Velikánska jahoda v mravčisku

Samkov veľký nález

Na kraji ihličnatého lesa stálo mravčisko z ihličia a drobných konárikov. Ráno voňalo živicou a zohriatou zemou. Mravce vynášali zo svojich chodbičiek omrvinky suchej hliny, opravovali strechu a nosili jedlo. Medzi nimi pobehoval aj Samko. Mal šesť rýchlych nožičiek, zvedavé tykadlá a jedno veľké želanie: chcel priniesť niečo také úžasné, že sa všetci zastavia a povedia jeho meno.

Keď ostatní nosili ihličie vo dvojici, Samko si vždy vybral vlastné. Najradšej dlhšie než on sám. Niekedy mu trčalo cez celú cestičku a niekto ho musel obchádzať.

„Pridržíš mi koniec?“ požiadala ho raz mravčia susedka Dorotka.

„Teraz nemôžem. Nesiem tento obrovský konár,“ odvetil Samko. Bol to síce len suchý kúsok stebla, ale v jeho ústach znel oveľa slávnostnejšie.

V to ráno dokončil svoju prácu skoro a vybral sa na neďalekú lúku. Pod vysokou trávou bolo ešte chladno. Na steblách sa ligotala rosa a kdesi nad ním bzučal čmeliak. Samko obišiel kamienok, preliezol cez suchý list a zrazu zastal.

Pod jahodovým kríčkom ležala zrelá jahoda. Vyrástla nízko pri zemi a teraz už bola odtrhnutá. Mala červené boky, drobné žlté zrniečka a zelenú čiapočku. Pre človeka by bola na jedno zahryznutie. Pre Samka bola veľká ako domček.

Vôňa mu pošteklila tykadlá tak silno, až sa mu zachvelo bruško.

„Teba odnesiem domov,“ zašepkal. „Bude z teba hostina pre celé mravčisko.“

Už videl, ako ho vítajú pri vchode. Dorotka pustí steblo, všetci sa obzrú a niekto zvolá: To dokázal Samko!

Obišiel jahodu a našiel miesto, kde sa mohol dobre oprieť. Zaprel nožičky do zeme.

„Raz, dva, tri!“

Jahoda zostala ležať.

Samko si posunul nožičky, nadýchol sa a zatlačil znova. Tentoraz sa na červenom boku odtlačil kúsok hliny. To bolo všetko.

„Asi sa držíš trávy,“ zamrmlal.

Odhrnul dve stebielka a skúsil jahodu ťahať za zelenú čiapočku. Jeden lístok sa ohol, no jahoda sa nepohla. Samko ho rýchlo pustil, aby ho neodtrhol.

Na neďalekej margarétke pristála lienka Lenka. Zložila krídla pod bodkované krovky a naklonila sa dolu.

„Dobré ráno! Čo to tu tak krásne vonia?“

„Moja jahoda. Teda jahoda pre mravčisko,“ opravil sa Samko.

Lenka zletela bližšie a prešla sa okolo nej.

„Tá je poriadna. Mám zavolať kamarátov?“

„Netreba,“ povedal rýchlo. „Už som skoro prišiel na to, ako ju pohnúť.“

Lenka pozrela na neporušenú zem pod jahodou. Nič nenamietala.

„Budem na margarétke, keby si ma potreboval,“ povedala a odletela.

Samko počkal, kým sa prestane pozerať. Potom vložil pod jahodu tenkú vetvičku. Chcel ju nadvihnúť tak, ako raz videl dospelé mravce zdvíhať kamienok. Lenže vetvička bola príliš slabá. Ohla sa a vyšmykla mu z nožičiek.

Samko si sadol. Chvíľu počúval lúku a pozeral na jahodu. Zblízka videl každé zrniečko aj drobnú jamku pod zeleným lístkom. Bola nádherná. A stále rovnako ťažká.

„Ešte raz,“ povedal si.

Tlačil z jednej strany, potom z druhej. Našiel pevnejšiu vetvičku, ale nevedel ju správne podložiť. Slnko zatiaľ posunulo tieň kríčka a Samkovi začalo byť teplo. Keď sa oprel naposledy, nožičky sa mu roztriasli. Prestal a odtiahol sa do tieňa.

Do očí sa mu nahrnuli slzy.

