Vzbura v hračkárskej krabici

Mesto na koberci

V dome s modrými dverami býval päťročný Miško. Najradšej zo všetkých miest mal koberec vo svojej izbe. Raz sa menil na more, inokedy na pretekársku dráhu a v daždivé popoludnia na celé mesto.

Po meste jazdilo červené šliapacie autíčko Blesk. Cestujúcich vozilo len po jednom, pretože na sedadlo sa zmestil buď Miško, alebo hnedý macko Barnabáš. Barnabáš nosil červenú mašľu a pri každej zákrute sa tváril veľmi vážne. Aspoň tak sa to Miškovi zdalo.

Farebné drevené kocky tvorili domy, mosty aj garáž. Medzi nimi bývali malé figúrky: koník, líška a panáčik v žltom klobúku.

Miško pre nich vymýšľal nádherné dobrodružstvá. Len konce bývali uponáhľané.

„Večera!“ zavolala mamička a mesto zostalo uprostred cesty. Po kúpaní bol už Miško ospalý. Keď prišlo na upratovanie, zdalo sa mu, že kociek je zrazu dvakrát toľko.

„Zajtra dokončím most,“ povedal. „Tak ich predsa nemôžem odložiť.“

„Most môže zostať na podložke pri stene,“ navrhla mamička. „Ostatné veci potrebujú miesto, aby sme mali kadiaľ chodiť.“

Miško odniesol dve kocky. Potom objavil koníka a ešte mu postavil stajňu. Na ďalšie kocky zabudol.

V ten večer zostal Blesk nakrivo pod stolom, Barnabáš za dverami a zelená kocka až pod posteľou. Miško zaspal skôr, než mamička dočítala poslednú vetu rozprávky.

Tichá nočná vzbura

O polnoci dopadol na koberec mesačný svit. V tejto izbe mali hračky malé tajomstvo: keď sa po polnoci dotklo ich krabice mesačné svetlo, mohli sa hýbať a hovoriť. Čaro trvalo do prvého ranného lúča. Mimo izby však nefungovalo.

Barnabáš sa posadil a vybral si spoza ucha chumáčik prachu.

„Našiel som ďalšieho macka,“ zamrmlal. „Len nemá oči, labky ani slušné vychovanie. Stále ma šteklí.“

Blesk zavŕzgal pedálom.

„Pomôže mi niekto? Zadné koleso mám za nohou stola.“

Macko ho potiahol za operadlo. Autíčko sa vyslobodilo a opatrne zacúvalo.

„Ďakujem. Jazdím rád, ale parkovanie na dvoch kolesách mi nejde.“

Od postele zaznelo slabé klopkanie.

„A ja som tu!“ volala zelená kocka. „Vidím iba papuču. Už ju poznám zo všetkých strán.“

Koník ju vyšuchol spod postele nosom. Kocky sa zhromaždili pri veľkej drevenej krabici. Jedna strana jej veka bola opretá o stenu, aby zostala bezpečne otvorená.

„Takto sa predsa nedá odpočívať,“ povedal Blesk. „Vyhlasujem vzburu!“

Panáčikovi spadol od prekvapenia klobúk.

„Bude sa pri nej kričať?“

„Radšej potichu,“ odvetil Barnabáš a pozrel na posteľ. „Miško spí.“

Blesk ukázal predným kolesom na skriňu. Jej spodná časť bola prázdna a dvere zostali pootvorené.

„Presťahujme sa tam. Založíme Skrýšu šťastných hračiek. Každý bude mať svoje miesto a nikomu nebude trčať chvost do cesty.“

Líška si ihneď skontrolovala chvost.

Barnabáš chvíľu mlčal. Miško ho dnes popoludní prikryl dekou, keď sa hrali na nemocnicu. Vedel byť veľmi nežný. Len potom prišiel nápad s pretekmi a macko zostal zabudnutý.

„Do skrine pôjdem,“ povedal napokon. „Ale nechcem odísť navždy. Chcem, aby nás Miško počul.“

„Najprv nech máme kde sedieť,“ súhlasil Blesk.

Sťahovanie nebolo jednoduché. Pred skriňou ležala modrá kocka a za ňou celá nedokončená hradba. Blesk chcel prejsť rovno, no Barnabáš mu položil labku na kapotu.

