme vyschnúť.“

Jakub sa díval na mokrú škvrnu, ktorá sa pod zvončekom pomaly zväčšovala. „Chceli sme len, aby sa všetci smiali.“ Mikuláš prikývol. „Rozumiem. Lenže pri dobrej hre sa môže smiať aj ten, komu je určená.“ Ema si spomenula na pekára s jednou holou rukou. Jakubovi zišla na um pani Zuzka pri zasypanej bránke. A Tomáško zrazu veľmi dôkladne skúmal špičky svojich čižiem. Mikuláš si ich ticho prezrel. „Zdá sa mi, že vás ešte čosi trápi.“

Ako napraviť žart

Deti mu porozprávali aj o snehovej stene. Aj o rukavici. Tentoraz sa nikto nesmial. Keď skončili, Jakub si sadol na kraj lavičky. „My sme dnes všetko pokazili.“ Pani Zuzka, ktorá sedela neďaleko s Gombíkom na kolenách, sa k nemu obrátila. „Všetko nie. Pri Gombíkovi ste zostali. A zavolali ste pomoc.“

„Ale vašu bránku sme zasypali,“ povedala Ema. „To áno,“ prikývla pani Zuzka. „A veľmi by mi pomohlo, keby bola zasa voľná.“ Jakub zdvihol hlavu. „Môžeme ju odhrnúť.“ „A vrátiť rukavicu,“ dodala Ema. Tomáško zoskočil z lavičky. „Ja viem presne, v ktorom koši je!“

Ocko mu položil ruku na plece. „Najprv sa zohrejete a dopijete čaj. Potom pôjdem s vami.“ Deti poslušne vzali hrnčeky. Teplý čaj ich hrial do prstov aj do bruška. Pri peci odkvapkával zvonček. Kvap. Kvap. A za oknom padal nový sneh.

O chvíľu už stáli pred pekárňou. Tentoraz sa nekrčili za rohom. Vošli rovno dnu. Pekár Ondrej práve vyberal z pece plech malých žemličiek. „Dobrý večer, výletníci.“ Ema držala rukavicu pred sebou. Bola ukrytá presne tam, kde ju nechali. „Toto je vaše.“ Pekár sa na rukavicu pozrel. „Aha. Tak predsa len neodišla na návštevu.“

Jakub sa nadýchol. „Schovali sme ju. Prepáčte.“ „Mal som pri odhŕňaní poriadne studenú ruku,“ povedal pekár. „Vieme,“ zašepkala Ema. „Videli sme vás.“ Pekár si rukavicu navliekol a pohol v nej prstami. „Som rád, že ste ju priniesli späť.“

Tomáško sa poobzeral. Na podlahe pri dverách boli mokré stopy a trochu snehu. „Môžeme vám to tu poutierať?“ Pekár mu podal malú handru. „Môžete. A túto rohožku vytrasieme spolu.“ Práca netrvala dlho, ale deti ju urobili poriadne. Potom sa rozlúčili a prešli k domčeku pani Zuzky.

Snehová stena ešte stála. Už nevyzerala ako veselý nápad. Vyzerala ako veľká kopa práce. Jakub vzal lopatu. Ema menšiu lopatku. Tomáško odnášal bokom konáriky a uhládzal okraje cestičky. Ocko im pomáhal s najťažším snehom. Po chvíli sa Jakub spotil. Eme sa sneh lepil na lopatku. Tomáško si musel dvakrát napraviť čiapku, lebo mu padala do očí.

Napokon bola cesta voľná. Od dverí až po bránku. Pani Zuzka po nej prešla s prázdnym košíkom. Potom sa zastavila. „Teraz sa mi pôjde ľahko. Ďakujem.“ „A drevo?“ spýtal sa Jakub. Spolu s ockom jej naplnili košík a odniesli ho ku dverám. Gombík ich celý čas pozorne sledoval. Keď položili posledné polienko, zavrtel chvostom. „On nás pochválil,“ povedal Tomáško. A tentoraz sa zasmiali všetci. Aj pani Zuzka.

