Veverička Ryška a najsladší oriešok

Lesklý nález

Na okraji lesa stál starý dub s dutinou medzi dvoma hrubými konármi. V nej bývala veverička Ryška. Mala mäkkú machovú posteľ, poličku z kôry a pri vchode suchý list, ktorý šušťal vždy, keď vystrčila hlavu. Ryška mu hovorila svoje dverové zvončeky, hoci naň najčastejšie zvonil vietor.

Jedného jesenného rána ju zobudilo tiché šuchotanie. Vonku voňalo vlhké lístie a na konári sa leskli kvapky rosy. Ryška si učesala chvost labkami a nazrela do zásob. Lieskovce ležali v úhľadnej kôpke, ale vedľa nich zostávalo dosť miesta.

„Ešte zopár a môžem otvoriť orieškový obchod,“ povedala si. „Hoci by som asi všetko zjedla skôr, než by prišiel prvý zákazník.“

Do malej taštičky z pevného listu si vložila raňajky a vybrala sa k lieskam. Pri starej jedli už čakal zajačik Uško. Medzi korienkami sa prehrabával ježko Bodka, ktorému na chrbte uviazol žltý list.

„Máš nový klobúk?“ spýtala sa Ryška.

„Ak áno, sedí mi trochu nakrivo,“ odvetil Bodka. Ryška mu list zložila a všetci traja sa zasmiali.

„Poobede budeme na lúčke,“ povedal Uško. „Vymyslíme schovávačku, pri ktorej sa neschovávajú uši.“

„A ani pichliače,“ dodal Bodka.

Ryška prisľúbila, že príde, a vybehla po kmeni nahor. Konáre pod jej labkami jemne pružili. Kým sa dostala k lieskam, slnko už vysušilo vrchné lístie. Pod kríkmi však bolo chladno a z hliny voňali huby.

Ryška zbierala zrelé lieskovce a ukladala ich do taštičky. Jeden bol prázdny, druhý ešte zelený. Tretí jej vykĺzol a skotúľal sa pod koreň. Keď sa poň načiahla, zbadala nad sebou na tenkom konáriku niečo lesklé.

Bol to lieskovec väčší než ostatné. Hladkú hnedú škrupinku mal osvetlenú tak, že vyzerala takmer zlatá. Ryška sa pridržala pevnej vetvy, druhou labkou pritiahla konárik a oriešok odtrhla. Potom sa pohodlne usadila v rozkonárení.

Obracala ho zo všetkých strán. Na špičke mal drobnú tmavú bodku a po boku svetlý pásik.

„Taký som ešte nenašla,“ zašepkala. „Ty budeš určite ten najsladší.“

V brušku jej zaškvŕkalo. Vytiahla si raňajky, obyčajný lieskovec, ale hneď ho zase odložila. Na tento veľký poklad chcela mať miesto.

Už sa chystala zamieriť na lúčku, keď zastala. Predstavila si, ako oriešok ukáže kamarátom. Uško by určite pribehol bližšie a Bodka by ho chcel ovoňať. Možno by niekto povedal, že by si rád odhryzol.

Ryška si ho pritisla k brušku.

„Našla som ho ja,“ zamrmlala. „Dnes ho chcem iba pre seba.“

Chvíľu stála na konári. Potom zišla na opačnú stranu liesky a zamierila k starému pňu. Tam sa dalo sedieť v závetrí a nikto naň z lúčky nevidel. Taštičku so zásobami položila medzi dva korene. Oriešok si nechala v labkách.

Na pni bol mäkký zelený mach. Ryška si sadla, chvost si preložila cez nohy a priložila zuby k škrupinke. Bola tvrdá. Skúsila to z druhej strany. Oriešok sa jej pošmykol a ťukol ju do nosa.

„No teda. Najprv ma nakŕm a potom ma štuchaj,“ povedala mu.

Nikto sa nezasmial. Ryška sa obzrela, akoby na niekoho zabudla. Z lúčky začula Uškov hlas.

„Bodka, ten list je na teba primalý!“

„To nie je môj úkryt. To je záves,“ ozval sa ježko.