Najhoršie nebolo, že jahoda zostala na mieste. Najhoršie bolo pomyslenie, že Lenka príde a uvidí, ako sa mu nedarí.

Jahodové sane

„Samko?“ ozval sa od trávy známy hlas.

Prichádzal chrobáčik Truhlík. Na pevnom chrbte niesol kúsok kôry. Lenka mu lietala nad hlavou.

„Zbadala som ťa sedieť,“ povedala jemne. „Môžeme si prisadnúť?“

Samko prikývol a utrel si oči.

Truhlík zložil kôru vedľa seba. „Niesol som ju k svojmu úkrytu. Teraz si však rád oddýchnem.“

Chvíľu sedeli všetci traja. Nikto Samka nenaháňal ani mu nevravel, aby prestal plakať. Lenka si čistila tykadlo a Truhlík pozoroval drobného pavúčika, ktorý si vykračoval vysoko nad nimi po steble.

„Chcel som ju priniesť sám,“ ozval sa napokon Samko. „Aby ste videli, čo dokážem.“

„Videla som, ako si sa namáhal,“ povedala Lenka.

„Lenže som ju ani neposunul.“

Truhlík sa pozrel na jahodu. „Takúto by som sám tiež neodniesol.“

Samko prešiel nožičkou po zemi.

„Nebudete sa mi smiať, keď vás poprosím?“

„Pomôžeme ti,“ odpovedala Lenka. „Najprv však potrebujeme vymyslieť, ako na to.“

Samko pomaly vstal. „Prosím, skúsite to so mnou?“

Truhlík už obracal kúsok kôry. Z jednej strany bol hladký, z druhej mal nízke okraje.

„Možno máme práve pred sebou jahodové sane,“ povedal.

„Sane? Veď nie je sneh,“ čudovala sa Lenka.

„Preto im bude trochu teplo,“ odvetil Truhlík vážne.

Samko sa prvý raz od rána zasmial.

Samotná kôra však nestačila. Jahodu na ňu museli dostať a potom ju posúvať po nerovnej zemi. Lenka vyletela nad trávu, obzrela cestu a vrátila sa s novinou: chodníček pri papradi bol síce dlhší, ale mal menej koreňov.

„Zaletím aj k mravčisku,“ ponúkla sa.

Samko už otváral ústa, že troch predsa musí stačiť. Potom pozrel na svoje unavené nožičky.

„Zavolaj, prosím, aj Dorotku,“ povedal. „Ona vie dobre ukladať náklad.“

Kým bola Lenka preč, Truhlík a Samko zbierali krátke rovné kúsky suchých stebiel. Samko ich porovnával vedľa seba, aby mali približne rovnakú hrúbku. Truhlík vybral pevný konárik a plochý kamienok.

Čoskoro sa tráva pri nich rozkývala. Prišla Dorotka a s ňou päť ďalších mravcov. Lenka pristála na kôre.

„Tak kde je tá slávna desiata?“ spýtala sa Dorotka.

Pri pohľade na jahodu zostala chvíľu ticho.

„Aha. To bude aj olovrant.“

Najprv si všetci prešli cestu a odsunuli z nej voľné ihličie. Potom Truhlík položil konárik na kamienok ako páku. Dorotka rozdelila prácu. Dvaja mravci držali kôru pri jahode, ostatní stáli bokom a čakali na pokyn.

„Nikto nepôjde pod náklad,“ pripomenula. „A keď niekto povie stáť, všetci prestaneme.“

Truhlík opatrne nadvihol okraj jahody. Ostatní ju zo strany pridržali a posunuli na pripravenú kôru. Nebolo to na prvý pokus. Raz sa kôra odsunula, druhý raz museli premiestniť kamienok. Až na tretí pokus jahoda bezpečne spočinula uprostred.

Samko si vydýchol. Jahoda bola stále ťažká, ale už vedeli, čo robiť ďalej.

Pod kôru poukladali suché stebielka. Keď zatlačili spoločne, stebielka sa začali otáčať a náklad sa pomaly pohol.

„Ide!“ vykríkol Samko.

„Ide,“ prikývol Truhlík. „Len jej nehovor, nech sa nezľakne.“

Posúvali sa po malých kúskoch. Stebielka, ktoré zostali vzadu, Samko s Dorotkou prenášali dopredu. Lenka ukazovala cestu z nízkeho listu. Keď sa niekto potreboval napiť z kvapky na tráve alebo si vydýchnuť, zastali všetci.

