Veverička a koláč pre jedného

Sladký plán

Veverička Zorka bývala v domčeku pri úpätí starého duba. Mala zelené dvere, okrúhle okienko a malú kuchyňu. Na poličke stáli hrnčeky s bodkami. Pod oknom bol stôl, na ktorom sa práve vyhrieval pás jesenného slniečka.

Jedného rána Zorka upratovala zásuvku. Našla v nej stratený gombík, modrú stužku a zošit po babičke. Medzi jeho stránkami sa ukrýval recept na jablkový koláč.

Zorka priložila noštek k papieru. Zošit voňal len papierom, ale ona si hneď predstavila sladké jablká, mäkké cesto a chrumkavý okraj.

„Taký si dnes upečiem!“ potešila sa.

Na obrázku vedľa receptu bol okrúhly koláč. Zorka po ňom prešla labkou.

„Ráno si dám kúsok. Po obede ďalší. A ešte mi zostane na zajtra.“ Spokojne si pohladila bruško. „Celý koláč iba pre mňa.“

Uviazala si zásteru a začala vykladať suroviny. Vajíčko, mlieko, olej, med a prášok do pečiva. Všetko ukladala vedľa veľkej misy. Potom otvorila nádobu na múku.

Na dne zostal len biely poprašok.

Zorka nádobu naklonila. Ťuk-ťuk! Poklopala po nej. Do hrnčeka spadla troška múky, sotva by z nej upiekla koláč pre mravca.

„Z toho bude veľmi maličký olovrant,“ vzdychla si.

Spomenula si na jazveca, ktorý býval za lieskovým kríkom. Často piekol chlieb. Možno by jej mohol trochu múky požičať.

Vzala hrnček a vyšla na chodníček. Pod labkami jej zašušťalo žlté lístie. Z jazvecovho otvoreného okna sa niesla vôňa čerstvého chleba.

„Dobré ráno,“ pozdravila Zorka. „Chcela by som upiecť jablkový koláč, ale minula sa mi múka. Mohol by si mi dať jeden hrnček? Keď pôjdem do obchodu, prinesiem ti ju späť.“

„Pravdaže,“ povedal jazvec. „Mám jej dosť.“

Naplnil hrnček až po okraj. Zorka ho držala oboma labkami, aby nič nevysypala.

„Ďakujem. Teraz už môžem piecť!“

„Nech sa ti podarí,“ usmial sa jazvec a vrátil sa k svojmu chlebu.

Hrnček, forma a tri jablká

Doma Zorka postavila múku k ostatným surovinám. Potom otvorila skrinku a hľadala niečo, v čom by koláč upiekla. Vytiahla malý hrniec, veľký hrniec aj plochý plech na sušienky. Okrúhlu formu však nemala.

Vtom si spomenula na zajačika. Minulý týždeň piekol okrúhly slivkový koláč. Možno by jej svoju formu požičal.

Zajačik býval neďaleko, za záhradkou. Zorka ho našla pri plote. Práve vešal vyprané utierky a jedna mu vo vetre pleskla rovno cez uši.

„Kde si?“ zachichotala sa Zorka.

„Pod utierkou,“ ozvalo sa. „Myslím, že ma chce usušiť.“

Zorka mu ju pomohla zachytiť štipcom a poprosila ho, či by jej požičal formu.

„Rád ti ju požičiam. Mám ju umytú na polici,“ povedal zajačik. „Hneď ti ju prinesiem.“

Podal jej formu a pridal čistú utierku.

„Tou ju môžeš prikryť, keď budeš niesť koláč. Nebude ti naň padať lístie.“

Zorka už otvárala papuľku, že koláč nikam niesť nebude. Chcela si ho predsa zjesť doma sama. Nakoniec však povedala len: „Ďakujem.“

Formu odniesla do kuchyne a nazrela do košíka s jablkami. Ležalo v ňom jediné. Recept žiadal tri.

„Múku už mám. Formu tiež. Ešte dve jablká,“ počítala na labkách.

Za domčekom rástla stará jabloň. Zorka si vzala košík a vybehla von. Konáre sa vo vetre jemne kývali, no hore na nich už žiadne jablká neviseli. Posledné zrelé plody ležali v tráve pod stromom.

Zorka našla jedno pekné červené jablko. Druhé malo odhryznutý bok a tretie bolo celé mäkké. Tie nechala ležať. Potrebovala ešte jedno zdravé.

„Čo hľadáš?“ ozval sa ježko, ktorý zbieral pri plote suché lístie na zimný pelech.

„Jablko do koláča. Jedno mám doma, jedno v košíku. Posledné mi chýba.“

Ježko odložil lístie. „Pozrieme sa spolu. Pod týmto kríkom som ráno videl čosi červené.“

Zorka nadvihla nízky konár a ježko nazrel pod listy. Šuch-šuch. O chvíľu sa spod kríka vykotúľalo červené jablko.