Ryške myklo kútikmi úst. Vysunula hlavu ponad papradie a zbadala kamarátov pri jedli. Uško práve cúval za kmeň, no obe uši mu zostali trčať do slnka.

„Ryška!“ zavolal. „Prišla si! Chceš hľadať alebo sa schovávať?“

Veverička rýchlo položila oriešok za seba.

„Teraz nemôžem. Mám veľa práce.“

„Dobre,“ povedal Uško. „Budeme tu ešte chvíľu.“

Bodka jej zamával. Ani jeden sa nepýtal, čo schováva. Ryška pomaly skĺzla späť na mach. Čakala, že sa jej uľaví, keď má oriešok bezpečne pri sebe. Namiesto toho sa jej nechcelo ani zahryznúť.

Chvíľu kreslila pazúrikom do machu. Potom sa ozval žalúdok, tentoraz celkom dôrazne. Ryška si predsa len vzala odložené raňajky. Zjedla ich pomaly a z veľkého orieška nespustila oči.

„Načo si ťa vlastne nechávam?“ spýtala sa. „Na zimu? Na večer? Alebo len aby som ťa nemusela nikomu ukázať?“

Oriešok mlčal. To od neho bolo rozumné, pretože Ryška ešte sama nepoznala odpoveď.

Rozhodla sa aspoň zistiť, čo je vnútri. Oprela škrupinku o priehlbinu v pni a trpezlivo ju nahlodávala pri špičke. Tentoraz sa jej nešmýkala. Po chvíli odpadol malý úlomok. Pod ním sa ukázalo svetlé jadierko.

Ryška si odhryzla maličký kúsok. Bol jemný, chrumkavý a príjemne sladký. Presne taký, aký si predstavovala. Usmiala sa a zdvihla hlavu, aby niekomu povedala, aký výborný oriešok našla.

Pred ňou však rástlo iba papradie.

Z lúčky už nebolo počuť smiech. Ryška stuhla. Čo ak kamaráti odišli? Zrazu jej bolo ľúto, že im nepovedala pravdu. Mohla predsa prísť aj s orieškom a pokojne povedať, že si ho chce nechať.

Vyliezla na peň. Uško a Bodka ešte sedeli pod jedľou. Medzi nimi ležalo niekoľko šišiek. Ježko ich staval do kruhu a zajačik mu podával ďalšie.

„Čo robíte?“ zavolala Ryška.

„Domček pre chrobáka,“ odpovedal Bodka. „Lenže náš obyvateľ sa stále sťahuje.“

Chrobák práve preliezol cez šišku a zmizol v tráve.

Oriešok v lístí

Ryška zdvihla taštičku a oriešok. Už nechcela sedieť za papradím. Keď zoskočila z pňa, taštička zachytila suchú vetvičku. Ryška ju uvoľnila, no oriešok jej vykĺzol z druhej labky a zakotúľal sa dolu miernym svahom.

„Ach, počkaj!“ vyhŕkla.

Oriešok, samozrejme, nepočkal. Poskakoval pomedzi korene rovno k veľkej kope lístia pri lúčke. Ryška sa rozbehla za ním, ale pri poslednom odskoku ho stratila z očí.

Zostala stáť nad hnedou a žltou kopou. Všetko v nej šušťalo. Každý druhý list mal farbu orieškovej škrupiny.

„Stalo sa niečo?“ spýtal sa Uško, ktorý si všimol jej pobehovanie.

Ryška prehltla. Najprv chcela povedať, že nič. Potom sa pozrela na kamarátov.

„Stratila som veľký lieskovec. Chcela som vám ho zatajiť a zjesť sama. A teraz je niekde tu.“

Čakala, čo povedia. Bodka sa iba pristavil pri okraji kopy.

„Aký bol?“

„Hnedý. Lesklý. So svetlým pásikom.“

Uško pozrel na lístie a potom na svoje labky.

„Dobre. Tak hľadáme hnedú vec medzi asi miliónom hnedých vecí.“

Ryška sa napriek obavám krátko zasmiala.

„Pomôžeme ti,“ povedal Bodka. „Ale po jednom liste. Keď sa v tom začneme všetci hrabať, zatlačíme ho hlbšie.“

Uško obchádzal kopu po spodnej strane, aby zachytil všetko, čo sa vykotúľa. Bodka odkladal lístie na malú hromádku. Ryška prezerala priehlbiny medzi koreňmi. Našli hladký kamienok, dve prázdne škrupinky a žaludík s čiapočkou.