Zvonček znovu zazvoní

Keď sa vrátili k obecnému domu, pri saniach už stálo niekoľko detí s rodičmi. Na oblohe sa medzi oblakmi ukázala prvá hviezda. Mikuláš vyšiel po schodoch. V ruke držal suchý strieborný zvonček. Jakub sa naň zadíval. „Už funguje?“ „Vyskúšaj.“ Mikuláš mu ho podal. Jakub ním opatrne pohol. Cing. Tomáško zdvihol obe ruky. „Zazvonil!“

Jakub ním pohol ešte raz. Cingi-lingi! Zvuk sa rozbehol pomedzi domy. Preskočil zasnežené ploty, preletel ponad bielu cestu a doletel až k oknu žltého domčeka. Mama pri ňom práve stála. Keď uvidela deti, usmiala sa a zamávala im. Jakub pripol zvonček späť na sane. Mikuláš skontroloval remienok, aby dobre držal.

Potom sa obrátil k deťom. „Počul som, že pani Zuzka už má čistý chodník.“ Ema prikývla. „Aj drevo pri dverách.“ „A pekár svoju rukavicu,“ dodal Jakub. Tomáško sa zamyslel. „Ale rožok už nemám. Ten dostal Gombík.“ Mikuláš sa zasmial. „Myslím, že sa mu zišiel.“

Potom rozviazal prvé vrece. Rozdával balíčky deťom, ktoré už čakali pri saniach. Keď prišli na rad Jakub, Ema a Tomáško, každému podal jeden tiež. Tomáško ho chytil oboma rukami. „Aj mne?“ „Aj tebe,“ povedal Mikuláš. „Aj keď som bol dnes neposlušný?“ Mikuláš sa k nemu sklonil. „Viem, že si dnes urobil chyby. A videl som, že si sa ich snažil napraviť.“

Tomáško si pritisol balíček ku kabátu. Potom zdvihol oči. „Zajtra už tú bránku nezasypeme.“ Pani Zuzka sa usmiala. „To ma veľmi teší.“ Doma bolo príjemne teplo. Na radiátore schli rukavice. Pod stolom stáli mokré čižmy a na tanieri čakali nakrájané jabĺčka.

Deti sedeli pri mame a rozprávali. O altánku. O tieni, ktorý vyzeral ako rohatá hlava, hoci to bol iba konár. O Gombíkovi pod kríkom. Aj o tom, aké ťažké bolo povedať pravdu. Mama ich počúvala až do konca. Potom ich každého objala. „Som rada, že ste doma.“ Jakub sa k nej pritúlil o kúsok viac než obyčajne.

Neskôr, keď Tomáško odišiel s ockom do susedného domu, Ema ešte raz nazrela do svojho balíčka. Našla mandarínku, orechy a malého čokoládového snehuliaka. „Môžem dať zajtra pani Zuzke polovicu?“ spýtala sa. „Môžeš,“ povedala mama. Jakub, ktorý už ležal v posteli, zdvihol hlavu. „Ja jej ráno pozriem chodník. Ak zasneží.“

Ema si ľahla a pritiahla perinu pod bradu. Chvíľu počúvala ticho domu. Potom zašepkala: „Jakub?“ „Čo?“ „Zajtra môžeme postaviť ďalšieho snehuliaka.“ „Dobre.“ „Ale tam, kde nikomu nezavadzia.“ Jakub sa v tme usmial. „Pri našom plote.“ „A pani Zuzka mu môže vybrať nos.“ „Možno má mrkvu.“ „A Tomáško urobí psíka.“ „Dobre, Ema. Už spi.“

Za oknom sa pomaly znášali vločky. Na konci ulice sa ešte raz ozvalo: Cingi-lingi. Mikulášove sane odchádzali k ďalšiemu domu. Ema zavrela oči. Tentoraz nemyslela na stratený zvonček ani na tmavé stromy. Predstavovala si snehuliaka pri plote, pani Zuzku s košíkom dreva a Gombíka, ktorý okolo nich veselo poskakuje.

A ráno, ešte skôr, než Jakub otvoril svoj balíček, nazrel von oknom. V noci zasa trochu nasnežilo. Obliekol sa, vzal lopatu a vyšiel pred dom. Pri bránke pani Zuzky už stála Ema. O chvíľu pribehol aj Tomáško s malou lopatkou. Tentoraz im nikto nemusel pripomínať, čo sľúbili.

A keď pani Zuzka otvorila dvere, našla pred sebou čistú cestičku. Vedľa nej stál maličký snehový psík. V papuľke držal konárik. A na konáriku sa vo vetre pohupovala obyčajná červená mašlička.