„Tu je!“

Bolo pevné a voňavé. Zorka ho zdvihla a položila k druhému.

„Ďakujem ti za pomoc.“

„Rado sa stalo,“ odvetil ježko a vrátil sa k lístiu.

Zorka sa ponáhľala domov. Tentoraz položila na stôl naozaj všetko: suroviny, tri jablká aj formu. Ešte raz prešla recept prstom od začiatku do konca.

Nič nechýbalo.

Štyri taniere

Najprv umyla jablká a pripravila z nich malé kúsky. Potom v mise rozmiešala vajíčko, mlieko, olej a med. Prisypala múku s práškom do pečiva a pomaly miešala.

Žblnk, žblnk. Vareška opisovala v mise veľké kruhy. Na Zorkinom nošteku pristála biela bodka múky.

Keď primiešala jablká, cesto bolo hotové. Vyliala ho do vymastenej formy a vložila do vyhriatej rúry. Podľa babičkinho receptu malo v teple zostať, kým nezíska zlatistý vrch.

Zorka zatiaľ umyla misu, utrela stôl a odložila suroviny. Potom prestrela jedno miesto. Jeden tanier. Jeden hrnček. Jeden obrúsok.

Sadla si a čakala.

Čoskoro sa kuchyňou rozliala vôňa pečených jabĺk. Vyšla otvoreným oknom do záhradky a Zorke sa od nej zbiehali slinky.

„To bude dobrota,“ zašepkala.

Keď bol koláč upečený, pomocou hrubých kuchynských rukavíc ho vytiahla z rúry. Formu položila na drevenú podložku. Koláč mal zlatý vrch a po okrajoch vykúkali kúsky jabĺk. Musel ešte vychladnúť.

Zorka si k nemu prisunula svoj tanier. Vtom si na labke všimla posledný zvyšok múky.

Spomenula si na jazveca, ktorý jej naplnil hrnček až po okraj. Pohladila uško formy a vybavil sa jej zajačik pod rozviatou utierkou. Potom zbadala košík. Ešte v ňom ležal zelený lístok z kríka, spod ktorého jej ježko pomohol nájsť jablko.

Zorka pozrela na jediný tanier.

„Bez nich by som sa dnes ku koláču ani nedostala,“ povedala potichu.

Chvíľu pozerala na zlatistý kruh. Naozaj sa naň tešila. Potom si predstavila, ako jazvec ochutná prvé sústo a zajačik si bude dávať pozor, aby si nenamočil uši do čaju.

Zorka sa usmiala. Zo skrinky vytiahla ďalšie tri taniere.

Koláč nechala chladnúť na stole a vybehla von.

Najprv zaklopala jazvecovi.

„Koláč sa podaril! Neprišiel by si ho ochutnať? Chcem sa ti poďakovať za múku.“

„Veľmi rád,“ potešil sa jazvec.

Zajačika našla pri už suchých utierkach. Ježko práve odniesol poslednú kôpku lístia do pelechu. Obaja pozvanie prijali.

O chvíľu už všetci sedeli pri nízkom stole pred Zorkiným domčekom. Koláč tam priniesla prikrytý požičanou utierkou. Zdvihla ju a kamaráti spokojne natiahli nošteky.

„Jablkový!“ povedal ježko.

„A poriadne voňavý,“ dodal zajačik.

Zorka rozkrojila koláč na štyri štedré kúsky. Každému položila jeden na tanier. Svoj si nechala nakoniec.

Chvíľu bolo počuť iba tiché cinkanie lyžičiek. Koláč bol mäkký, jablká sladké a okraj presne taký chrumkavý, ako si Zorka predstavovala.

„Toto je výborný recept,“ pochválil jazvec.

„Po babičke,“ povedala Zorka. „Ráno som si plánovala, že celý koláč zjem sama.“

„Aj s formou?“ spýtal sa zajačik.

Zorka sa rozosmiala. „Bez formy! Ale potom som si spomenula, ako ste mi všetci pomohli. Chcela som, aby sa ušlo aj vám.“

Ježko si opatrne pozbieral omrvinky z taniera. „Som rád, že si prišla po nás.“

Keď dojedli, jazvec pomohol odniesť hrnčeky. Ježko pozbieral obrúsky a Zorka umyla formu, aby si ju zajačik mohol vziať.

„Ďakujem za požičanie,“ povedala mu.

„A ja za olovrant,“ usmial sa zajačik a vzal si čistú formu pod labku.

Slnko pomaly klesalo za stromy. Kamaráti sa rozlúčili a Zorka zavrela zelené dvere. V domčeku ešte stále jemne voňali jablká.

Na zajtra jej nezostal ani kúsok koláča. Keď si však ľahla do mäkkej postele, spomenula si na štyri taniere a usmiala sa.

„Nabudúce ich vyberiem hneď,“ zamrmlala ospalo.

Za oknom zašušťalo lístie. Zorka si pritiahla perinku pod bradu a spokojne zaspala.