Veľký oriešok nikde.

Ryške klesli plecia. „Možno som si mala radšej nechať obyčajný.“

„Aj tento môže byť ešte niekde pod listom,“ povedal Bodka. „Oddýchneme si a pozrieme sa znovu.“

Sadli si na chvíľu vedľa seba. Uško si pošúchal nos, ktorý ho šteklil od suchej trávy. Potom kýchol tak prudko, že sa pred ním nadvihol široký dubový list.

Pod listom sa niečo zalesklo.

„Tam!“ vykríkla Ryška.

Natiahla labku a vytiahla svoj lieskovec. Na boku mal svetlý pásik a pri špičke otvor, ktorý vyhryzla. Bol celý. Ryška si ho pritiahla k sebe a vydýchla tak hlasno, až sa Uško zasmial.

„Ešte šťastie, že som si nešetril kýchnutie na zimu.“

Spoločný olovrant

Ryška sa pozrela z orieška na Bodku a potom na Uška.

„Ďakujem. Obom.“ Chvíľu obracala lieskovec v labkách. „Chcela by som sa s vami oň podeliť. Ak máte chuť.“

„Ja si dám malý kúsok,“ povedal Bodka.

„A ja si prinesiem ďatelinu,“ ozval sa Uško. „Na tú som sa dnes tešil.“

„Vy ste sa na mňa nenahnevali?“ spýtala sa Ryška potichu.

Bodka sa zamyslel. „Trochu ma mrzelo, že si neprišla. Chcel som ti ukázať svoj úkryt. Ale oriešok bol predsa tvoj.“

„Mohla som vám povedať, že ho chcem zjesť sama,“ prikývla Ryška. „Nemusela som si vymýšľať prácu.“

Uško si sadol vedľa nej. „Nabudúce nám to povedz. Pokojne ťa počkáme.“

Ryška si uvoľnila chvost, ktorý mala pevne obtočený okolo labiek. Až teraz si všimla, ako ju od dlhého hľadania šteklí suché lístie za ušami. Bodka jej jeden kúsok opatrne zložil.

Ryška prikývla. Položila taštičku na suché miesto a usadila sa pri koreni jedle. Oriešok pridržala tak, aby jej neutekal, a pokračovala tam, kde už mala škrupinku otvorenú. Kamaráti zatiaľ pripravili na tráve čistý široký list.

Keď konečne vytiahla jadro, zistila, že nie je dokonale guľaté. Na jednej strane malo priehlbinku.

„Vyzerá ako malý zadoček,“ poznamenal Bodka celkom vážne.

Ryška vyprskla smiechom. Musela jadro položiť, aby jej znovu nevyletelo z labiek. Uško si zakryl papuľku ďatelinou, ale plecia sa mu triasli.

Ryška rozdelila jadro na niekoľko kúskov. Dva boli väčšie, ostatné drobné. Bodka si vybral maličký, Uško tiež. Zvyšok zostal na liste pri Ryške. Nikomu neprekážalo, že kúsky nie sú rovnaké.

Chvíľu jedli potichu. Lístie nad nimi jemne šumelo a slnko im hrialo chrbty.

„Bol najsladší?“ spýtal sa Uško.

Ryška ochutnala ďalší kúsok.

„Je výborný,“ povedala. „Ale zajtra môžeme nájsť ešte lepší.“

„Zajtra si vezmem väčší záves,“ zamrmlal Bodka a zdvihol dubový list.

Keď dojedli, Ryška bezpečne uložila zásoby do taštičky. Lesklú polovicu škrupinky si nechala na poličku. Potom sa postavila k jedli, zakryla si oči a začala počítať.

Za chrbtom jej zašušťala tráva. Ozvalo sa tiché Bodkovo hundranie a Uškovo potláčané chichotanie.

„Desať! Už idem!“ zavolala Ryška.

Spoza papradia trčali dvoje dlhé uši. Ryška sa však najprv pozrela za peň, aby mal Uško ešte chvíľku na ich schovanie.