Cesta okolo koreňa

Pri papradi však narazili na koreň. Nebol vysoký, no kôra sa oň zachytila. Mravce zatlačili a jej predný okraj sa naklonil. Jahoda sa nebezpečne pohla k boku.

Samkovi stiahlo bruško. Už chcel zo všetkých síl zabrať, aby ostatným ukázal, že si poradí. Potom zbadal Dorotku tesne pri okraji kôry.

„Stáť!“ zavolal.

Všetci prestali tlačiť. Truhlík sa oprel o bok kôry a podržal ju, kým mravce ustúpili.

Samko sa pozrel na koreň, potom na okolitú zem. Pri jeho konci bola plytká priehlbina, prikrytá suchým listom.

„Tadiaľ nemôžeme,“ povedal. „Kôra by sa mohla prevrátiť.“

Lenka zoskočila z listu a preskúmala druhú stranu.

„Tu je miesto. Musíme cúvnuť a obísť papraď.“

Samko sklopil tykadlá. „Tak sa budeme vracať.“

„Kúsok,“ povedala Dorotka. „Daj mi jedno stebielko. Ukážeme si, kadiaľ zabočíme.“

Spolu ho položili na zem ako značku. Potom náklad pomaly stiahli od koreňa. Lenka sledovala jahodu, Truhlík podopieral kôru a mravce presúvali stebielka. Samko tentoraz počúval každý pokyn. Keď si nebol istý, spýtal sa.

Obchádzka viedla okolo púpavy. Jej páperie už dávno odletelo, zostala len holá hlávka. Truhlík pod ňou chvíľu postál.

„Tu som sa minule schoval pred dažďom,“ poznamenal.

Lenka pozrela na tenkú stonku. „A zostal si suchý?“

„Na jednom tykadle určite.“

Aj unavená Dorotka sa rozosmiala. Potom sa znovu zapreli a za posledným oblúkom konečne zbadali mravčisko.

Pri vchode ich privítali zvedavé tykadlá. Mravce vyšli von, obzerali jahodu a nadšene volali. Samko cítil, ako sa mu hrdo narovnáva chrbát.

„Kto našiel takú nádheru?“ spýtal sa jeden zo susedov.

„Ja,“ povedal Samko. „Lenka našla cestu, Truhlík požičal kôru a Dorotka s ostatnými pomohli jahodu dopraviť. Pri koreni sme museli trochu cúvať.“

„Trochu dosť,“ doplnila Dorotka a žmurkla naňho.

Jahoda sa do vchodu nezmestila. Tentoraz to Samka nezaskočilo.

„Rozdelíme ju tu?“ navrhol.

V tieni pri mravčisku rozložili čisté listy. Mravce odoberali malé kúsky dužiny, časť nosili dovnútra a časť nechali na spoločnú hostinu. Sladká vôňa sa miešala s vôňou ihličia. Lenka dostala kúsok so žltým zrniečkom a Truhlík si spokojne čistil nožičky od šťavy.

Dorotka priniesla na liste aj drobný kúsok pre mravca, ktorý strážil vchod. Samko sa zdvihol a odniesol ďalší starému susedovi, čo si práve odpočíval v tieni. Cestou stretol dve malé mravčatá. Zvedavo sa pýtali na jahodové sane, a tak im ukázal stebielka aj kôru. Hneď sa pokúsili odviezť na nej šišku. Tá však bola priveľká. Chvíľu sa radili a napokon si vybrali ľahkú šupinku.

Samko sedel medzi kamarátmi. Bol unavený, no príjemne. Na boku mal červenú škvrnku, ktorú si dovtedy nevšimol.

„Vyzeráš ako ďalšia jahoda,“ povedala Lenka.

„Tak ma, prosím, nikam nevozte,“ zívol Samko.

Keď sa hostina končila, Dorotka začala skladať prázdne listy. Jeden sa jej zachytil o konárik. Samko vstal, chytil jeho druhý koniec a počkal, kým ho spolu uvoľnia.

Potom odniesli list na kraj cestičky. Z mravčiska sa ešte ozýval tichý smiech a v tráve za nimi zostávala sladká vôňa jahody.