„Počkaj. Tú hradbu Miško staval dlho.“

Rozobrali iba krátky úsek pri dverách. Kocky si podávali z ruky do labky, až vznikol priechod. Panáčik stál vedľa neho a ukazoval smer klobúkom.

„Premávka pokračuje! Koníky majú prednosť, ak nepredbiehajú líšky!“

Keď všetci vošli do skrine, ukázalo sa, že Blesk zabral takmer celú podlahu. Barnabášovi zostal úzky pásik pri boku.

„Moja vlastná mäkká polička vyzerá dosť tvrdo,“ poznamenal macko.

„Môžeš sedieť vo mne,“ ponúkol Blesk.

Barnabáš sa usadil na sedadlo. Figúrky sa zmestili k jeho labkám a kocky vytvorili úhľadný rad pri stene. Chvíľu boli všetci spokojní.

Potom líška zašepkala: „Kto sa s nami bude zajtra hrať?“

Na to Blesk nemal pripravenú odpoveď.

Miško sa zatiaľ zobudil na smäd. Posadil sa a siahol po pohári na nočnom stolíku. Potom pohľadal Barnabáša. Nebol pri vankúši ani pod prikrývkou.

„Barnabáš?“ zavolal potichu.

Zosunul nohy z postele a rozsvietil malú lampu. Pri dverách macko neležal. Pod stolom chýbalo autíčko. Miškovi sa stiahlo hrdlo.

Už sa chystal zavolať mamičku, keď zo skrine začul kýchnutie.

„Hapčí! Prepáčte,“ ozval sa známy hlboký hlas. „Ten prachový macko cestoval so mnou.“

Miško zostal stáť pri posteli.

„Ty rozprávaš?“

Barnabáš vystrčil hlavu cez pootvorené dvere.

„Dnes ma počuješ.“

Miško k nemu urobil krok, potom zastal.

„Prečo ste všetci v skrini?“

„Máme vzburu,“ oznámil Blesk. „Veľmi tichú. Zatiaľ.“

„Hneváte sa na mňa?“

Barnabáš zosadol z autíčka.

„Ja som bol smutný, keď som zostal za dverami. Chcel som byť pri tebe.“

„A ja potrebujem parkovať rovno,“ dodal Blesk.

„Ja by som rada občas videla aj niečo iné než papuču,“ ozvala sa zelená kocka.

Miesto pre každú hračku

Miško si sadol na koberec. Chvíľu obzeral prázdne miesto pod stolom.

„Ja vás mám rád,“ povedal. „Len keď začnem upratovať, zbadám niečo, s čím sa chcem ešte hrať. A potom som už unavený.“

„To sme si všimli,“ povedal Barnabáš. Prisadol si k nemu tak blízko, že sa ich ramená dotýkali.

„Musím teda každý večer zbúrať celé mesto?“ spýtal sa Miško. „Aj keď som ho ešte nedokončil?“

„Mne most neprekáža,“ ozval sa Blesk. „Potrebujem sa iba dostať k svojej garáži.“

Panáčik zdvihol klobúk. „A ja potrebujem nájsť koníka. Dnes som ho hľadal za tromi domami a jednou papučou.“

Miško sa rozhliadol po izbe. Z postele ku dverám viedla kľukatá medzera medzi hradbou, kockami a odloženým tričkom.

„Tak najprv spravíme cestu,“ navrhol. „A potom každému nájdeme miesto. Aj mostu.“

Miško ho pohladkal po uchu.

„Prepáč, že som ťa tam nechal. Môžem vás teraz všetkých odložiť do krabice?“

„Aj mňa?“ spýtal sa Blesk.

Miško sa pozrel na veľké autíčko a potom na krabicu.

„Teba asi nie.“

Vyskúšali to aspoň s ostatnými. Miško uložil kocky dnu a na ne posadil Barnabáša. Macko sa pomaly naklonil, zaboril jednu labku medzi dva hranoly a prevrátil sa na chrbát.

„Posteľ s priveľa rohmi,“ oznámil zo svojej novej polohy.

Miško ho vytiahol a zasmial sa. Aj Bleskovi od smiechu zacinkal pedál.

„Potrebujeme viac miest,“ usúdil chlapček.

Na kresielku pri posteli ležalo jeho oblečenie. Miško odniesol tričko do koša na bielizeň a nohavice položil na stoličku. Barnabáš si sadol na uvoľnený vankúš.

„Výhľad na posteľ. Mäkké sedenie. Prijímam.“

Pre Bleska vybrali miesto vedľa steny. Miško mu zo štyroch kociek označil garáž, ale autíčko pri skúšobnom cúvaní jednu zvalilo.

„Toto budem musieť stavať každý deň,“ vzdychol Miško.

Chvíľu rozmýšľal. Potom vytiahol veľký hárok papiera a voskovku. Nakreslil dve čiary a medzi ne písmeno B. Papier položil k stene, kde nezavadzal pri chôdzi.

Blesk zaparkoval.

„Garáž bez búrania! Má aj pumpu?“

Miško mu dokreslil malý obdĺžnik s hadicou.

„Teraz už áno.“

Zostávali kocky a figúrky. Malý košík bol práve prázdny, a tak doň nasťahovali zvieratká aj panáčika. Pri krabici si však Miško oprel bradu o kolená.

„Most sa tam nezmestí celý. A ráno ho chcem dokončiť.“

Barnabáš ukázal na plochú podložku pri stene.

„Čo navrhovala mamička?“

Spoločne preniesli most na podložku. Miško držal oba konce, aby sa nerozpadol. Voľné kocky potom zbieral podľa farieb. Červené odviezol Blesk, žlté priniesol koník a modré posúval panáčik oboma rukami.

Zelená kocka však chýbala.

„Zasa papuča?“ spýtal sa Miško.

Spod skrine sa ozvalo: „Tentoraz ponožka!“

Pri sťahovaní sa odkotúľala dozadu. Miško si ľahol na brucho, ale nedočiahol na ňu. Skriňa bola príliš ťažká, aby ju mohol posúvať.

„Zostanem tu do rána,“ navrhla kocka trochu tenším hlasom.

„Skúsime ešte niečo,“ povedal Miško.

Vzal dlhé pravítko a opatrne ho zasunul popri nej. Prvý raz posunul iba ponožku. Druhý raz kocka zaťukala o lištu a zostala stáť tesne pred okrajom. Miško si vydýchol, zmenil uhol pravítka a pomaly ju pritiahol na svetlo.

„Výborne,“ povedala kocka. „Ponožku si tam môžu nechať.“

Miško ju zodvihol dvoma prstami. Aj ponožku nakoniec odniesol do koša.

Za oknom plával popred mesiac tenký obláčik. Barnabáš vysvetlil Miškovi mesačné čaro a chlapček sa pozrel na hodiny.

„Zajtra vám možno nebudem rozumieť?“

„Možno bude zamračené,“ prikývol macko. „Ale budeš vedieť, kde nás nájdeš.“

Miško zívol tak široko, že si musel zakryť ústa oboma rukami.

„A keď sa mi zajtra zasa nebude chcieť?“

„Začni mojou garážou,“ navrhol Blesk. „Tá má iba jedno auto.“

Miško si ľahol. Barnabáša si vzal k sebe a ostatným poprial dobrú noc. Kým zaspával, začul ešte panáčika:

„Prosím o ticho. Klobúk už spí.“

Ráno našla mamička Miška schúleného pri mackovi a na koberci voľnú cestičku.

Pri raňajkách jej vyrozprával celú vzburu. Počúvala ho, kým natierala chlieb maslom.

„To bola veľká nočná práca,“ povedala. „Dnes začneme upratovať skôr, aby ti zostal čas aj na spánok. Prídem ti s tým pomôcť.“

Popoludní Miško dokončil most. Viedol cez rieku z modrej šatky a koník po ňom prešiel presne sedemkrát. Keď mamička pripomenula večeru, Miško už otváral ústa, že ešte chvíľočku.

Potom zbadal papierovú garáž.

„Najprv jedno auto,“ povedal si.

Zaparkoval Bleska. Mamička podržala košík a Miško doň pozbieral figúrky. Most zostal na podložke, ostatné kocky putovali do krabice. Jednu modrú našli až pod Miškovým kolenom.

Barnabáša posadil do kresielka.

„Dnes bez prachového kamaráta,“ pošepkal mu.

Macko neodpovedal. Mal však na červenej mašli prilepený maličký papierový klobúk. Miško sa usmial, opatrne ho vrátil panáčikovi a odbehol na večeru po voľnej cestičke.